OPERÁCIA  „CASTOR“

20. novembra 1953, o 0500 hod ráno sa z betónovej štartovacej dráhy letiska v Hanoji odlepili kolesá vojenského nákladného lietadla C47, ktoré bolo pre túto príležitosť zariadené ako lietajúce veliteľské stanovisko. Na palube boli traja vysokí dôstojníci francúzskej armády. Prvým bol generál Gilles, veliteľ výsadkových vojsk, druhým generál Dechaux, veliaci taktickej vzdušnej podpore a tretím bol generál Bodet, asistujúci genrálovi Navarrovi v niektorých plánovacích otázkach. Ich úlohou bolo letieť ponad oblasť Dien Bien Phu a na základe poveternostných podmienok rozhodnúť, či sa operácia Castor uskutoční alebo posunie na iný vhodný termín. Nad plánovanou oblasťou výsadku bola pozorovaná iba slabá prízemná hmla, ktorá sa mala do 0720 hod ráno rozplynúť. Po krátkej diskusii dostala operácia Castor zelenú. O 0845 hod sa už výsadkari zhromažďovali na dvoch hanoiských letiskách a nastupovali do 65 pristavených lietadiel C47. Let z Hanoia trval prvým dvom práporom na palubách pomalých amerických nákladných lietadiel zhruba 2 hodiny. Prvou jednotkou, ktorej padáky sa nad budúcim bojiskom roztvorili, bol koloniálny 6. výsadkový prápor, majora Bigearda ( Colonial Parachutists Battalion, 6.BPC ). Jeho pristávacia zóna nachádzajúca sa na úplnom severozápade mala pomenovanie „Natacha“. Ďalším útvarom, ktorého padáky zahaľujú rozospaté ranné slnko, je 2. prápor, 1. pluku ľahkej pechoty majora Brechignaca. Ich zóna „Simone“ leží na juhu, pod dedinou Dien Bien Phu. Ďalšími sú ženisti a velenie spolu v počte asi jednej roty. Menšia časť 6.BPC spolu s niektorými ženistami bola vysadená na okraji výsadkovej zóny a po dopade sa dostala do stretu s menšou jednotkou Vietminhu ( Viet Cong, VC ), ktorá bola v blízkosti na rannom cvičení. Kapitán Jean Raymond bol prvým padlým celej operácie. Streľba ho zasiahla v momente, keď sa na svojom padáku znášal nad bojiskom. Bol to jeho prvý bojový zoskok.

Po pár hodinách prileteli na palubách 14 lietadiel posily. Prví skákali muži z 1.BPC. V momente, keď bolo ich 750 padákov na zemi, bola rada na rote 120mm mínometov, zdravotníkoch a nakoniec sa k zemi zniesli aj dve batérie 75mm bezzáklzových diel z 35.RALP. Na konci prvého dňa operácie bola už prítomnosť francúzskej armády na bojisku citeľná. Zabitých bolo 15 a zranených 34 francúzskych vojakov. VC prišiel o 115 mŕtvych a 4 zajatých.

21. novembra operácia pokračovala a na zemi sa objavili dva nové prápory. C47 prilietali vo formáciách po 28 a 29 lietadiel. Prvými na pristávacej ploche Natacha ( Landing Zone, LZ) bolo 675 mužov z 1.BEP, ktorých krátko nato nasledovalo 700 príslušníkov 8.BPC. Ako poslední boli na rade ženisti a velenie ( 25 mužov ). Bol medzi nimi aj generál Gilles. Ten podstúpil zoskok aj napriek svojmu veku ( 49 rokov ) a faktu, že trpel problémami so srdcom. Spolu s ním zoskočil aj plukovník Langlais, ktorý sa pri pristáti zranil. Posledný zoskok operácie Castor sa uskutočnil 22. novembra ráno. Tentokrát je to 5. vietnamský výsadkový prápor, prezývaný „Bawouan“. Od tohto momentu je na bojisku 4195 vojakov francúzskej koloniálnej armády, pod velením plukovníka de Castriesa...

Operácia Castor bola realizáciou „Plan Navarre“, ktorý predpokladal zriadenie pernamentnej posádky v Dien Bien Phu. Išlo o zúfalú snahu zvrátiť priebeh koloniálnej vojny, ktorá v Indočíne prebiehala už šesť rokov. Pre francúzsku armádu predstavovala táto partizánska vojna mimoriadne traumatizujúcu skúsenosť. Vo vojne bez hmatateľných frontových línií a bez viditeľného nepriateľa nemohlo byť dosiahnuté ani hmatateľné víťazstvo.

Bez potrebných skúseností, výzbroje a výstroje boli francúzske jednotky prepjaté. Svojimi reálnymi schopnosťami ďaleko zaostávali za potrebami pre plnenie zverených úloh. Aj napriek týmto viditeľným nedostatkom potrebovalo vojenské a politické vedenie krajiny hmatateľné úspechy ako odpoveď na šíriacu sa nespokojnosť francúzskej verejnosti. Výsledkom bolo vymenovanie generála Henriho Navarra za vrchného veliteľa francúzskych vojsk v Indočíne v máji 1953. Pre splnenie zverenej úlohy vypracoval Navarra nový dvojfázový plán. Prvá časť plánu zaberala časový úsek od jara 1953 až do jesene 1954. Úlohou francúzskych jednotiek mala byť stabilizácia juhu zeme, od 18. rovnobežky nižšie. Cieľom bola konsolidácia základní a „očistenie“ tejto časti zeme od nepriateľov. Na severe mala zatiaľ prebiehať „zdržiavacia“ vojna. Plán na severe počítal s vyhýbaním sa konfrontácií. Prirodzeným vývojom by tak bol dosiahnutý efekt „presunu“ jednotiek VC na sever zeme, kde by sa pod slabnúcim francúzskym tlakom koncentrovali. V tomto momente, po dosiahnutí absolútnej kontroly na juhu mala od konca roku 1954 prebiehať druhá fáza operácie : Masívna invázia na sever. Táto mala prinútiť skoncentrovanú armádu VC k rozhodujúcej bitke. Ukončenie vojny malo prísť na konci roku 1956.

Na rozdiel od všeobecne rozšírených fám si francúzske vedenie uvedomovalo nemožnosť čisto vojenského víťazstva. Celý plán sa spoliehal na ukončenie vojny politickou dohodou s Viet Minhom. Ďalším želiezkom v ohni bol Laos. Už 24 júla 1953 bolo na zasadnutí Commité de la Défense Nationale de France v Paríži rozhodnuté o obrane suverenity Laosu proti akýmkoľvek vonkajším hrozbám. Tomuto cieľu bola daná absolútna priorita.

Vo Vientiane ( hlavnom meste štátu ) bola už dlhší čas pri moci pro-francúzska vláda. Laos ako prvý z bývalých kolónií podpísal s Francúzskom hodody o politickom a vojenskom spojenectve. Stal sa tak najloajálnejším štáto zo všetkých bývalých kolónií a Francúzi boli odhodlání brániť ho až do konca.

Kvôli obrane Laosu a boju s jednotkymi VC teda v novembri 1953 prišlo do údolia Muong Thanh, provincie Lai Chau šesť práporov francúzskej armády. Križovatka cesty číslo 41, hlavnej tepny spájajúcej Laos s Vietnamom sa pod názvom Dien Bien Phu natrvalo zapísala do dejín, ako miesto najväčšej francúzskej porážky v povojnovej histórii.

Politické a vojenské vedenie odboja nepovažovalo obsadenie tejto lokality za trvalé. Spoliehalo sa na predchádzajúce situácie, v ktorých okupačné vojská tú či onú lokalitu po „pacifikovaní“ rýchlo opustili. S trvalým obsadením oblasti a s premiestnením niekoľkých práporov nikto z VC nerátal. 28. novembra sa okrem toho po ôsmych rokoch objavila prvá mierová ponuka zo strany Ho Chi Minha. Ten naznačil ochotu vedenia odboja zasadnúť za jeden stôl s predstaviteľmi francúzskej vlády. Nikto vo vedení VC totiž v tejto fáze vojny nepredpokladal rýchle víťazstvo. Keď však zo strany vlády neprichádzala žiadna reakcia, začalo vedenie odboja hľadať cestu, ako si potrebnú pozornosť vynútiť. Jednou z alternatív mohola byť vojenská operácia stredného rozsahu, ktorá by priniesla aspoň čiastočný úspech. Velením takejto operácie bol poverený odbojový minister obrany Vo Nguyen Giap.

Po starostlivej analýze možností VC bol prijatý plán kombinovaného útoku na posádku v Dien Bien Phu, ktorá sa medzičasom dobre opevnila a všetko nasvedčovalo tomu, že svoje pozície v dlhodobom horizonte nechce opustiť. Nikto v tejto fáze príprav ešte nemohol tušiť, že sa pripravuje rozhodujúce stretnutie vojny. Plány a prípravy boli hotové koncom decembra. V tomto momente sa o pripravovanej operácií dozvedelo aj francúzske vedenie, Navarre však odmietol opustiť pozície v Dien Bien Phu. Bola to vytúžené konvenčná bitka, ktorá poskytla francúzskej armáde jedinečnú šancu zmeniť priebeh vojny. Ako bola táto šanca využitá zostáva viac než sporné.

Plány útoku na Dien Bien Phu sa začali v štábe VC pripravovať koncom decembra 1953. Cieľom nebolo zničiť francúzsku posádku, ale, podla slov Vo Nguyen Giapa „zintenzívniť boj s francúszkymi jednotkami po celej krajine“.

Vo Nguyen Giap bol poverený úlohou viesť celú operáciu, ale ako sám neskôr zdôrazňoval mal veľké pochybnosti o jej prípadnom úspehu.

Zatiaľ čo sa francúzske jednotky zakopávali a VC pripravoval na útok, prebiehali od 18. februára 1954 intenzívne rokovania, s cieľom uzatvoriť mierovú dohodu. Tieto rokovania sa uskutočňovali na žiadosť francúzskej vlády v Ženeve, kde v tej dobe prebiehaly aj konferencie, snažiace sa posilniť vtedy ešte krehký mier na kórejskom poloostrove. Pretože Kórea mala prednosť, bol rozvrh rokovaní o Indočínskej otázke posunutý, po dohode oboch strán na 8 máj. 1954. Rokovanie o tejto otázke na medzinárodnom fóre malo svoje špecifiká. Navarre pochopil, že udalosti v Dien Bien Phu sa stávajú nezvratnými a že obidve armády sa pripravujú na radikálne vyriešenie tejto patovej sytuácie. Vedel zároveň, že od výsledku tejto bitky bude závisieť budúcnosť francúzskych kolónií v tejto oblasti. Zatiaľ čo francúzskej vláde by stačil nerozhodný výsledok bitky, vedúci predstavitelia VC si v prvých februárových dňoch začali až nemiestne veriť. Ich optimizmus, či už v Ženeve alebo v zákopoch okolo Dien Bien Phu pramenil z domnienky, že Francúzi sú natoľko frustrovaní touto nekonečnou vojnou, že Ženevu chápu len ako akýsi oficiálny akt „odovzdania Indočíny“ do rúk ich revolučného povstaleckého hnutia. Ho Chi Minh naliehal na Vo Nguyen Giapa, aby do útoku vrhol všetky dostupné sily. Cítil, že práve v okamihu, keď bude zasadať za rokovací stôl s francúzskymi predstaviteľmi, bude práve sa rozbiehajúca bitka v Dien Bien Phu veľmi silnou zbraňou na urýchlenie francúzskej rezignácie. Zároveň nebolo pre nikoho na rokovaniach tajomstvom, že Spojené štáty americké plánujú rozšíriť svoju finančnú a vojenskú pomoc Francúzom v prípade, že by sa títo ocitli v nevýhodnej situácií. Ho Chi Mihn chápal, že eskaláciou konfliktu a priamym vojenským zásahom USA by boli nádeje posledných dní definitívne pochované. Na druhej strane sa však VC spoliehal na rozsiahlu vojenskú pomoc zo strany Číny, ktorá tiež rozpoznala, že konflikt v Indočíne sa blíži ku svojmu zenitu. Dodávky pozostávali z cca 4000 ton vojenského materiálu a 2000 ton zásob potravín. Medzi vojenské vybavenie, dodané do Indočíny patrily aj delá, ukoristené juhokórejskej armáde a jednokám OSN v Kórejskej vojne. Pretože VC nemal dostatočne vycvičený personál, prichádzali aj čínski dobrovoľníci, zväčša technici a obsluhy poľných diel. Bývalý francúzsky prezident Joseph Laniel označil túto pomoc mimoriadneho rozsahu za priamu intervenciu do cudzích záležitostí. V prípade, že by podobný scenár posilňovania vojenskej pomoci sledovali aj USA, tak ako to urobili pre štyrmi rokmi v Kórei, alebo o desť rokov vo Vietname, bola by ďalšia konfrontácia medzi Čínou a USA nevyhnutná. Čínska pomoc kulminovala uprostred februára, ale Navarre vo svojich plánoch túto situáciu vôbec nezohľadnil. Aj napriek tomu, že výrazne napomohla jednotkám VC, zostala táto pomoc zo strany Francúzov takmer nepovšimnutá.

 

ÚTOK.

 

Samotný útok na francúzske opevnenia bol naplánovaný na 26. januára 1954. V ranných hodinách, tesne pred začiatkom útoku však prišiel rozkaz prerušiť prípravy. Giap si nebol istý, že je schopný s daným rozmiestnením jednotiek účinne zaútočiť na Dien Bien Phu. Starosti mu robilo najmä zlé rozmiestnenie delostreleckých pozícií, ktoré boli na nekrytých miestach, bezbranne vystavené útokom zo vzduchu. Kvôli týmto nedostatkom sa odhodlal vydať rozkaz, podľa jeho slov najťažší v živote, na odklad útoku. Drvivá väčšina veliteľov v zákopoch tento rozkaz neprijala s nadčením, ale politické vedenie ho akceptovalo aj s výhradami Giapa k rozmiestneniu jednotiek. Francúzske jednotky začali tušiť, že ide do tuhého v prvých mracových dňoch. Útok bol presunutý na 13. marca a VC začal s evakuáciou civilistov, žijúcich v údolí. V deň útoku sledoval prípravy z veliteľstva v Muong Phan samotný Ho Chi Minh. Všetko bolo pripravené pre posledné dejstvo tragédie na Dien Bien Phu.

Samotný útok sa začal v sobotu 13. marca 1954 v neskorých večerných hodinách. Delostrelci VC potrebovali posledné slnečné lúče na presné zameranie nepriateľských pozícií, aby mohli po zotmení, chránení tmou pred náletmi účinnejšie ostreľovať francúzske zákopy. Sila prvej delostreľby dokonale prekvapila a paralizovala francúzske jednotky. Prvé granáty začali dopadať na pevnosti Beatrice na severovýchodnom rohu a Gabrielle na severnom rohu. Delostreľba bola mimoriadne silná, delostrelci VC vypálili takmer 9000 granátov, ktoré prilietali počas celej noci. Po prvých ranách diel prišiel prudký útok pechoty VC na pevnosť Beatrice. Pevnosť sa rozprestierala na troch vŕškoch, zhruba tri kilometre na severozápad od centra francúzskej obrany. Posádku tejto pevnosti tvorilo od decembra 450 mužov 3/13.DBLE ( polovičná brigáda cudzineckej légie ). Celá pevnosť bola rozdelená do 4 častí, rovnako ako všetky ostatné pevnosti, z ktorých pozostávala obrana Dien Bien Phu. Časti boli nasledovné :

Beatrice 1 - najsevernejšia časťcelej obrany, držaná 9. rotou, pod velením poručíka Plantevina.

Beatrice 2 -  ktorej posádku tvorili vojaci 10. roty kapitána Nicolasa.

Beatrice 3 - na severozápadnom kopci bola domovom pre 11.rotu.

Beatrice 4 - kde bola posádkou 12. rota, v tejto časti sa nachádzalo aj veliteľstvo práporu.

 

Táto jednotka nebola v plnom stave, pretože jej cca 70 mužov bolo v centrálnej časti opevneného Dien Bien Phu. Smola sprevádzala obrancov pevnosti Beatrice už od začiatku. Hneď prvé dva granáty zasiahli veliteľský bunker a usmrtili štyroch veliacich dôstojníkov, vrátane Lt.Col. Gauchera. Hneď nato nasledoval útok pechoty VC. Okolo pevnosti sa rozhorel prudký a neľútostný boj. VC sa za ťažkých strát darilo pomaly vytláčať legionárov zo zákopov pevnosti, ale boje pokračovali celú noc. O polnoci boli stratené časti Beatrice 1 a 3. Pevnosť Beatrice nakoniec padla nad ránom 14. marca. Straty v tomto boji boli na oboch stranách nesmierne vysoké. Taktika jednotiek VC v prvých piatich dňoch obliehania pozostávala z útokov v „ľudských vlnách“, na základe odporúčaní dvoch čínskych generálov (Wei Guo-qing a Li Cheng-hu ), ktorí sa na bojisku nachádzali. Až 17. marca, po strate takmer 9000 vojakov ( z ktorých bolo 2000 zabitých ) sa Giap rozhodol ignorovať „rady“ svojich čínskych kolegov. Ako mimoriadne dobré sa ukázalo rozkodnutie odložiť útok z 26. januára na 13. marca. Jednotkám VC sa v takto ušetrenom čae podarilo premiestniť ťažkú delostreleckú výzbroj do kopcov okolo údolia. Základom ich výzbroje bolo dvadsaťštyri 105mm amerických húfnic, ktoré čínska armáda ukoristila v Kórei. Tieto mali  zo svojich vysoko položených pozícií na okolitých kopcoch dokonalý výhľad na pristávaciu plochu letiska a všetky pevnosti, ktoré ho obkolesovali.

14. marca zoskočili nad údolím prvé posily. Boli to ďalšie jednotky 5. vietnamského výsadkového práporu pod velením kapitána Botella. Jeho vojaci utrpeli prvé straty hneď po pristátí. Už v ranných hodinách začal ďalší z útokov jednotiek VC do vnútra Din Bien Phu. Tentokrát sa cieľom stala pevnosť Gabrielle, vzdialená 5km od centra obrany, na samotnom severnom cípe. Situácia obrancov, 5/7. pluku alžirskej pechoty, bola rovnako kritická ako deň predtým u legionárov. Útok na pevnosť sa začal o 1700 hod a trval celú noc.  Obrancovia bojovali do posledného dychu, ale bezohľadným útokom presily nemohli dlho vzdorovať. Boje kulminovali od ôsmej večer do polnoci. O pol tretej v noci, 15. marca boli jednotky VC pevne uchytené v severnom sektore Dien Bien Phu. Ani útok podniknutý  výsadkármi nemohol pozíciu zachrániť. O piatej ráno prestala pevnosť Gabrielle klásť odpor. Postupne stíchli všetky vysielačky a obrancovia, ktorí prežili, spolu s legionármi z Beatrice ustúpili dovnútra Dien Bien Phu. Jediná pozícia, ktorá vysielala zúfalé správy ešte o 1300 hod popoludní 15. marca bola Gabrielle  3, na juhovýchode.

Protiútok, naplánovaný na 15. marca nebol úspešný, aj napriek faktu, že 1.BEP ( výsadkový prápor cudzineckej légie ) podnikol všetko, čo bolo v jeho silách,  severné pevnosti zostali pevne v rukách útočníkov. Okrem polovičnej brigády cudzineckej légie, ktorá ustúpila z pevnosti Beatrice sú v Dein Bien Phu aj iné jednotky cudzineckej légie. 3/3.REI ( peší pluk cudzineckej légie ) tvorí posádku pevnosti Isabelle, 1/13.DBLE ( polovičná brigáda cudzineckej légie ), sa nachádza v  centrálnej pevnosťi Claudine a konečne 1/2.REI je rozmiestnený v Huguette. Jednotkou, ktorá slúžila ako operačná záloha bol 1.BEP, ktorý podnikol protiútok na znovuzískanie pevností na severe.

16. marca prileteli ďalšie jednotky z 6.BPC ( koloniálny výsadkový prápor ) pod velením majora Bigeara.

17. marca sa na rozkaz Giapa začína taktika jednotiek VC meniť. Sú pozastavené útoky v ľudských vlnách a ženisti začínajú kopať zákopy a tunely do vnútra francúzskeho obranného perimetru. V tejto fáze bojov začína byť viditeľný rozdiel v možnostiach zásobovania obidvoch bojujúcich strán. Zatiaľčo francúzsky expedičný zbor je odkázaný na letecké zásobovanie, jednotky VC majú pre svoje potreby k dispozícií 33 500 dobrovoľníkov, ktorí pracujú výlučne na zásobovaní a ženijných úlohách. Legendárnymi sa stali tzv.“bicykle“, ktorých bolo v nehostinnom horskom teréne použitých 2500. Okrem toho mal VC k dispozícií aj 2000 mulíc a 18 000 koní. Táto zásobovacia sieť dokázala na bojisko dopraviť 20 000 ton vojenského materiálu a zásob, čo umožnilo jednotkám pod Giapovým velením sústrediť sa na dlhodobé obliehanie.

 

OBLIEHANIE.

 

V noci zo 16. na 17. marca opustili vojaci 3. Thajského práporu svoje pozície v pevnosti Anne-Marie v častiach Anne-Marie 1 a 2, Táto pevnosť bránila prístupové cesty do Dien Bien Phu zo severozápadu. Rozdelenie obrany v tejto pevnosti bol nasledovné :

Anne-Marie 1 a 2 - dve roty pod vedením kapitána Guilleminota, na kopch.

Anne-Marie 3 a 4 – zvyšné dve roty

Celá táto pozícia bola zreorganizovaná, časť pevnosti opustená a časť pripojená k obrancom Huguette, ktorá sa nachádzala severovýchodne od letiskovej plochy. Situácia obrancov sa pod neustálym ostreľoavaním zhoršovala. Nepriateľ sa okrem toho pokúsil z novovykopaných zákopov a tunelov zaútočiť a izolovať pevnosť Isabelle, ktorú bránila cudzinecká légia. Tento útok však nebol úspešný. Evakuácia ranených z bojiska začína byť pre Francúzov problematická. Pristávacia plocha sa denodenne dostáva pod ťažkú delostreleckú paľbu, ktorá spôsobuje škody na pristávajúcich a štartujúcich lietadlách.

22. marec. Prilietajú posily v podobe 35. výsadkového pluku ľahkého delostrelectva. Pristávanie lietadiel na ploche počas dňa sa stáva príliš nebezpečným a namiesto neho sa všetky prílety a odlety organizujú v nočných hodinách. O deň neskôr dosiahli delostrelci VC posledný zostrel nad Dien Bien Phu – pri štarte bol zničený francúzsky vrtulník.

PROTIÚTOKY.

V ten istý deň ( 28. marca ) uskutočnili francúzske jednotky protiútok s cieľom zničiť batériu protilietadlových diel západne od Dien Bien Phu. Útok sa mal začať o pol siedmej ráno po polhodinovej delostreleckej príprave. Prvú vlnu útočiacej pechoty tvorili jednotky 6.BPC, ktorých cieľom bolo dobyť Bang Ong Pet na juhu a útočná pchoty, ktorej cieľom bolo Ban Pan na severe. V zálohe zostal 1.BEP. Jedotky výsadkárov sa začali zhromažďovať pod pevnosťou Huguette o piatej hodine ráno. Vojaci 1/2.REI sprevádzali výsadkárov do predsunutých zákopov. Všetko sa odohrávalo v absolútnej tichosti. Celý útok vedie Marcel Bigeard. Veliteľom prvej čaty, vedúcej útok a udávajúcej smer postupu, je spoľahlivý mladý abolvent Saint-Cyr, poručík Le Vigouroux. Jeho hladní a unavení výsadkári čakajú na začiatok delostreľby. 36 diel a mínometov ráže 120mm začína so streľbou presne o šiestej hodine ráno. Po pol hodine sa delostreľba končí a bombardovanie preberajú 81mm mínomety a lietadlá, ktoré napádajú vzdialenejšie ciele v tyle nepriateľa. V tom istom momente vyrážajú po vyhlásení kódu „BRUNO“ do útoku aj výsadkári. 300 mužov preniká cez oblaky dymu a prachu a získava prvé metre nepriateľského územia. Jednotky VC sa pomerne rýchlo spamätali zo šoku po bombardovaní a začínajú pokladať silnú krížovú paľbu na prvé čaty útoku. V prvých zákopoch „na druhej strane“ sa objavujú celé družstvá VC. Výsadkári prvých čiat sú prečíslení v pomere štyri ku jednej  v útoku !!! Zrazu je jasné, že mezdi nimi a pozíciami protilietadlových diel sú celé dva prápory vojakov Viet Congu. Nad bojisko prilietajú prvé francúzske lietadlá a likvidujú hromadiace sa družstvá VC palbou z palubných zbraní a vlnami napalmu. Výsadkári nespomaľujú, stále postupujú, tlačia pred sebou jednotky Viet Congu a meter po metry sa približujú ku svojim cieľom. Za použitia samopalov a granátov na krátku vzdialenosť sa presekávajú k protilietadlovým delám protivníka. Čata poručíka Le Vigourouxa je v čele útoku, hľadá nepriateľské pozície a koordinuje paľbu delostrelcov. Po jeho útočí ľahká pechota. Jej veliteľ motivuje svojich vojakov do posledného náporu smerom k delám. Padol v  čele útoku proti poslednému guľometnému hniezdu a s ním aj všetci jeho vojaci. Ale Le Vigoroux stále útočí, nehľadiac na straty naokolo. Po obsadení posledného zákopu, v momente, keď sú všetky protilietadlové delá v rukách Francúzov volá poručík vysielačkou velenie a Marcela Bigearda, svojho veliteľa a učiteľa zo Saint-Cyru. V momente, keď podáva hlásenie o splnenej úlohe je zasiahnutý a na mieste zomiera.

Útok 28. marca 1954 na pozície protilietadlových diel Viet Congu sa skončil absolútnym francúzskym víťazstvom. Padlo 20 a zranených bolo 76 výsadkárov. Na druhej strane stratil protivník zhruba 1500 mužov, mŕtvych, zrananých alebo zajatých. Výsadkári zničili päť 20mm diel Flak a dvanásť ťažkých guľometov kalibru .50. Bohužiaľ toto víťazstvo nemohlo zmeniť celkový priebeh boja pretože francúzske lietadlá už do Dien Bien Phu nepriletia...

  

ZÁKOPOVÁ VOJNA.

 

30 a 31. marca boli podniknúté silné útoky na Eliane 1 a Eliane 2. Zatiaľ čo prvá, bránená dvomi rotami 1/4.marockého pešieho pluku, sa dokázala udržať iba dve hodiny, Eliane 2 sa ubránila všetkým útokom jednotiek VC. Po tom, čo na miesto dorazili posily z radov výsadkárov cudzineckej légie, dokázali sa obrancovia udržať a podstúpiť 107 hodín ťažkých bojov. Po tom, čo utrpeli značné straty, stiahli sa jednotky VC späť do svojich východiskových pozícií.

V posledných dvoch marcových dňoch sa začala aj bitka o pevnosť Huguettes. Táto pevnosť predstavovala základ obrany celého Dien Bien Phu, pretože bezprostredne susedila s pristávacou plochou , jedinou cestou do a z celého obliehaného územia. Medzi časti pevnosti boli zaradené aj Anne-Marie 3 a 4, po tom, čo časti 1 a 2 padli do rúk VC. Boli premenované na Huguette 6 a 7. Tieto dve boli bránené následujúcimi jednotkymi :

Huguette 6 - add Hoc rota 1/2. pešieho pluku cudzineckej légie pod vedením poručíka Francoisa.

Huguette 7 -  1. rota 5. vietnamského výsadkového práporu, ktorej velil poručík Rodeaux

Práve tieto dve posledne pripojené sa stali prvými cieľmi útokov pechoty VC. 30. marca zaútočili Giapovi ženisti na Huguette 7. Tá sa dokázala ubrániť iba dva dni – do 2. apríla. Potom bol osud celej bývalej pevnosti Anne-Marie spečatený. Na 30. marca bol naplánovaný aj útok na pevnosť Dominique, konkrétne jej časť 1 a 2, rozmiestnenie Francúzov v tejto pevnosti bolo nasledovné :

Dominique 1 - bola bránená 11. rotou 3/3. pluku alžírskej pechoty.

Dominique 2 - tu boli posádkou dve roty, 9. a 10. obidve z 3/3. pluku.

Dominique 3 - pod velením poručíka Filaudeaua sa tu nachádzala 12. rota. 

Pevnosť Dominique sa rozprestierala nad štátnou cestou číslo 41. Jej časť číslo 2 okupovala najvyššie položený kopec v celom Dien Bien Phu s dokonalým výhľadom na letisko a celé okolie. V tejto pevnosti boli rozmiestnené aj 4,2 palcové mínomety a 105mm delá, veľmi cenná podpora výsadkárov. Spomínaného 30. marca sa mohutný útok sapérov Viet Congu sústredil na časť 1 a 2. Obidve boli po nočnom boji stratené, ale už na 31. marca bol naplánovaný protiútok. Výsadkárom sa znovu podarilo za neľudského úsila prelomiť línie VC a získať späť obidve časti. Jednotky, ktoré sa na tomto útoku podieľali, však boli príliš vysilené, aby mohli obrániť obidve časti pevnosti, a preto padlo tragické rozhodnutie opustiť Dominique 2 ešte v ten istý deň. Kruh obrancov v Dien Bien Phu sa kriticky zmenšoval z hodiny na hodinu.

2. apríla zoskakujú do obliehaného perimetru ďalšie posily. Ako prvý pristáva 2/1.výsadkový koloniálny pluk, nasledovaný časťami ľahkého delostreleckého výsadkového pluku. Ďalšie čelné útoky sa po páde pevností od 6. apríla neopakovali, nepriateľ však zintenzívnil kopanie tunelov a zákopov, dňa 1. apríla bola ich celková dĺžka až 400km . Krátkymi prepadovými akciami sa nepriateľ zmocnil okolia Dominique 2, pričom kontrola tohto vysoko postaveného bodu znepríjemňovala život v zvyšných častiach pevnosti Dominique, ale aj Eliane a používanie pristávacej plochy sa stalo vyslovene nemožné. Oveľa horším bol však fakt, že bol stratený kontakt s pevnosťou Isabelle. Táto pevnosť bola vzdialená 6 km na juh od centrálnej časti s pristávacou plochou. Bola bránená 3/3. peším plukom cudzineckej légie. Jej zhruba 1000 mužov pod velením plukovníka Lalanda zostalo od 6. apríla v izolácií. Od 9. do 11. apríla pristál v perimetry 2. výsadkový prápor cudzineckej légie, čo umožnilo niekoľko ďalších protiútokov v najkritickejších častiach obrany.

 

ELIANE

 

Smelý plán na znovuzískanie Eliane 1, stratenej 31. marca, bol posledným zo série protiútokov, ktoré mali uľahčiť stále sa zhoršujúcu situáciu obrancov. 10. apríl je deň, keď sa Bigeardov prápor, zredukovaný na štvrtinu mal poslednýkrát vrhnúť do zúfalého útoku na línie Viet Congu. Delostrelecká príprava, to posledné, na čo sa ešte Bigeard môže spoľahnúť, začína o šiestej hodine. Jeden z veliteľov rôt navrhol, aby jednotky postupovali tesne za delostreleckou paľbou, bez ohľadu na riziko presne tak, ako to robili pri útokoch jednotky Viet Congu. Tento návrh bol po skúsenostiach z 28. marca, kedy mali nepriateľské jednotky dostatok času na spamätanie sa z delostreľby prijatý. Útok sa začal presne podľa očakávaní. 105mm delostrelecké granáty prečesávali oblohu nad rotami, čakajúcimi v predsunutých zákopoch. Na vrcholku Eliane 4 zhromaždil poručík Allaire  dvadsať 81mm mínometov. Sú to všetky mínomety, ktoré majú výsadkári k dispozícií. Mínomety pokladajú dymovú clonu pred vŕšky Old Baldy a Phony Mountain, kde sú umiestnené guľomety VC. Roty opúšťajú svoje zákopy a približujú sa k pozíciám nepriateľa. Prekonávajú posledné stúpanie a zaľahnú len pár metrov od pozícií VC. Vlastné delostrelectvo ich zasypáva hlinou a kameňmi, ale toto je jediný spôsob, ako obsadiť pozície nepriateľa hneď, keď sa delostreľba skončí. 0615 hod delá stíchli. Až do tohto momentu dopadlo na zákopy Viet Congu 1800 granátov. Prvá vlna útoku je tvorená vietnamskými Commandos - profrancúzskymi dobrovoľníkmi. Je ich šestnásť a v zákopoch pred nimi stoja dve celé roty. Aj napriek tomu však útok napreduje. Čistenie zákopov sa stáva rutinou. Za prvou jednotkou Commandos nasledujú dalšie dve. Pomalým postupom čistia zvyšky bunkrov a zákopov od delostreľbou otrasených vojakov VC. Nakoniec obsadili celú zvyšnú časť pevnosti. Viet Cong vždy podniká tamer okamžité protiútoky, ale terazt sú výsadkári pripravení. Hore kopcom k Eliane 1 už postupuje Bréchignackov prápor. Straty teraz stúpajú závratným tempom. 1. rota už nemá žiadnych veliteľov čiat. 3. rota pod velením Perreta sú straty tiež neúnosné. Mnoho vojakov bolo zranených ručnými granátmi, ktoré sa ukázali ako mimoriadne nebezpečná zbraň v rukách vojakov Viet Congu. V momente, keď už 2. rota nemá žiadnych dôstojníkov, ktorí by dokázali stáť na nohách a slnko začína zapadať za horizont, je celá pevnosť Eliane v rukách Francúzov. Preživší vojaci sú v novonadobudnutej pozícií vystriedaní dvoma rotami výsadkárov z koloniálneho práporu. 2 rota napríklad, stratila počas svojho zbesilého útoku 37 mužov z celkového počtu 80 mužov ( 15 mŕtvych, 22 zranených ).

11. apríla prichádza protiútok dvoch celých peších plukov VC. Bigeard posiela do boja zálohy. Ako prví sa na kopec vyštverali vojaci 3. roty, nasledovaní 1.BEP ( výsadkovým práporom cudzineckej légie ). Posili dorazili včas a obidva pluky museli po ťažkých stratách a s nalomenou morálkou ustupovať. 20 vojakov VC sa dokonca vzdalo. Ďalším práporom, postupujúcim hore kopcom ako posila, je Botellov vietnamský výsadkový prápor. Počas postupu vojaci spontánne začali spievať „Marseillaisu“. Na Eliane 1 sa teraz miešajú Bigeardov a Bréchignackov prápor, obidva v stálom boji. Hneď ako je situácia stabilizovaná, musia sa niektoré jednotky presunúť späť na Eliane 4 . Bigeard sa bojí, že veľké sústredenie jeho vojakov by mohlo prilákať delostreleckú paľbu. V momente, keď Fromont, mladý veliteľ, ktorý organizoval celú obranu, podáva pri západe slnka rádiom správu Bigeardovi, je zabitý zblúdilou guľkov. Velenie okamžite preberá Loulou Martin z BEP. Rovnako ako Le Vigoroux, aj Fromont zahynul v momente svojho víťazstva.

  

PRICHÁDZA MONZÚN A POSILI.

 

V posledných aprílových mesiacoch prišiel monzún. Husté zrážky premenili celé bojisko na obrovskú otvorenú kanalizáciu. Zákopy boli zaplavené špinavou vodou a bahnom. Mnohé opevnené pozície a bunkre, ktorých statika bola poškodená prudkou delostreľbou v minulých týždňoch sa začali rozpadať. Neprestajné delostrelecké ostreľovanie spôsobovalo obrovské zosuvy pôdy, ktoré sťažovali obranu. Monzún bol aj posledným faktorom, ktorý uzemnil francúzske letectvo. Účinný zásah letectva bol poslednou nádejov pre obkľúčené jednotky. Mnoho faktorov však nedovoľovalo využiť veľký potenciál francúzskeho letectva. Okrem už spomínaného monzúnu to bol aj hornatý terén, veľká vzdialenosť zo základní v Hanoi ( 350 km)  a nečakaný vývoj na bojisku, ktorý zmenil francúzsku garizónu v údolí s letiskom na hrsť zbesilo sa brániacich bunkrov. Aj napriek týmto nevýhodám sa podarilo do obliehaného sektoru letecky dopraviť 4306 vojakov, ktorí však nemohli nahradiť 1500 mŕtvych a 4000 zranených. Zranení boli v  zložitej situácií. Tiesnili sa v zle chránených bunkroch, ktoré boli často zaplavené špinavou vodou, stále vystavení delostreľbe nepriateľa. Po 20. apríli sa všetky ďalšie výsadkové operácie vykonávali v nočných hodinách. Spolu s kvalifikovanými výsadkármi sa do akcie dobrovoľne prihlásilo aj 709 vojakov, ktorí nemali žiadny výsadkársky výcvik a na bojisko skákali prvýkrát v živote. Mnohí z nich boli vojaci vietnamského pôvodu, ktorí sa snažili dostať ku svojim obkľúčeným kamarátom. Mnoho jednotiek je beznádejne zdecimovaných. Problémy sa objavujú aj v samotnom srdci obrany. 18. apríla padlo rozhodnutie opustiť Huguette 6. Tá bola v sústavnom ohni od 2. apríla. De Castries sa rohodol túto pevnosť opustiť, pretože jej zásobovanie sa stalo takmer nemožným. Kapitán Bizard, ktorý velil mužom z Huguette dostal rozkaz prebiť sa k hlavným pozíciám vlastnými silami a tak sa aj stalo. Huguette 1 bola v tomto čase už celá obkolesená tunelmi a zákopmi, ktoré vykopali sapéri Viet Congu a ktoré používali na svoje prekvapivé útoky. Finálny útok na Huguette 1 prišiel 23. apríla. Pevnôstka sa nevzdala. Bojovala, až kým nebola preválcovaná masou útočiacej pechoty. Z Huguette 2 bol ešte 23. apríla podniknutý protiútok, ale už to vlastne ani nebol protiútok. Rozpadol sa hneď v úvode. Ďalším cieľom útočných brigád Viet Congu bola Huguette 5. Odvážna a rozhodná obrana roty zmiešanej z najrôznejších jednotiek pod velením poručíka de Stabenratha vydržala až do noci 1-2 mája. Už nie je kam ustúpiť. Všade je nepriateľ...

Ale Huguette 2 a 4 sa stále bránia. 1. a 2. výsadkový prápor cudzineckej légie sa museli kvôli stratám zlúčiť pod velením majora Guirauda. Stále kladú odpor.

Na konci apríla sa nepriateľ začal sústreďovať na posledný, definitívny útok na Dien Bien Phu. Od 2. do 5. mája zoskočilo do obkľúčenej oblasti posledných 388 mužov rezervných výsadkových práporov.

 

LÉGIA UMIERA.

Veľké májové dažďové kvapky padali na helmy a kabáty legionárov v dňoch kedy sa z obholy zniesli vojaci 1. koloniálneho výsadového práporu, onej poslednje rezervy, ktorú si plukovník De Castries vyžiadal z Hanoia. Huguette 5 padla a podobný osud čaká aj na Eliane 1. Noc z 1. na 2. mája sa stala osudnou obom pevnôstkam. Práve táto noc je zlomovým okamihom v celej bitke. Poslednou stratou 2. mája je Dominique 3. Filaudeauova 12. rota nemala dosťsíl. Sily už nemal nikto. S pádom pevnôsty číslo 3 zaniká celá pevnosť Dominique. Už nie sú jednotky, ktorými by sa dal podniknúť protiútok na opätovné získanie týchto pozícií.

4. mája sa znovu ozvalo francúzske dolostrelectvo. Vystrielalo 4000 granátov na postavenia jednotiek VC, ktorých stupňujúce sa útoky v predchádzajúcich dňoch prevalcovali mnoho postavení obrancov. Aj delostreľci VC zintenívnili ostreľovanie. Stupňujúce sa útoky teraz podporili aj prenosné odpaľovacie zeriadenia „kaťuše“, ktoré začali od 4. mája ostreľovať centrálne francúzske bunkre. Takéto útoky mali mimoriadne ničivý dopad na morálku výsadkárov. Všetkým bolo jasné, že sa celá tragédia v DienBien Phu, ktorej finálna fáza sa začala v noci z 1. na 2. mája blíži k definitívnemu koncu.

6. mája sa naposledy vyjasnila obloha a prileteli posledné lietadlá, ktoré zhodili 196 ton munície a zásob. Tieto zásoby však už nikto nepozbieral. Potom priletela dlhoočakávané francúzske bombardéry. Takmer 120 lietadiel krúžiacich nad pozíciami VC vyvolalo taký silný dojem, že ani jedno z protilietadlových diel sa neodvážilo vystreliť a prezradiť svoju pozíciu. Bomby a napalm sice spomalili finálny útok, nemohli ho však odvrátiť.

6. máj, deväť hodín večer. Celé Dien Bien Phu sa v jednom okamihu premenilo na obrovskú ohnivú guľu. Všetky delá Viet Congu strieľali s maximálnou rýchlosťou na zostávajúce bunkre. Aj keď výsadkári odpovedajú mínometmi, delostreľba sa znova stupňuje o hodinu neskôr. Je noc, ale sila explózií a svetlice osvetľujú bojisko ako vo dne. O jedenástej v noci sa na zem zniesla skutočná apokalypsa. Sapéry Viet Congu sa pokúsily náložami v celkovej sile asi jednej tony TNT vyhodiť do vzduchu Eliane 2 V predchádzajúcich dňoch podkopaly pevnosť tunelmy a ohromujúca explózia, ktorá ztrhla zo zemského povrchu polovicu pevnosti bola signálom pre posledný útok. Celé bojisko zahalené do tmy, dymu a prachu z tejto explózie sa stalo dejiskom nesmiernej tragédie. Aj keď sa to zdá neuveriteľné, Eliane stále kládla odpor. Bunkre už vlastne ani neexistujú. V ceste ešte stojí Eliane 4 . Sťahujú sa sem všetci obrancovia, ktorý prežili explóziu. Na Eliane 4 sa Francúzi znovu zabarikádujú a budú klásť odpor celé noc. Noc zo 6. na 7. mája 1954 bude najdlhšou nocou v histórií francúzskej armády. Zákopy sa každú hodinu plnia novými a novými zranenými. Obväziská už nepracujú. Výsadkári bojujú všetkým, čo im ešte zostalo. Puškami, bodákmi, poľnými lopatami, kameňmi. Samopaly MAT štekajú celú noc. Vysielačky v jednotlivých bunkroch a zákopoch s postupujúcimi nočnými hodinami jedna po druhej prestávajú vysielať. Ale niektorí sa stále držia. Jednotky Viet Congu narážajú stále na zúfalý odpor. Plukovník de Castries je v raňajších hodinách povýšený na generála. Táto rádiová depeša ho zastihla v jeho veliteľskom bunkry o siedmej ráno, v tom istom momente, keď definitívne padla Eliane 10. Nad ránom ju bránili už iba dvaja dôstojníci : poručík Bailly a poručík Boudec, obidvaja zranení sa zabarikádovali na streche jedného z bunkrov. Eliane 4 na tom nebola o nič lepšie. Major Bréchignac a Botella sa ukryli v bunkri, ktorý bol ich domovom od začiatku apríla. Ich výsadkový prápor bol príliš vysilený, aby dokázal podniknúť protiútok alebo utiecť. Jediné, čo mohli bolo opevniť sa na vrcholku kopca.Odpor tu skočli o desiatej ráno. Eliane 3 bola v tom istom čase dobýjaná sapármi VC. Postupovali od bunkra k bunku, od zákopu k zákopu. Zopár zranených, ktorí ešte dokázali ovládať svoje zbrane ich už nedokázalo zastaviť.

Medzi veliteľským bunkrom a jednotkymi Viet Congu stojí len riečka NamYum, tiahnuca sa cez celé údolie Dien Bien Phu. Všetko na východ od tejto riečky je ráno 7. mája v rukách Viet Congu. Dominique, Eliane... Beatrice, Gabrielle  Anne-Marie padli už dávno. Čo nám zostalo ? Časti Huguette a Claudine, kde sa nachádzal už iba de Castriesov veliteľský bunker. A Isabelle, vzdialená niekoľko kilometrov na juh, obkľúčená, bez záloh  a takmer bez munície. De Castries vydáva svoj posledný rozkaz. Nariaďuje vyhodiť do vzduchu všetky zásoby a potom o piatej hodine poobede zastaviť paľbu. Posledná rádiová depeša, odoslaná do Hanoia znie „Vyhodíme všetko do vzduchu. Adieu !“. Cez rieku Nam Yum po ústupe z pevnosti Eliane sa dostalo iba zopár marockých a thajských dobrovoľníkov. Je s nimi aj poručík Allaire. Na obrannom bode Juno, blízko veliteľského bunkru ich zachytila de Castriesova depeša o zastavení paľby. Allaire však nedokázal uveriť tomu, čo počul z vysielačky. Bitka je sice stratená, ale ako sa môže légia vzdať ? Bigeard posiela za Allairom spojku s písomným rozkazom:

 

Pre Allaira :

Zastavenie paľby o 1730. Už žiadna streľba. Žiadna biela zástava.

Uvidíme sa skoro. Bruno

 

 

Jednotky, ktoré bránil Huguette 2,3,4 a Caludine sa s definitívnou platnosťou vzdali do šiestej hodiny poobede. Z juhu  sa však stále ozýva delostrelecká paľba. Šesť kilometrov južným smerom leží pevnosť Isabelle, izolovaná od Dien Bien Phu. Bez zásob, posíl a spojenia. Už od 6. apríla je 1000 mužov 3. práporu 3.REI plukovníka Lalanda v izoácií.

6. mája, v momente, keď sa všade naokolo rozpútalo peklo, boli všetky mínomety v pevnosti zničené. Zostalo iba jedno 105mm delo a 2000 rán munície. Strieľalo celú noc, bez prestávky. 7. mája ráno jevšetkým jasný rozsah skazy naokolo a obrancovia Isabelle zrazu chápu svoju pozíciu. Francúzska základňa v Dine Bien Phu už neexistuje, no oni ignorujú rozkazy na zastavenie paľby a pokračujú v boji. Zdá sa to neuveriteľné, ale 1000 mužov plukovníka Lalanda dokáže vzdorovať celý 7. máj. Na pevnosť už teraz útočí minimálne 20 000 vojakov Viet Congu a pridávajú sa k ním ďalší a ďalší, všetkých 60 000 Giapových vojakov, ktorí pred pár hodinami pokorili 14 000 Francúzov o šesť kilometrov severnejšie sa teraz sťahuje k tejto osamelej pevnosti. Nad pevnosťou sa zmráka, ale odpor stále pokračuje. Stmieva sa.

O 2100 hod vysiela Isabelle rádiovú depešu : „Držíme sa“

O 2200 hod : „Stále sa držíme“

O 2300 hod : „Stále sa držíme“   

Hodinu po polnosti sa Lalande rozhodne o prielom a ústup južným smerom. Útok sa však nepodarí, veď v okolí je celá Giapova armáda ! O druhej v noci oznamuje Isabelle, že ústup sa nepodaril a že prápor sa vracia do pevnosti, aby pokračoval v odpore. Nad ránom je po všetkom. Vojaci Viet Congu premohli posledných niekoľko desiatok totálne vysilených a zúbožených obrancov.

8. mája 1954, 57 dní po začiatku bitky sa na letiskovej ploche bývalej francúzskej vojenskej základne v údolí Dien Bien Phu zhromažďujú kolóny odzbrojených zajatcov. V okolí leží 1500 ich mŕtvych kamarátov a 4000 zranených. O niekoľko hodín neskôr, na mierovej konferencii v Ženeve, požiada francúzska vláda oficiálne zástupcov Viet Mihnu o prímerie.

Dodatok : STRATY BOJUJÚCICH STRÁN

FRANCÚZSKO :

Od 20. novebra 1953 do 7. mája 1954 sa na bojisku v Dien Bien Phu vystriedalo 17. práporov, tj. 15709 mužov. V posledný deň bitky, tj. 7 .mája bolo na bojisku 10133 vojakov v Dien Bien Phu a 1588 v Isabelle. Z tohto počtu bolo 4436 zranených, takže v posledných hodinách bojovalo iba 5864 mužov. V bojoch zahynulo 1726 mužov. Do zajatia sa po zastavení bojov dostalo niečo cez 10000 vojakov, z ktorých bolo 3500 zranených s malou šancou na prežitie. Po štyroch mesiacoch bolo zo zajatia prepustených iba 3290 mužov, treba však poznamenať, že tento posledný údaj zachytáva iba občanov francúzskej národnosti. O osude výsadkárov vietnamského pôvodu nemáme žiadne informácie. Niektorí sa dostali do pracovných táborov, iný dobrovoľne zostali v Severnom Vietname.

 VIET CONG ( VIET MINH ):

Bojov sa zúčastnilo 5 divízií, s celkovým počtom 33 práporov. Spolu so zásobovacími jednotkami a lokálnymi pomocníkmi to bola skoro 100 000 mužov. Straty nie sú presne známe, ale môžeme vychádzať z toho, že predstavovali zhruba 10 000 mŕtvych a asi 20 000 zranených, z ktorých mnohí neprežili v dôsledku nedostatočnej lekárskej starostlivosti. 

ARANAI OSBOURNE        29.12.2004