Na úvod

 Písomne spracované spomienky od svojej mladosti až do táborov nútených prác v Kazachstane v ZSSR, kde som bol odvlečený orgánmi NKVD od roku 1945 do roku 1953.

Tieto spomienky venujem svojej najbližšej rodine, najmä svojim vnukom a vnučke, aby si niekedy spomenuli na svojho starého otca.

Ja som svojho starého otca nikdy nepoznal. Môj starý otec Tököly (tak sa písal ) zahynul v Amerike v baniach. Moja stará matka pre žiaľ a smútok o tom nikdy nechcela hovoriť!

Tieto spomienky píšem až po 56-tich rokoch, čo som bol odvlečený 21.januára 1945 zo Spišskej Novej Vsi na Záhorie. V Spišskej Novej Vsi sme boli nasadený na opevňovacie práce ( kopanie zákopov ). Na opevňovacie práce sme boli nasadení všetci chlapci ( nevojaci ) nad 16-násť rokov.

Na Záhorí mali tieto práce pokračovať, ale kvôli snehu sa práce nekonali.

4. apríla 1945 sa blížila na Bratislavu fronta, preto sa každý snažil dostať domov. Cesta musela ísť vojnovou frontou. Traja kamaráti so Spiša sa dostali až do Rajca dňa 1.5.1945. Tam nás zadržali pracovníci NKVD. Pre nepreukázanie totožnosti sme boli zaistený. Po vypočúvaní sme boli v Pardubiciach súdený Vojenským tribunálom štvrtého Ukrajinského frontu dňa 15.6.1945.

 Rozsudok : 10 rokov ITL (nápravno-pracovných táborov v ZSSR ).

Od začiatku procesu t j. od 1.5.1945 do 12.12.1953, prešlo 8 rokov, 7 mesiacov a 12 dní. Za tieto dni som prežíval novodobé galeje. Celkovo som bol nezvestný 3232 dní t.j. od odchodu zo Spišskej Novej Vsi 21.1.1945.

Prežiť čo i len jeden deň bola božia vôľa a viera, že sa ešte vrátim mi dávali silu.

Trestanecké tábory boli ušľachtilým zariadením pre všetku spodinu, zbojníkov na likvidáciu inteligencie, náboženstva a triezvo zmýšľajúcich ľudí.

Nesmiernu úctu skladám a klaniam sa nad hrobmi ľudí, ktorí tú hrôzu neprežili a svoje kosti nechali v cudzej zemi.

Veľmi vďačím všetkým, ktorí mi pomáhali prežiť čo bolo nesmierne ťažké, boli to ľudia neznámi, rôznych národností s ktorými sme sa delili o každý kúsok chleba, no nie všetci sme sa dožili návratu domov.

Všetkým, ktorí nám spôsobovali útrapy, bolesť a krivdy odpúšťam, oni to robili preto, lebo taký bol červený režim ! Nie všetci Rusi sa podrobili tomuto režimu, proti nemu bojovali, oni obstáli čestný a dobrosrdečný. Rozpadol sa krvilačný režim a jeho prisluhovači. Odišiel krutý vodca ( ako ho nazývali GENIUS ). Pre nás ostal vrah národov a my sme sa mohli vrátiť domov až po jeho skonaní. Na krivdy spáchané na nás sa nikdy nezabudne.

Moji rodičia a mladší súrodenci, nemohli odpusti aj nášmu bývalému režimu, že ich klamali že som nezvestný. Na napísané žiadosti na štátnu bezpečnosť ani neodpovedali. Pravda je iná !

Z archívnych záznamov, žiadosti môjho otca o moju repatriáciu zo dna 3,1,1947 a 11,2,1948, ktorými bolo preukázané moje zadržanie a odvlečenie do ZSSR prvých mesiacov roku 1945. Ruské bezpečnostné orgány oznámili, že sa nachádzam v Kažachskej SSR gorod Akmašek N91- 12 A 311112. Táto odpoveď došla na Okresné oddelenie štátnej bezpečnosti v Spišskej Novej Vsi, tieto doklady tam ležali a ležia aj dodnes. Preto moji rodičia sa nemohli dozvedieť, že žijem a strácali všetky nádeje, že sa niekedy vrátim. Pre moju rodinu a zvlášť pre moju matku to bolo veľké sklamanie a slzy nikdy nevysychali. Každé Vianoce pri spoločnej večeri ostala stolička prázdna. Moje miesto pri stole sa zaplnilo až v roku 1953, na deviate Vianoce a stolička mohla byť znova zaplnená.

Alexander Solženicin napísal: základné heslo väzňa je ( päť n ... ) Never-Nezraď - Nezabudni - Nedaj sa - Nepros.

Na prednej strane časopisu SVEDECTVO je napísané :

-         Kto stratil majetok nestratil veľa

-         Kto stratil slobodu stratil mnoho

-         Kto stratil vieru stratil všetko

 Keď ťa ponižujú nepokľakni na kolená a nepros ! Keď ti siahajú na tvoju dôstojnosť nedaj sa !

Dobré si človek pamätá na zlé sa zabúda, hodina šťastia vymaže z pamäti všetky útrapy.

Časť 1. Sloboda
Kapitola 1.
Moji starí rodičia.

Z otcovej strany : Ján Tököly a Mária Černická boli narodení v rokoch 1860 - 1862 v dedine Dedinky. To je na hraniciach dvoch okresov Rožňava a Spišská Nová Ves. Obec, ktorá vznikla zlúčením obce Imrihoviec a Štefanoviec, delí ich pretekajúca riečka, ktorá oddeľuje aj okresy.

Obec dedinky leží v doline Hnilca ( rieka Hnilec ) preteká južnými svahmi a planinami Geravy v Slovenskom raji. Prekrásna príroda s vysokými strmými zrázmi. Cesta viedla cez kaňon tiesňavy a rázovitú obec Stratená. Ďalšia cesta od Stratenej viedla po úzkej cestičke, ktorá je toho času zaplavená. Ďalšie cesty viedli od Dobšinej a Hnileckej doliny.

Obyvatelia pracovali v lesoch a baniach. Môj starý otec pracoval v bani, ktorá patrila spoločnosti COBURG. Ťažba železnej rudy, bola nerentabilná a baňu často zatvárali. Práce pre mladé rodiny nebolo a iné možnosti sa nenašli.

V   okolí sa nič neurodilo (hornatý kraj), preto obživu hľadali ľudia v Amerike. Z rodného kraja odišli do Ameriky roku 1890. Môj starý otec si našiel prácu v bani. Prácu v bani mal rád, bol zvyknutý z domova. Stará matka varila pre chlapov baníkov. V Amerike sa im narodili dvaja synovia, otcov brat Janík a môj otec Gustáv. V rodnom liste im zmenili priezviská na Tekeli ( ktoré mám aj ja teraz).            

Nežičilo šťastie mladej rodine a starý otec po niekoľko rokov práce v bani po havárií zahynul. Mladá vdova sa znovu vydala za krajana Kubinského. Po vyplatení poistného sa vysťahovali do vlastného kraja na Spiš do obce Hrabušice. Otcov brat mal sedem rokov a môj otec štyri bolo to v roku 1901.

V    Hrabušiciach som sa narodil aj ja. Po návrate do Hrabušíc nakúpili polia a pracovali v poľnohospodárstve. Polia kúpili z poistky za smrť môjho deda.

V    druhom manželstve sa im narodila dcéra Júlia. Druhý manžel zomrel roku 1910. Moja stará matka zomrela roku 1945, nebol som ani na pohrebe, lebo som bol na Záhorí. Moja teta Júlia zomrela ako dvadsaťročná.

 Starí rodičia z matkinej strany :

 Ján Lučivianský narodený v roku 1870 v Hrabušiciach a Júlia Valová narodená v roku 1875 v Spišskej Sobote žili v Hrabušiciach. Obec sa nachádza v údolí Hornádu a riečky Vydierčanky. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Okrem píly tu stála niekedy aj vysoká pec a vyskytli sa aj práce v lesoch. Za obcou sa nachádzajú v lokalite Zelená hora zvyšky stredovekého hradu. Tento hrad bol zničený v polovici l5. storočia. Turistické stredisko je Podlesok, odtiaľ sú chodníky do tiesňav a roklín ako do Suchej Belej, prielom Hornádu, Kláštorisko, Sokol, Piecky a do Veľkej bielej vody.

Starí rodičia mali 6 synov a 2 dcéry, jedna z nich bola moja matka. Prvý zo synov zahynul v prvej svetovej vojne ako 18-násť ročný v Taliansku. Starý otec bol vyučený obuvník. Za lepšími zárobkami odišiel do Ameriky roku 1890. Cez oceán preplával 3-krát. Po prvej svetovej vojne v Hrabušiciach parcelovali majetok pána Coburga. Z našetrených peňazí si kúpili pole. Po niekoľkých rokoch sa stal jeden z najbohatších gazdov v dedine. Jeden syn a dcéra ostali v gazdovstve, ostatní študovali. Práca na poliach sa im darila a prestavali starý dom. Starý otec bol aj richtárom v obci a na obecnom zastupiteľstve. Zomrel v roku 1940 a stará matka 92 ročná. Moja matka sa vydávala v roku 1923 ako 19 ročná.

  Kapitola č. 2.

Moji rodičia a moje detstvo.

Gustáv Tekeli a Margita rod. Lučivianská sú mojimi rodičmi. Ja som sa narodil 13.októbra 1923 v Hrabušiciach. Otec bol 27 ročný a matka 20 ročná. Som prvorodený zo siedmich detí. Boli sme traja chlapci a štyri dievčatá. Do dvoch rokov života zomreli sestry Anna a Helena a brat František.

Narodil som sa päť rokov po prvej svetovej vojne 1914-1918. Rozpadla sa Rakúsko-Uhorska monarchia a na jej troskách vyrástol nový Československý štát. Moji rodičia sa museli dovtedy učiť v škole po maďarsky. V Hrabušiciach sme bývali v strede obce v malom domčeku spolu 3 dospelé rodiny. Otcov brat, naša rodina a stará matka s dcérou. V susedstve boli kasárne v budove pána Coburga. Vojaci boli už novej ČS armády, boli tam Česi, Slováci a z Podkarpatskej rusi. Ako malý chlapec som rád počúval trúbenie na trúbke, ktorá oznamovala : budíček, večierku a privolávala na stravu. Vojaci sa so mnou spriatelili zabávali sa so mnou, vyrezávali mi hračky z dreva koníky a podobné veci. Ja som im zato dával jablká z našej záhrady. Z druhej strany nášho domu bola budova, ktorá sa volala Špitál'. V tejto budove boli chorí a ranení vojaci. Po vysťahovaní vojakov tá budova slúžila ako chudobinec. Po parcelácii pozemku moji rodičia kúpili stavebný pozemok a začali stavať dom. Takto staval aj môj strýko Janík. Do nového domu sme sa nasťahovali v roku 1930.

Ľudovú školu som začal navštevovať v roku 1930. Školu spravovala obec. Škola bola rozdelená takto : Do jednej triedy chodil prvý ročník, v druhej triede boli druháci a tretiaci. V inej triede bol štvrtý a piaty ročník a nakoniec boli spolu šiesty, siedmy a ôsmy ročník. Dochádzka do školy bola dopoludnia a popoludní. V prvom ročníku sme nemali zošity, písalo sa na čiernu tabuľku s kriedou, mazalo špongiou. Doma sme sa učili pri petrolejke. Rodičia nám v učení nemohli pomôcť, lebo oni sa učili po maďarsky. V lete sme chodili do školy bosí a v poplátaných odevoch. Všetky peniaze šli na zariadenie domu.

Koncom Januára bol zavedený v obci elektrický prúd. V dome sme mali dve žiarovky. Učenie už bolo lepšie. Na škole učili štyria učitelia. Keď som navštevoval druhý ročník náhle zomrel náš učiteľ a nebol ani starý. Na jeho miesto prišiel mladý učiteľ. S týmto učiteľom som sa stretol aj v roku 1990 na stretnutí odvlečených v Bratislave. Učitelia boli v obci všetkým. Zakladali rôzne spolky napríklad včelársky, ovocinársky, nacvičovali a hrali divadlo. Robili kultúrnu a osvetovú činnosť. V obci boli veliteľmi hasičských zborov a tiež organizovali v kostole. Boli aj sprievodcami v Slovenskom raji a viedli turistické oddiely.

V škole som bol priemerný žiak. Najviac ma zaujímali predmety ako zemepis, fyzika a chémia. V kreslení a rysovaní som bol najlepší. Moje výkresy boli vystavované vždy na nástenke. Náboženstvo bolo povinným predmetom aj tam som bol najlepším žiakom. Ku koncu školského roka mi pán kaplán za usilovnosť zaplatil výlet. Každý rok sme chodievali na výlety. Do Vysokých Tatier, Demänovskej doliny, Krásnu Hôrku a do Dobšinskej ľadovej jaskyne apod. Do Slovenského raja sme chodili sporadicky na vodopády, Suchá Belá, Zelenú hôrku sme chodili sami bez dozoru, každý voľný čas. Po ukončení piateho ročníka najlepší žiaci mohli ísť študovať na stredné školy. Hoci ja som bol schopný študovať na strednej škole nemohol som ísť, lebo doma nemal kto pracovať na poli. Učiteľ, ktorý ma vyučoval kreslenie a rysovanie ma odporučil na umelecké kreslenie. Ani túto ponuku mi rodičia nepovolili. Počas ôsmeho ročníka sa začalo hovoriť o pripravovanej vojne. Žiaci posledného ročníka museli robiť spojky na pošte a obecným úradom.

Kapitola č.3.
Moja mladosť do 1.5.1945

 Po ukončení školy som pracoval doma na poľnohospodárstve. Niektorí moji kamaráti šli pracovať na pílu, zárobok bol 0,80 Kč za hodinu. Ja v tomto veku som začal kosiť. Najprv otavu potom obilie neskôr aj ďatelinu. Vedel som už aj orať a tak som viete už pracoval na žatevných prácach a v jeseni pri mlátení. Keď som tieto práce ovládal mohol som sa hlásiť k „ parobkom „.

V roku 1938 bolo vidieť polárnu žiaru, starší ľudia hovorili, že skoro bude vojna. A to znamenie bolo pravdivé !

18. septembra 1938 bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. Narukovali všetky ročníky do 50 rokov. Nemecké vojska' stáli na západných hraniciach ČSR. Obsadené boli západné Sudety a južné hranice maďarským vojskom. Videl som na stanici transporty s vojskom a muníciou. Na vagónoch bolo napísané „ Ideme Sudety, nedáme Sudety, Na nemecké hrbety české guľomety ". Transporty šli vo dne aj v noci. Pre vojenské účely boli vybraté kone, naše dva kone sme museli odovzdať pre vojsko. Otec nemal ešte ani 50 rokov, preto musel narukovať na stráženie mostov.

Bola jeseň, potrebovali sa vykonať poľné práce, ako vybrať zemiaky, siať oziminy, previesť orbu apod. Ja som mal vtedy 18 rokov a ostali sme bez otca a koni. Dlho sa nič nerobilo. Šiel som požiadať veliteľa posádky aby nám pridelil kone a vojakov. Tento vojak bol svedomitý a veľa práce odviedol. Otec sa vrátil asi za mesiac aj kone nám vrátili. V Mníchove nás spojenci zradili a že našu republiku si rozdelili Nemci Sudety, Maďari južné Slovensko aj Košice, Poliaci Suchú horu aj Javorinu a Slovensku sľubovali autonómiu. Podkarpatskú Rus pridelili k Maďarsku.

Hospodárska kríza od roku 1935 sa ČSR pripravovala na obranu republiky. Okolo našich hraníc boli vybudované opevnenia, proti napadnutí cudzích vojsk. Tieto opatrenia stáli veľa peňazí, preto sa zvýšili dane a odvody do štátu. Peňažné pôžičky s cudziny neboli. Zatvárali sa fabriky a ľudia boli bez práce. Poľnohospodárske výrobky sa nedali predať. Ľudia si pomáhali ako mohli. Na dedinách si ľudia z ľanu vyrobili posteľnú bielizeň, spodné prádlo, vrecia, obrusy apod. Z vlny kapce, nohavice, hune. Na dedine boli pracovné nohavice samá záplata. Obuv sa opravovala prištepkami. Ja som prvý krát šiel pracovať do lesov na sadenie stromčekov. Za dva týždne som zarobil čistých 160 Kčs. Za tieto peniaze som si kúpil: oblek za 130 Kč a poltopánky za 29 Kčs ( baťovky ). Keď som v tomto období dospieval potreboval som si zarobiť. Ponúkli sme sa s kamarátmi kosiť ďatelinu, za pol útra sme dostali 50 Kčs, na jedného pripadlo 17 Kčs. Tieto sme použili na tanečnú zábavu. Vstupné sme zaplatili 5 Kčs, liter vína stálo 8 Kčs a ostalo nám ešte aj na čokoládu. Cestovanie vlakom bolo drahé. Z Hrabušíc do Spišskej Novej Vsi stálo 7 Kčs a to si ľudia nemohli dovoliť, preto sa chodilo peši. Cesta zo Spišskej Novej Vsi trvala asi 1,5 hodiny. Za tieto peniaze sa dalo kúpiť 1 kg bravčového mäsa. Neskôr som si kúpil bycikel za 200 Kčs, aby som mohol chodiť za dievčatami. Vysedávanie v krčme a hranie kariet ma nebavilo. Vždy som hľadal nejaký zárobok, hoci na niekoľko dní napr. v lesoch, na píle.

Všetci mládenci nad 16 rokov sme povinne museli absolvovať vojenskú prípravu. Každú nedeľu o 6 ráno sme povinne chodili cvičiť na ihrisko. Chodili k nám aj z okolitých obcí napr. z Vydernika a Betlanoviec. 10. marca bolo vyhlásené stanné právo. 14 marca 1939 bol vyhlásený samostatný Slovenský štát. My občania sme odišli do ulíc na oslavu. O tomto sa nebudem zmieňovať je napísané veľa v archívnych dokumentoch. Zamestnanosť v tomto období poklesla, niektorí si našli prácu v Nemecku. Iných zase nedobrovoľne odvliekli na nútené práce do Nemecka. V tomto období bola hodinová mzda 4 Kčs. V tomto období sa začala stavať obojsmerná trať z Kysaku do Žiliny. Košice boli pridelené k Maďarsku. Cestu cez Branisko do Prešova stavala firma Vianova, mnohí naši občania si tam našli prácu. Roľníci si založili monopol družstvo na výkup a odpredaj poľnohospodárskych výrobkov. Založené bolo aj Úverové družstvo, kde si mohli roľníci finančne pomôcť. Z armády museli odísť vojaci českej národnosti, taktiež z bezpečnosti, úradov a škôl. Ja som toho času pracoval na stavbe dvojkoľajového tunela v Spišskom Štiavniku. Na prácu som chodil každý deň pešo.

Občania židovskej národnosti museli povinne nosiť na odeve žltú Dávidovu hviezdu, museli povinne pracovať na ťažkých prácach.

Niektorí občania dobrovoľne vstupovali do Hlinkovej gardy. Bola to organizácia, ktorá prisluhovala nemeckému režimu. Mládež a študenti vstupovali do Hlinkovej mládeže bola to organizácia podobná HG, robili pochodové cvičenia apod. Občania židovskej národnosti boli nasadení na nútené práce. Každý kto čítal históriu sa dočítal ako sa to skončilo. Veľa týchto  ľudí sa z táborov nikdy nevrátilo. Niektorí občania arizovali židovský majetok, väčšinou to boli,ľudia ktorým sa o deportáciu postarali členovia HG. V roku 1942 som pracoval na píle vo Vydrniku ako robotník.

Na jeseň 1942 som sa zapísal na štúdium na Odbornú školu hospodársku v Spišskej Novej Vsi. Štúdium trvalo dva roky od roku 1942 do roku 1944. Na škole sme mali veľmi dobrých profesorov. Medzi profesormi boli aj taki  ktorí sa pripravovali na tajné povstanie. Ing. Kožuch, ktorý nás učil pedológiu viedol povstalecké jednotky a v Spišskej Novej Vsi padol v boji. Druhý bol kapitán letectva Šimko, ktorý nás učil a viedol predvojenskú prípravu. Títo profesori nás tajne pripravovali na povstanie. Mnohí žiaci aj na koniec bojovali v SNP. Dňa 11. apríla 1943 som bol odvedený ako branec do slovenskej armády. Keď­že som nemal dokončené štúdiá ₍napisal som si odklad na budúci rok 1944. Mojej žiadosti bolo vyhovené. V lete 1944 vypuklo na Slovensku povstanie, v ktorom som nenastúpil. Hospodársku školu som ukončil v roku 1944.

Slovenský vojaci sa zúčastnili na povstaní. Vojenské posádky z Levoče a Spišskej Novej Vsi prechádzali cez našu obec do povstaleckej obci Vernár. V našej dedine prišiel veliteľ za komisárom obci, aby im pomohli s vojakmi ktori nemôžu chodiť kvôli odtlakom na chodidlách. Otec nechcel zapriahať kone, preto som zapriahol ja. Pristavených bolo niekoľko vozov, vojaci si nasadali na ne. Mne dali na kabát červenú šatku. Pri Spišskom Štiavniku nás Nemci ostreľovali z guľometov. Partizánsku jednotku viedol kapitán Stanek. Keď už kolóna došla až do Hranovnice, keď už predok kolóny vchádzal do lesa , vtedy nemecké oddiely s tankami postupovali od Spišského Bystrého a partizánske oddiely sa museli vzdať kvôli nemeckým odstreľovačom. Vojakov od nás oddelili a nás civilov po vypočúvaní aj z vozmi pustili domov.

10.10.1944 som dostal povolávací rozkaz do Spišskej Novej Vsi. Povolali všetkých chlapcov nad 16 - nájsť rokov. Staršie osoby a ženy dovážali na kopanie nákladnými železničnými vagónmi. My ktorí: sme boli povolaný ₍nás ubytovali v budove Katolíckeho kruhu a meštianke. Toho času sa na školách nevyučovalo. Kto nemal vlastné pracovné oblečenie mohol dostať staré vojenské uniformy. Obuli nás do topánok drevákov. Pracovalo sa každý deň okrem nedele. Ubytovanie a pracovisko bolo strážené nemeckými vojakmi. Pri úteku z budovy alebo pracoviska vojaci strieľali. Pracovalo sa aj v zime.

Za prácu bola poskytnutá odmena, ktorá sa vyplácala každý piatok. Boli natlačené bankovky, ktoré na trhu nemali žiadnu cenu.

Sovietske vojská postupovali ďalej na západ. Bolo už počuť streľbu celkom blízko. Vtedy bol rozkaz evakuovať celý tábor, všetkých mladých chlapcov na západné územie republiky.

Bolo to 21.11.1945 keď nastala evakuácia. Batožinu naložili na nákladné vojenské autá a my všetci sme museli ísť peši. Pešie kolóny strážili nemecki vojaci. Prvý deň pochodu bol zo Spišskej Novej Vsi do Popradu. Nás hnali ako nejakých trestancov, nikto sa nepýtal, prečo a kde ich ženiete. Cesta merala asi 35 kilometrov. Večer nás ubytovali v kláštore v Spišskej Sobote, katolíckych mníšiek. Večeru sme žiadnu nedostali. Ráno nám dali teplé raňajky a suchú stravu na celý deň. Na druhý deň sme zase peši pochodovali zo Spišskej Soboty na železničnú stanicu do Štrby.

Večer sme sa opäť dali na ďalšiu cestu. Nasadli sme do osobného vlaku o 21 hodine a nad ránom sme zastavili v Ružomberku. Ubytovali nás v kultúrnom dome ( Hlinkov dom ). Oddychovali sme celý deň. Ráno budovu zatvorili, a do sály vstúpili ozbrojený Ukrajinský nacionalisti. Boli to Benderovci. Veliteľ nám povedal, že odteraz nás budú sprevádzať oni. Keď sa budeme pokúšať utiecť tak nás budú musieť zastreliť, lebo oni boli za nás zodpovedni svojimi hlavami.

Ráno sme nasadli do osobného vlaku a zaviezli sme sa do Žiliny. V Žiline sme dostali suchú stravu na dva dni. Cieľová stanica mala byť Bratislava. Našu skupinu naložili do troch osobných vagónov. Na každej stanici naša ochranka vystúpila a pozorovala či niekto nezmizol. Spoločne so mnou aj Kubičiar z Letanoviec. On mal sestru v Púchove, preto sme sa rozhodli v Púchove ujsť. Ja som s týmto plánom súhlasil. Hoci boli vchody strážené aj tak sa nám podarilo vyjsť na perón. Vtom nás uvidel strážnik a začal strieľať na poplach. Vtom zmätku Kubičiar využil situáciu a utiekol. Ja som sa sním stretol až doma, keď som sa vrátil z Ruska.

Ráno 26. Januára sme došli vlakom do Bratislavy. V Bratislave nás Ukrajinci odovzdali veliteľstvu Hlinkovej mládeže. Okrem nás chlapcov zo Spiša boli tam už aj chlapci z východu, z Bardejova, Michaloviec a Humenného. V Bratislave nás rozdelili do rôznych dedín na Záhorí.

Šli sme peši po okolitých dedinách. Z Bratislavy sme šli peši do Malaciek. Tam nás čakali pracovníci Červeného kríža. Kto nemal dostatočné oblečenie mu ho doplnili. Spali sme v škole. Na večeru sme dostali teplú stravu ( rožky, syr a salám ). V Malackách bolo veliteľstvo pre oblasť evakuovaných. Nasledujúci deň sme zase išli peši do Jakubova. V Jakubove bol tábor predvojenskej výchovy, tam sme prenocovali a ráno sme zase šli peši do dediny Gajary. Ubytovali nás v škole, okrem nás tam boli aj chlapci z východu. Celkovo nás tam bolo sústredených asi 300 chlapcov. Na bráne stáli ozbrojeny nemecký vojaci. Do dediny sme mohli ísť iba v skupinách za dozoru. Boli sme tam asi dva týždne. Z našej skupiny z Hrabušíc som ostal sám. Vo voľnom čase sme mali poradové cvičenia.

Asi v polovici februára urobili odvod brancov. Ja som bol odvedený, Odvelili ma do Sekúl ostatných do okolitých dedín. V Sekulách nás ubytovali do barakov predvojenskej výchovy. Tam sme boli niekoľko dní. Na druhej strane za cestou boli v barakoch chlapci zo stredného Slovenska. Títo chlapci dostali povolávacie lístky na sústredenie do tábora Hlinkovej mládeže. Táto skupina mládežníkov bola odetá do vojenských uniforiem. Chodili na pochodové cvičenia. Potom prišla do našich barakov veliteľská skupina inštruktorov HM, museli sme baraky uvoľniť. Nás nasledovne ubytovali do tanečnej sály. Na stravu sme chodili do barakov HM. Obliekli nás do uniforiem pracovnej služby. Niekedy prišiel veliteľ z HM a robili sme pochodové výcviky po okolí.

Susedná obec pri Sekulách je Moravský Svätý Ján. Tam som stretol známeho človeka, ktorý pracoval na stavbe tunela v Spišskom Štiavniku a bol ubytovaný v Hrabušiciach u môjho stríka, aj som tam pracoval tak ma spoznal a ja jeho tiež. V nedeľu nás pozval do svojho domu a zoznámil ma zo svojou rodinou a tak som bol veľmi rád.

O svojich krajanoch som vôbec nič nevedel, ani kde sa nachádzajú. Zašiel som na veliteľstvo do Malaciek a tam som sa dozvedel, že moji kamaráti sú v Šaštíne, v Kuklovej, Smolinskom a inde. V Šaštíne bol môj kamarát sused Jožko Popadič, a chlapci z Betlanoviec Antoš, z Letanoviec na jeho meno si teraz nespomínam. V Kuklové bol aj môj švagor Štefan Láclav. Na návštevu som šiel z Michalom Š. z Iľašoviec. Chlapci boli veľmi prekvapení z návštevy, boli akurát na omši v katedrále v Šaštíne.

S Jožom Popadičom som sa dohodol, že na Veľký piatok sa stretneme v Moravskom Svätom Jáne, aby nám pán Štrvtecký pomohol pri úteku z tábora. Márne som čakal na Joža, nedočkal som sa ho. Dva dni pred našim stretnutím odvelili celý jeho tábor do Čiech. Ja som o tom nevedel. V M.S.J. som stretol Hrabušičana Vilého Fifika. Vilo pracoval v proviantnom sklade, a aj ja som sa tam dostal. Kedže tento sklad sa likvidoval, potraviny sa odvážali na nákladných autách preč, my sme to využili a zásobili sme sa sami pre prípad úteku. Nezabudli sme aj na našich známych z dediny a zásobili sme ich potravinami.

Veľkú noc som strávil u pána Štvrteckého, Nikdy nezabudnem na krásne kroje dievčeniec na Veľkú noc. Pán Štvrtecký mi navrhol, aby som šiel do Veľkých Levar, že sú tam robotníci. Ja som ho však nepochopil!

4. apríla Sovietske vojská oslobodili Bratislavu, fronta sa blížila na Záhorie. Po Veľkej noci 5. apríla sme sa po skupinách dohodli odísť domov každý na vlastnú päsť. Z proviantného skladu sme mali zabezpečené zásoby. Ja som rozmýšľal odísť ešte z jedným chlapcom z východu. Zabezpečili sme si civilné oblečenie. Najprv sme šli do dediny Kuklov, kde boli naši chlapci zo Spiša, ale oni už tam neboli. Miestni nám poradili kadiaľ máme ísť, aby sme nepadli Nemcom do rúk. ( bolo vyhlásené stanné právo ). Chytených zbehov a pomocníkov trestali, odvlečením do Nemecka na nútené práce. Bolo zakázané chodiť po 22. hodine večer a bolo nariadené zatemnenie okien. Neboli osvetlené ulice, bol zákaz zhromažďovať sa na viac ako dvaja. Na cestách kontrolovali vojenské hliadky. Šli sme okolo rieky Myjavy, až na Myjavské Kopanice. Dlho sme museli pozorovať do ktorého domu vstúpiť, aby to bolo bezpečné. Najlepšie vedeli poradiť ľudia ,ktorí pracovali na poli. Niektorí ľudia nás ukryli aj na niekoľko dní. Cez deň sme vonku nevychádzali. Za ich pomoc sme im ponúkali z našich zásob jedla ( kávu, konzervy a cigarety ). Keď bola cesta bezpečná šli sme ďalej cez Nové Mesto nad Váhom až sme sa dostali do Trenčianskej Teplej. Trenčiansky cukrovar som poznal ako žiak hospodárskej školy. Ubytoval som sa u známeho vodiča nákladného auta. Využil som situáciu, keď vodič šiel do Púchova a zviezol som sa sním. Kamarát z Letanoviec ostal u sestry, ktorého som chcel vyhľadať. Márne som ho hľadal po meste sa neukazoval. Meno jeho vydatej sestry som nevedel.

Od ľudí som sa dozvedel, že v Žiline sú už Sovietske vojská, preto sme rozmýšľali o ceste cez Rajec na Vrútky. Bol už koniec apríla, nemecké vojská ustupovali na západ a kontroly na cestách boli minimálne.

27. apríla sme s kamarátom z východu odišli z Púchova cez lesy smerom do Rajca. Cestou sme stretli ľudí, ktorí sa ukrývali v lese. Boli tam celé rodiny aj s dobytkom, koňmi a vozmi. Keď sme porozprávali, že už tri týždne utekáme a kde ideme prijali nás medzi seba a dali nám najesť a dovolili nám u nich prespať. Ukázali nám cestu do najbližšej dediny, volala sa Praznov. Nasledujúci deň sme sa dali na cestu a predvečerom sme dorazili do spomínanej dediny. Nocovali sme v stodole. Ráno, keď sme sa zobudili bolo veľmi ticho. Nemcov už v dedine nebolo a ani sme nepočuli kedy odišli.

Popoludní sme už počuli streľbu z automatov. Z krovia vystúpili sovietski vojaci ( boli to prieskumníci). Večer už bola celá dedina plná ruských vojakov. Tamojší ľudia im pripravili slavobránu a vítali ich. Aj my sme ich išli privítať, ja som prvý-krát videl ruských vojakov. Môj kolega chcel ostať v dedine, aby sme trocha počkali vraj na východ je ďaleko. Ja som chcel ísť sám, cesta už bola bezpečná, nebolo už nemeckých vojakov. Cestou som stretol dvoch Spišiakov, tak sme šli spolu. Cestou nás zastavil ozbrojený mladík a povedal, aby sme šli sním. Neďaleko bola horáreň a tam plno mužov, ktorí čakali na príchod sovietskej armády. Dali nám najesť a ukázali nám cestu do ďalšej dediny volala sa Čierna pri Rajci. Podozrivý bol jeden civil v koženom kabáte, ktorý si nás podozrivo obzeral. V Čiernej sme prenocovali aj tam boli sovietskí vojaci. Ráno 1. Mája 1945 sme sa vybrali do Rajca. Keď sme vyšli z lesa na hradskú cestu, šli po nej rumunské vojská na povozoch. Vojakov sme poprosili, či by nás nemohli zviesť. Tak sme nasadli na vojenské vozy a prišli sme do mesta. Vojská odbočovali na Prievidzu preto sme vystúpili, my sme išli na Vrútky. Na námestí už bolo plno ľudí, oslavovali l.máj sviatok práce. V meste okrem sovietskej armády bola už aj Československá armáda. Zastavili sme sa pri vojakoch ČS armády, spoznali sme aj známych z nášho kraja. Zastavil sa pri nás jeden dôstojník ČS armády a pýtal od nás doklady. Doklady sme nemali preto, lebo nám ich Nemci zobrali. Povedali sme mu odklial' utekáme a chceme sa dostať domov na Spiš. Varoval nás, že prechod cez frontu je nebezpečný, a aby sme sa išli hlásiť na vojenské veliteľstvo do Žiliny. Urobili sme veľkú chybu, že sme si žiadny papier nepýtali. Rozhodli sme sa, |že pôjdeme do Žiliny sa nahlásiť. Na námestí sme si všimli toho človeka v koženom kabáte, ktorý šiel na ruské komando. Medzi tým nás jedna žienka pozvala na mlieko, kamarát z Popradu šiel. Na ceste sme ostali dvaja, ja a kamarát zo Spišskej.

Od námestia šla ruská hliadka, jeden dôstojník a dvaja poddôstojníci. Keď videli naše ruské vaky, boli sme im podozrivý. Ruská hliadka od nás pýtala doklady no my sme žiadne nemali. Kamarát z Popradu sa vtedy vrátil k nám.

Prehľadali nás či nemáme nejaké zbrane. Hliadka nám povedala, keď nemáme doklady sme zatknutý.

Bolo to l.mája 1945 o 11 hodine dopoludnia. Postavili nás k múru sýpky, tvárou k múru a nohy rozkročiť, ruky hore. Zozadu k hlave nám mierili pištole. Ja som oľutoval všetky hriechy a čakal na smrť. Celý svoj život som si premietol ako vo filme. Takto sme stáli pri stene asi hodinu. Odtiaľ nás odviedli iní vojaci na miesto vyšetrovania. Bol to malý domček na okraji mesta. Od tejto chvíle sa začala Golgota, prestal som byť človekom a ostal som ZK t.j. po rusky Zaklučoný - zatvorený.

Časť II. Novodobé galeje.
Kapitola č.l
Vyšetrovanie

 V spomínanom domčeku mali sovietskí vojaci veliteľstvo NKVD  Národný Komisionad Vnútorných Diel.. Po zobratí hodiniek sme sa museli vyzliecť do naha a urobili prehliadku šatstva, vo vrecku našli kovový nožík a všetky kovové predmety odrezali. Zobrali opasok, šnúrky od topánok aj s podrážok povyťahovali klince. Po tejto prehliadke nám vrátili šatstvo. Nohavice sme si museli držať v ruke. Zobrali nám holiace potreby, ruksak a podhodili nám kabát, ktorý ostal nezapnutý. Po tejto prehliadke nás zatvorili do pivnice, kde nebolo svetla. Okná boli zatlčené doskami a každého posadili do iného kúta. V jednom kúte stál ozbrojený vojak. Nemohli sme sa ani rozprávať. V tento deň sme ostali hladní. Ráno 2.mája nás predvolali na vyšetrenie.

Vyšetrovaní sme boli po jednom. Vyšetrovateľ bol dôstojník NKVD, dával nám z počiatku rovnaké otázky. Koľko mostov sme vyhodili do vzduchu, koľko sme pozabíjali sovietskych vojakov a prečo sme neušli domov. Naša odpoveď znela „ako sme mohli zabíjať keď sme nemali zbrane a trhaviny som v živote nevidel". Vyšetrovateľ písal na stroji s ruskou azbukou. Na poludnie doniesli kapustovú polievku bez lyžice. Neviem ako sme jú mali jesť.

Popoludní ma zavolal vojak, aby som sa vyzliekol do naha. Moje šaty odhodil a musel som si obliecť obnosenú ruskú uniformu. Takto oblečeného ma vzali medzi seba, jeden dôstojník a dvaja vojaci. Dôstojník povedal „Ak zbadám niekoho z našej skupiny, aby som naňho ukázal!" Nikdy v živote by som nezradil!

Keď sme mesto obišli, zašli sme k rieke. Rástli tam len kriaky a vtedy som dostal strach. Ak by ma zastrelili, nikto by nevedel akého ruského vojaka to zastrelili.( bol som v ruskej uniforme ). Takto sme chodili po meste a okolí až do večera. Večer ma znovu obliekli do mojich šiat. Na večeru bola prosová kaša. Ráno sme šli na výsluch. Dôstojník prikázal vojakovi, aby doniesol špagát do nohavíc. Vyšetrovateľ prečítal včerajšie výpovede a roztrhal ich.( povedal mi, že brešem, po rusky to znamená že klamem. A výpoveď sa začala znova. Písal, že som sa dobrovoľne prihlásil do nemeckej armády, pracoval som pre špionáž, pracovali sme pri terorizovaní a diverzovali. Ja som prvý-krát počul slovo diverzia. On povedal, je to vyhadzovanie vojenských objektov do vzduchu". Po spísaní zápisu v ruskom jazyku bez tlmočníka som nepodpísal a ani ostatní. Na druhý deň sme dostali 450 g chleba ( taká bola norma ). Na štvrtý deň sa zasa pýtal či podpíšem, no moja odpoveď znela .'„Nie!" Zasa zápisnicu roztrhal. Na stôl vyložil pištoľ a zasunul náboje. Priložil mi pištoľ k uchu. Vymyslel si inú metódu. Rovnou dlaňou mi zasadil prudký úder do krku, následkom toho som padol na zem a oblial ma vodou. Na piaty deň sa ma pýtal ₍či podpíšem zápisnicu, odpoveď znela ^:„Nie!" Kázal mi stiahnuť nohavice, zapálil si cigaretu a horiacu mi priložil na holé stehno. Na to popálenie som sa dlho liečil a jazvu mám doteraz. Potom ma oddiel NKVD presunul do Turčianskeho Svätého Martina. Viezli nás v koňských vozoch zakrytých plachtou. Potrebu sme vykonali na cintoríne. Keď sme videli čerstvý hrob, vojaci nám kázali vystúpiť. To je náš koniec sme si mysleli. Takto nás strachom ubíjali. No nestalo sa tak. Večer sme dorazili do Turčianskeho sv. Martina. Našu skupinu z Rajca rozdelili po jednom. Vyšetrovania boli ti istí, ale na iný spôsob. Ukazovali nám falošné spisy, a mená ľudí ktorých som nikdy nepoznal. Aj tak ma neprinútili podpísať. Nedali mi vodu ani stravu celý deň. Vyšetrovanie sa robilo v noci, keď som si ľahol ihneď ma zobudili. Cez deň sme spať nemohli. V pivnici, kde sme boli zatvorení nasadili falošných väzňov. Dvaja boli Rusi, ale dobre vedeli po poľsky, hovorili že aj oni sú uväznení. Jedlo nám podávali v spoločnej mise. Keď som trochu odjedol, odohnali ma. ( ostal som hladný ) Aj takto nás mučili. Večer som zase išiel na výsluch až do rána. Takto morálne aj fyzicky utrápený, rozhodol som sa že podpíšem. Čo som podpísal, neviem, lebo sme nemali tlmočníka. Mne to už bolo jedno, nejako sa to skončiť musí.

Ráno nás autami previezli do Žiliny. Spali sme zase v pivnici na starých časopisoch. Predošlí provokatéri už snami neboli, ale boli nasadení noví Slováci, ktorí tvrdili že spolupracovali s Nemcami. Po ich falošných výpovediach som ich už nikdy nevidel. Zo Žiliny nás previezli na Moravu do mesta Štemberg. Zase nás dali do pivnice. Ani som nevedel či je deň a či noc.

V    pivnici sedela skupinka ostrihaných ruských emigrantov. Boli tam aj krajania z Kysúc. Jeden sa volal Fridrich a Čadecky. Obaja zahynuli v ruských lágroch.

V    Štembergu bol pridelený prokurátor, ktorý podľa spisov nariadil vyšetrovateľom podať žalobu na súd. Bránil som sa svojho podpisu na zápisnici. ( hoci po ruský neviem ). Ruskí emigranti ma pripravili ako sa mám správať, aké práva mám ako obžalovaný. Pri vypočúvaní som mal tlmočníka, pridelili mi obhajcu, privolali svedkov a vyžiadali si posudok z obce bydliska a z miesta kde som predtým pôsobil ešte pred zadržaním. Prokurátorovi som tieto požiadavky zodpovedal. Jeho odpoveď znela : „Pre súd stačí samé priznanie, ktoré je uvedené v zápisnici vyšetrovateľov, ktoré som vlastnoručne podpísal." Čítať po rusky som nevedel. Vyšetrovateľ napísal celkom iné ako som hovoril. Prokurátor mi predložil aj papiere kde bolo napísané (že pri výsluchu nebolo použité násilie. Ja som stiahol nohavice a ukázal som ranu, ktorú som mal od cigarety.

Prokurátor povedal „Som obvinený zo špionáže a diverzie." Podľa spáchania trestného činu navrhuje najnižší trest odňatia slobody.

Kapitola č.2
Koniec vojny a súd.

Sovietske vojská útočili na Ostravu z poľskej strany. Preto vojská IV. Ukrajinského frontu (tie ktoré ma zaistili) im šli na pomoc. My ktorí sme boli v Stembergu nás presunuli do Ostravy. Viezli nás na nákladných autách strážených vojakmi zo samopalmi. Na rukách sme mali putá, ktoré boli spojené s ďalšími putami iného človeka. Ubytovali nás v pivnici, kde samozrejme nebolo svetlo. V pivnici boli Rusi, Ukrajinci, Poliaci a Česi. Na chodbičke bola železná piecka, kde nám pani domáca piekla zemiaky. Kto šiel vonku si zobral a zobral i pre ostatných. Streľbu bolo počuť celkom blízko, vo dne aj v noci. Strieľalo sa už niekoľko dní.

9.mája 1945 sa skončila druhá svetová vojna. Prestala streľba z ťažkých zbraní. Na uliciach ruskí vojaci kričali „Pobieda, pobieda!" ( víťazstvo ). Rozozvučali sa všetky zvony, strieľalo sa do vzduchu. Vojaci spievali ruské pesničky, spievali aj miestní obyvatelia. Do pivnice prišli vojaci NKVD v zelených brigadírkach. Doniesli nám listový tabak a nôž na rezanie tabaku. Do novinového papiera sme si zošúľali cigarety a fajčili. Stravu na tento deň nám zvýšili. Radosť bolo cítiť aj na našich tvárach.

Každý z nás dúfal, že vojna sa skončila ( a takzvaný špióni nikomu škodiť nemôžu ). No mýlili sme sa. Odsunu a prepustenia z väzby sme sa nedočkali. Niekoľko dní na výsluch nikoho nevolali. Asi po desiatich dňoch nás presunuli do oslobodeného mesta Pardubice.

Zavreli nás do budovy okresného súdu. Po 50 dňoch som mohol spoznať deň, či noc. Miestnosť 5 krát 5 metrov, podlaha betónová zafarbená červenou farbou. Steny biele 3 metre vysoké. Okienka malé, prispôsobené, aby vonku nebolo vidieť, zo sklonom svetlo dopadalo šikmo zvrchu. Oceľové dvere s malým okienkom, aby vošla vojenská šálka a tiež aby mohol dozorca pozorovať, čo sa deje vo vnútri. V kúte bol splachovací záchod. Pre nás trestancov bol záchod luxusom ( nemuseli sme vynášať ráno vedro s výkalmi, alebo sa prosiť na potrebu vonku ).Vodu na pitie a umývanie sme používali zo záchodu. Na chodbe bola stále stráž. Pod našimi oknami boli v noci stále pustené psy a celá budova bola osvetlená reflektormi.

Na jednej cele sme boli šiesti. Ja, dvaja ruský vojaci, ruský generál, ktorý slúžil ešte za cára. Volal sa Vojčechovský a dvaja Poliaci. Ruskí vojaci boli obvinený z trestu páchaného na armáde. Pán Vojčechovský o sebe veľmi málo hovoril, no neskôr som sa v novinách dočítal, že bol vedúcim transportu, ktorý prevážal cárske zlato cez Sibír do Ameriky. Ak protestoval kapitán, tak ho odstavil obyčajný vojak, lebo vo väzení hodnosti neplatili. V Pardubiciach boli zatvorené aj ženy. Jedno malé dievča stále plakalo „ Ach mamička moja.". Toto dievča som videl aj v iných táboroch.

V Pardubiciach pokračovali výsluchy. Vyšetrovateľ bol iný a povedal, že on ma pripraví na súd. Choval sa ku mne normálne, ešte ma aj ponúkol cigaretou. Hovoril mi, aby som súdu neoponoval a že po vynesení rozsudku budem môcť povedať čo chcem. Ak by som oponoval, tak mi súd môže pridať na výške trestu.

 Termín súdu bol stanovený na 8.júla 1945, na okresnom súde v Pardubiciach. Nasledujúci deň ma ostrihali, vykúpali a dali mi novú košeľu. Takto umytý a oblečený som nebol od 1. Mája, keď som bol zavretý. V spodnom prádle sa objavili aj vši. Bolo to strašné aj zvieratá mali lepšie podmienky.

Ostrihaného umytého ma vyšetrovateľ, ešte raz zavolal, zisťoval či som spôsobilý ísť na súd. Zo všetkých prstov na oboch rukách urobil odtlačky a odfotografovali ma.

 Je 8. jún 1945, budova okresného súdu v Pardubiciach. V miestnosti kresla pre senát Vojenského tribunálu IV Ukrajinského frontu, sovietska zástava, znak ZSSR a trestný zákon ZSSR. Za stolmi stoličky pre obvinených a miesto pre ochranku.

Do miestnosti vstupujeme : ja 21 ročný, Ján K. 19 ročný a Ferko C. 17 ročný. Zo svojimi priateľmi som sa nevidel od 2.máj a 1945. Všetci sme boli v rôznych celách. Boli sme vychudnutý, bledý, nespokojný boli sme na nepoznanie. Pred príchodom senátu som si v duchú myslel, že nas oslobodia, nič sme nevykonali, nič nám nedokázali. Najhlavnejšie bolo, že sa skončila vojna.

O desiatej hodine do miestnosti vstúpil senát, ktorý pozostával z dôstojníka vysokej hodnosti a ďalší dvaja dôstojníci, dvaja poddôstojníci a jedna dôstojníčka. Kuláre na sebe nemali, ale mali sovietske vojenské uniformy. Bol tam ešte žalobca a prokurátor. V miestnosti okrem nás a ochranky nebol nikto.

Žalobca prečítal žalobu pre každého zvlášť no obvinenia boli rovnaké :

-         donášanie špionážnych správ pre nemeckú armádu

-         vykonávanie teroristických akcií, zabitie štátnych funkcionárov

-         prevádzanie diverzie : ničenie vojenských objektov cestných a železničných mostov

-         pomáhanie iným osobám cez hranice

Po prečítaní obžaloby sme mohli povedať svoje pripomienky k obžalobe. Ja som povedal asi toto :

-         v žalobe sú uvedené nepravdivé skutky

-         v žalobe sú uvedené fakty /ktoré nie sú dokázané

-         pri vyšetrovaní mi nebol pridelený obhajca

-         pri vyšetrovaní nebol prítomný tlmočník

-        vyšetrovanie sa viedlo v ruskom jazyku aj zápisnice boli písané v ruskom jazyku

-        ruský jazyk neovládam

Moji priatelia tieto skutočnosti potvrdia. Na tieto pripomienky som dostal aj odpoveď.

Znela asi nasledovne :

K bodu : sudca mi predložil podpísanú výpoveď

-        pri mojom priznaní nie sú potrebné dôkazy

-        obhajca sa prideľuje len pri vraždách

-      tlmočník sa nemusí prideľovať ak sú jazyky podobné Potom sa išiel senát rozhodnúť o výške trestu.

 Výrok senátu znel:

-      vo všetkých bodoch obžaloby sme vinní !

Hoci sme uvedené činy neurobili, ale sme sa podieľali na akciách s Nemcami proti Sovietskemu zväzu.

Jozef Tekeli a Ján K. sa odsudzujú na 10 rokov ITL (nápravno-pracovné tábory v ZSSR ). František Č. na 15 rokov ITL. U Fera bola sadzba zvýšená kvôli tomu, že počas štúdií bol organizovaný v Hlinkovej mládeži. Po vynesení rozsudku sme dostali posledné slovo. Moje zneli : som nevinný, 10 rokov je veľký trest a aby mi umožnili ísť sa rozlúčiť s domovom. Na to som dostal zdrvujúce odpovede :

-         nevinní sa nedostávajú pred súd

-         10 ročný trest j e najnižší

-         rozlúčku z domovom vylúčili

-         Sibír je tiež zem, pracovať budeš, jesť budeš, ale ženskú nedostaneš

-         10 rokov je dosť na to, aby si zahynul ako pes

-         za 10 rokov zabudneš na domov_va ani sa nebudeš chcieť vrátiť

Na prvý okamih sa mi zdalo, žijem, žijem a dáva mi to nádej na ďalší život. V tomto okamihu sa môj život rozdelil na dve časti. Prvá časť je spomienka na doterajší život, rodičov, súrodencov, kamarátov a dievča s ktorou to už bolo vážne a hlavne na slobodu. Druhá časť ostávala neznáma 10 rokov prežiť v neľudskej Sibíri, bol by to skutočný zázrak a Božia vôľa. Prežiť čo i len jeden deň je dar Boží, preto som veril v Boha a svoj osud som vložil do jeho rúk. Keby som to všetko prežil a vrátil sa ako 31 ročný musel by som sa všetko učiť znova. Lebo za 10 rokov sa určite toho veľa zmení.Po skončení súdu nás dali všetkých troch spolu. Dali nás do spoločnej cely.

Košele ktoré sme mali na súde sme museli vrátiť a vyšetrovanie sa skončilo. Konečne pokoj a vydýchli sme si. Na súde mi pridelili číslo 311112, moje osobné číslo, zaprotokolované do archívov. Toto číslo som musel vedieť vždy a všade.

Kapitola č. 3
Väznica Raciborž a peresilka Ľvov

V Pardubiciach sme ostali ešte niekoľko dní. Spomínali sme na vyšetrenia. Podozrievali sme jeden druhého z viacerých informácií pri vyšetrovaní. Pravda však bola úplne iná. My sme vypovedali a oni písali čo sa im hodilo. Nebol dôvod na podozrievanie. Každý deň prišiel do cely jeden odsúdený. Niektorí boli Rusi iní zase Ukrajinci, ale oni mali podstatne tvrdšie tresty ako my. Oni dostali po 25 rokov za vlastizradu. My sme ich ľutovali a súcitili s nimi.

Jedno letné ráno nás vyvolávali na „ etapu „ čo znamenalo presun do iného tábora, po mene a každý si musel zobrať svoje veci. ( po rusky „sebiraj bolo pristavené nákladné vojenské auto. Pre ochranku bolo urobené miesto hneď za kabínou oddelené drevenou pričnou. Miesto určené pre nás bolo na podlahe nákladného auta. Sedeli sme tesne pri sebe v radoch. Pre bezpečný prevoz nás spútali po dvoch. Ani neviem koľko áut tvorilo celú kolónu. Ochranka mala automatické zbrane, ktoré stále na nás mierili. Cesta viedla cez Opavu, cez ČS hranicu do Poľska, do mesta Raciborž ( slovenský Ratibor ). Cestou sme stretávali zajatých nemeckých vojakov, ktorých sústreďovali do ZSSR. Budova väznice ničím nepripomínala väzenie, skôr to bola nejaká administratívna budova. Ale keď sme vošli do dvora, naskytol sa nám iný pohľad, okná boli zamrežované a zatienené tak, aby do vnútra nedopadalo svetlo priamo. Budova mala dva poschodia. Dvor určený na prechádzky bol obohnaný ostnatým drôtom. Na schodištiach a chodbách železné ohrady. Zábradlie takisto zamrežované, aby nemohol nik skočiť dole. Všade kovové dvere s ťažkými zámkami. Na toto zariadenie sa bolo z hrôzou pozerať. Cely boli malé, pre tri osoby.

Na rozdiel od Pardubických ciel, tuná boli podlahy drevené. Namiesto záchodov boli vedrá, ktoré sme každý deň vynášali. Nádoba na vodu bola jediná z ktorej sa bralo na pitie a umývanie. Z vodou sa muselo šetriť, keď sme sa chceli poriadne umyť tak na pitie neostávalo. Spalo sa na drevenej podlahe bez matracov a prikriviek. Pod seba sme si dali nohavice a kabáty. Mali sme šťastie že bolo leto.

Keď sme prišli do väzenia v každej cele visel na stene drevený krížik. Neskôr ich sovietsky vojaci popálili na dvore. Stravu nám podávali cez malé okienko v dverách ( cez fortošku ). Strava sa jedla iba z hlinených nádob s drevenou lyžicou. Chlieb sme dostávali čierny, denná dávka 400g. Každý deň za každého počasia bola povinná 20 minútová prechádzka. Chodiť sa muselo v určenom priestore, hovoriť sa nesmelo. Ja som si s prechádzky doniesol tehlu, ktorú som použil namiesto podušky. Na umývanie musela stačiť studená voda, utierali sme sa do košieľ, žiadne mydlo ani zubná kefka a pasta. Za celý mesiac sme sa  nekúpali, neholili ani nestrihali. Celé dni sme len sedeli a chodili lebo spať sa nesmelo. Rana od zahasenej cigarety na stehne mi začala hnisať. Dostal som vysokú horúčku okolo 39,5 stupňov a začal som blúzniť. Kamaráti ma ošetrovali a začali vytláčať hnis z nohy. Janko S. roztrhal svoju košeľu a použil ju ako obväz. Ráno hlásili službe, aby zavolali lekára. Namiesto lekára ma zatvorili na samotku. Keď šli ráno na prechádzku vždy zabúchali na dvere a zisťovali či žijem a takto to bolo celý deň. Celé toto obdobie som od horúčky nič nejedol. Nevládal som ani vstať. Až v j eden deň ma priviedli pod pazuchami do väzenskej ošetrovne. Tam mi ranu ošetrili aj horúčka povolila. Potom ma poslali späť do cely. Oni dvaja mi zachránili

Strava bola veľmi slabá, stále sme boli hladní. V takom režime sme žili až kým nás nepresunuli do iného tábora.

Prvého na etapu (presun do iného tábora ) zavolali Ferka C., rozlúčili sme sa s ním a stretli sme až v roku 1953. Druhým bol Janko K. a potom som odišiel aj ja. Bol som už skoro vyliečený, bolo to asi v polovici júla 1945. Do pripravených áut sme nasadli a odviezli nás na stanicu. Vagóny boli dobytčie ( určené na prepravu zvierat ). Okná boli zamrežované, v jedných dverách v škáre bol urobený priestor na potrebu. Spali sme na drevenej podlahe v šatách, ktoré sme si doviezli ešte zo Slovenska. Na každom vagóne boli urobené drevené búdky pre našich strážcov. Na cestu sme dostali suchú stravu tj. sucháre, kúsok sušenej ryby. Vodu sme dostávali na niektorých staniciach. Trasu si dodnes pamätám : Katovice, Krakov, Tarnov, Premyšel a hranica Poľska s Ukrajinou. Na hranici nás preložili do iných vagónov kvôli širšej trati v ZSSR. Na stanice si už nepamätám lebo boli písané v azbuke. Konečná stanica bola Ľvov. Stanica niekedy veľmi pekná, teraz rozbombardovaná. Po výstupe z vagónov sme šli cez celé mesto do peresilného punktu ( zberný a rozdeľovači tábor ). Ľudia sa na nás dívali z okien, niektorí hádzali do nás chlieb iní kričali benderovci. Funkciou distribučného lágra bolo prijímať a rozdeľovať trestancov do ďalších táborov. Tam zostavovali transporty, ktorých cieľové stanice boli pracovno - nápravné tábory.

Pred bránou sme čakali pokiaľ nás nerozdelia na ubytovňu. Peresilka bola postavená na tom mieste kde za okupácie Nemcov bolo zriadené geto pre židov. Nemci postavili 14 poschodových budov takzvané „korpusy". Budovy boli ohraničené ostnatým drôtom, výška oplotenia bola 3 metre. Bol tam aj pás zoranej zeme, ktorý bol starostlivo udržiavaný. Okolo oplotenia boli dve výstražné pásma : „zapretna zóna ( zakázané pásmo ) a preduprediteľna zóna ( to znamenalo že strážny mohol bez výstrahy strieľať )". Na rohoch stáli strážne veže v ktorých bola stráž. Celá ohrada bola v noci osvetlená reflektormi. Útek cez ohradu bol nemožný.

Ubytovanie : do jedného korpusa sa zmestilo asi 400 ľudí. Celkom vo všetkých korpusoch bolo asi 6000 ľudí. Jeden korpus bol zbúraný, vraj tam zahynulo niekoľko stovák ľudí. Nemci tam nahnali židov a podmínovali ho. V jednej zo sekcií v izbe 6x6 m nás bolo asi 80 ľudí. Spalo sa na drevenej podlahe v šatách. V noci sa nedalo ani obrátiť na druhú stranu tak sme boli na seebe natlačení Obraciame sa na povel V jednom kute bola nádoba zvana paraša paraša", ktorá slúžila na potrebu. Kto sa previnil proti táborovým zákonom musel spať pri paraši.

Izbu a stravu mal na starosti starosta baraku. Každý deň vydával stravu podľa súpisky a vydával taktiež talóny na stravu pre ktorú sme si chodili vonku do poľnej kuchyne. Nádoby sme si museli zabezpečiť sami, zvykli to byť prázdne konzervy, ktoré sme museli kúpiť za chlieb. Lyžica musela byť drevená. Čaj nosila na izbu služba, bola to prevarená voda, ktorú nazývali „kypitok". Izby sa na noc zatvárali. Cez deň sme mali voľno, mohli sme chodiť von a ľahnúť sme si mohli kedykoľvek.

Dozorcovia boli starší frontoví vojaci, tentoraz sa nám žilo celkom dobre. Keď sme boli už doma, spomínal na Ľvov ja Jožko Ch. a Julo M. z Kysuckého Nového mesta. Svojich kolegov z Pardubíc som nestretol. Najviac tam bolo Rusov, Ukrajincov, Poliakov, Maďarov, Čečencov, Ingušov a iné národnosti.

Do tábora sa mohli donášať aj balíky, využívali to miestní občania. Niektorým donášali teplé jedlo každý deň. Ja som poprosil suseda, aby mi jeho žena doniesla uterák. Za pomoc som jej ponúkol čo som mal kúsok chleba, ale ona odo mňa nič nechcela. Keď mal môj sused balíky každý deň, rozdelil sa so mnou, alebo mi dal svoju stravu. Smutný príbeh sa stal jednému Poliakovi, dostal z domu nádobu, bravčovú masť. O polnoci sa najedol, ja som ho upozorňoval, že masť môže byť skazená ale on nič. A ráno sme ho našli mŕtveho. Aj ja som dostal od mastnej stravy hnačku ( dezynteriu ). Ležal som v táborovej nemocnici. Ležali sme na podlahe, ale na deke aj prikrytí druhou dekou. Takto som nespal už 4 mesiace. Pri záchode písal sanitár čiarky, kto koľko krát bol na toalete. U mňa zapísal asi 20 návštev, kýval rukou a hovoril že skapem. Ale ja som sa uzdravil.

Počas pobytu nás často vyšetrovali na ošetrovni. Vážili nás každý týždeň, ( vážil som asi 50 kg ). Podľa zdravia určovali kategórie, ktoré potom slúžili na zatriedenie do pracovných táborov. I kategória bola : bane, hutnícky a chemický priemysel. II kategória : práca v lese a na stavbe. III kategória : práca v poľnohospodárstve a textilnom priemysle. A IV kategória bola pre invalidov, tam pracovať nemusel. Mladých do 18 rokov zadeľovali do maloletiek, títo pracovali na pletení košíkov a ponožiek, práca v tábore.

Dlhé dni som trávil spaním. Darmo som hľadal Slovákov, zo 600 ľudí som ani jedného nenašiel. Pozeral som na ľudí ktorí prichádzali a odchádzali do tábora.

V polovici sebtembra sa začala moja príprava na etapu. Zo skladu som vyfasoval zimné oblečenie, boli to staršie obnosené prešívané vatové nohavice a kožušinovú čiapku ( ušianka ), zimné spodné prádlo a na nohy tlstové kapce ( valenky ). Moje oblečenie mi vymenili za takzvané „suky" ( odpadlivci ). Teplý kabát mi vymenili za starý plášť rumunskej armády, čiapku za maďarskú, nohavice a krátky kabát za nemeckú rovnošatu. Vyzeral som ako strašiak. Na noc to stačilo na postieľanie a prikrytie. Keď sme boli takto vyzbrojení nezabudli nám zobrať odtlačky rúk.

21. septembra sme nasadli na transport ( ešalon ) prispôsobený na ďalekú cestu do neznáma. Vagóny boli dobytčie. Na spanie boli urobené drevené prične poschodové. Náš ešalon pozostával zo 40-tich vagónov. V jednom vagóne po 50 ľudí, celkom asi 2000 ľudí.

Kapitola č. 4.
Cesta na východ

Pred prípravou na etapu sa ľudia prerozdelili tak, aby nás nebolo veľa z jednej národnosti, trestanci jedného paragrafu, vekovo starí, veľa vrahov, zlodejov. V našom vagóne sme boli z rôznych táborov. Boli sme aj súdení za niečo iné.

Boli sme vo vagóne muži od 16 do 70 rokov. Pred odchodom do vagónov nás ostrihali do hola. Všetky kovové predmety nám z odevov odrezali a dokonale nás prehľadali. Pred nastúpením do vagóna sme museli hlásiť svoje osobné údaje : meno po otcovi, rok narodenia, odsúdený podľa paragrafu a dĺžku trestu. Keď sa vlak pohýnal, Rusi sa lúčili zo slovami „ Dasvidania materik na 25 let !" ( dovidenia Európska časť za 25 rokov. ). V duchu som si myslel, za 10 rokov budem starý mládenec a moje dievča sa vydá.

Cesta na východ bola dlhá a neznáma. Či sa ešte vrátim, bude to vôľa božia. Ostal som bez vlasti, bez rodiny, bez priateľov a z človeka ostalo len číslo 311112 na ktoré sa pamätám ešte po 56 rokoch. Život sa nezastavil. Vo vagóne si dobré miesta obsadili ( blatný ) boli to bývalí vojaci. Previnilcov dávali späť ku žliabku na moč. Na spanie sme používali naše šaty, bola to podstielka aj prikrývka. V septembri bolo na Ukrajine teplo, spočiatku bolo aj sparno. Stravu nám podávali na staniciach kde sme dlhšie stáli. Strava pozostávala z kapusty, krúp a rýb. Niekedy sme nejedli aj celý deň, lebo vlak mal všade zelenú a nezastavoval. Trasu sme nepoznali, ale niektorí hovorili že ideme na severo-východ. Ja som po rusky nevedel, nemohol som sa orientovať. Prvou veľkou zastávkou bol Kyjev. Niekoľko krát sme prešli rieku Dnepr. Ďalej trasa viedla cez Kursk, Voronež na Ural, cez Magnitogorsk až do Kazachstanu.

Každé ráno a večer nám vojaci robili prehliadku, sčítanie a bezpečný stav vagóna. Keď ostal vlak stáť na stanici z rachotom sa dvere otvárali a baterkami vošli do vagóna. Dvaja strážnici so psom ostali vonku, preháňali nás na druhú stranu vagóna a tiež kladivkami prezerali steny a podlahu vagóna. Takto to bolo počas celej cesty. Zaspať sa nedalo kvôli klepotu kolies na koľajniciach. Vo vagóne bolo málo miesta na pohyb, na okolitú krajinu sme pozerali cez škáru na vagóne. To trvalo asi týždeň. Po týždni cestovania sa vlak zastavil a nás všetkých vyhnali von z vlaku. Dozvedeli sme sa že niekoľko väzňov ušlo. Pod pričňami prelomili podlahu a keď sa vlak pohýnal ušli. Za útek sme pykali my všetci, nedostali sme jeden deň jedlo. Na druhý a tretí deň sme dostali iba sušenú rybu a sucháre. Bolo to niečo strašné. Mnohí to nevydržali a zomreli vo vagónoch. Lekárska pomoc bola iba snom. Až na štvrtý deň sme dostali varenú stravu. Na niektorej stanici sa nám dovolili okúpať. Asi po dvoch týždňoch cesty sme sa dostali k pohoriu Ural. Pocítili sme to chladnejším počasím a rannými mrazmi. Ural je kopcovité, lesnaté pásmo, krásna príroda, pekné drevené zrubové domčeky roztrúsené po svahoch. Na Urale sme prešli mesto Magnitogorsk, mesto hutníkov. Dohadovali sme sa ktorým smerom teraz pôjdeme. Cesta bola možná na sever na Sibír, alebo na východ do Kazachstanu. Keď sme prišli do Petropavlovskej oblasti už sme vedeli, že do Kazachstanu. Konečná stanica Karabas.

Cesta z Ľvova trvala 21 dní. Vo Ľvove sa zbierali zemiaky a v Karabase už bol sneh. Mrazy už dosahovali 20 stupňov. Mŕtvych povykladali z vagónov, chorých naložili do nákladných áut. My ostatní sme šli peši do tábora ( Peresilný punkt)

Časť III.
Kapitola č.l.
Peresilka a pracovný tábor Karabas

Karabas ( po kazachsky Čierna Hora ) Alexander Solženicin napísal v knihe : Súostrovie gulag v druhej časti „ Keby bol Karabas ostal v pôvodnom stave, bol by ako múzeum Osviečim". Potom ako to napísal tak ho sovietsky vojaci zrovnali zo zemou. Takéto trestanecké tábory neboli ani v stredoveku. Každému kto povie že bol na Karabase sa s úctou ukloním. Väčšina stavieb boli zemlianky t j. vykopané jamy v zemi prikryté zo šašom zmiešaným z hlinou. Okná mali cez strechu alebo z boku ale veľmi maličké. Slnko sa tam dostalo veľmi zriedka. Na potrebu sa používali drevené kade. O hygienických zariadeniach sa nedalo ani hovoriť. Dlážka bola hlinená. Strava sa varila na dvore v poľnej kuchyni. Na stravu sme chodili v hlinených miskách. Tieto zemlianky sa mi zdali ešte horšie ako keď som čítal o Rusku. V noci sa svietilo petrolejkami ( kaptilkami ) petrolej nazývali kerasin. Pre 2000 ľudí museli stačiť 4 zemlianky, v jednej bolo okolo 500 ľudí. Keď ste chceli mať miesto na ležanie, nesmeli ste odísť lebo by Vám ho niekto obsadil. V zemliankach boli poschodové prične. Dobré miesta obsadili zlodeji a vrahovia. Ja som prvú noc spal na chodbe, nebolo to nič príjemné. Keď šiel niekto v noci na potrebu tak po nás šliapal. Keď som išiel ja na potrebu a vrátil som sa moje miesto bolo už obsadené. Na druhý deň som sa nasťahoval pod pričňu. Ráno som vstal celý opuchnutý a doštípaný od ploštíc.

Karanténa trvala 21 dní. Bolo to obdobie kde sa sledoval zdravotný stav, a aby sa nákaza nešírila ďalej. Všetky veci mi vymenili.

Po troch týždňoch nás rozdelili do iných táborov. Všetky tábory v Karagandinskej oblasti patrili pod správu KARLAG ( čiže Karagandické lagery).

V Karagande a v okolí bolo 121 baní v ktorých sa dolovalo čierne uhlie a antracid. Ja som bol po karanténe presunutý do tábora Karabas. Niektorí boli presunutí do táborov Džezgazgan alebo Džizdy. Ubytovali nás už do murovaných barakov zhotovených z nepálených tehál ( samanu ). Podlaha bola hlinená, strop nebol a strecha bola vysypaná hlinou. V lete na streche rástla tráva. Topilo sa kyzakom ( zmiešaný sušený ovčí trus z uhlím ). Pri pálení to strašne smrdelo. Spali sme na drevených pričniach, dvaja hore a dvaja dole. Dobre bolo to že sme mali už svoje miesta na spanie. Podstieľali aj prikrývali sme sa svojím odevom. Keď vonku pršalo tak sme spali pod mokrými šatami a cez noc sa nám to na našich telách. Cez deň a v noci sa baraky nezamykali, na potrebu sme chodili vonku. Ako toaleta slúžila latrína čo bola ďalšia vymoženosť, nemuseli sa vykali vynášať. Od Ľvovskej peresilky som sa konečne okúpal. Previerky boli všade rovnaké dva krát denne, keď sčítanie nesedelo muselo sa počítať znova. Dozorcovia boli starí frontoví vyslúžilci dosadený z ministerstva vnútra.

V kúpelni som dostal nové čisté prádlo. Holili nás britvou a vlasy ostrihali na krátko. Dostali sme prídel mazľavého mydla a v drevenej kadi teplú vodu. Takéto umývania boli raz za tri týždne. V tábore sme boli spolu politickí a bytoví t.j. banditi, vrahovia a iná spodina.

Chcel by som čitateľa oboznámiť zo zväzovou republikou Kazachstan. Jeho územie je väčšie ako Taliansko alebo Anglicko. Osídlené sú iba okrajové časti. Neosídlené sú pustatiny a púšte v strede republiky. Nad nedozernými celinovými zemiakmi dujú mrazivé snehové víchrice. Na severe republiky v povrchových železorudných baniach pracovali aj naši trestanci v nehostinných Sibírskych podmienkach. Na juhu zase pracovali v tropických podmienkach. V minulosti sa Kazaši živili chovom dobytka. Presun dobytka robili podľa potreby pastvy. Preháňali stáda dobytka aj 100 Km vzdialenostiach zjari až do jesene. Chovali prevažne ovce, kone a hovädzí dobytok. Ošípané nechovali lebo sú moslimského vierovyznania. Pre dobývanie nerastného bohatstva posielali do týchto končín trestancov z európskej časti. Počas druhej svetovej vojny tam posielali prevažne obyvateľov Kaukazu a Povoľských Nemcov. Posielali aj tých ktorí nesúhlasili z vtedajším režimom.

Podnebie sa nachádza v aridnej oblasti, sú tam veľmi nízke vodné zrážky, v lete málo dažďa a v zime málo snehu. V zime dosahujú mrazy aj 40 stupňov pod nulou a letné teploty sú plus 30 stupňov. Sneh sa topí okolo 15 apríla a napadne koncom októbra. Niet rozdielu v počasí medzi jarou a jeseňou. Keď som bol zatriedený do III. Triedy poslali ma pracovať na stavbu. V jednej skupine bolo 30 ľudí ( volala sa brigáda ), vedúci sa volal brigadir. Brigadir nás začleňoval do práce, kontroloval prácu a písal výkony. Brigadir rozdeľoval chlieb a talóny na stravu. Norma dennej dávky chleba bola 650 g, táto norma sa pohybovala podľa výkonu práce. Keď sa norma práce nesplnila, dávka sa znížila na polovicu. V našej brigáde sme boli asi rovnako starí, Slovák som bol sám. Rusi si vyhľadávali ľahšie práce.

Na prvú pracovnú smenu som nastúpil asi 10 novembra 1945. Vonku 25 stupňov mrazu a zem bola hlboko zamrznutá. Niekoľko brigád malo na kopci postaviť nový trestanecký tábor. Baraky sa stavali z drevených panelov, ktoré sa dovážali z Fínska. Namiesto kopaných základov sa stavalo na drevených pilieroch. Museli sa vykopať v zemi jamy hlboké asi 80 cm a široké 60 x 60 cm. Do vykopaných jám sa po celom obvode stavby vsadili stĺpy, výška podľa terénu. Keďže zem bola zamrznutá, kopalo sa tyčou s lomom. To sa zo zeme len tak odšiepovalo ako z orecha. Zemina z jám sa vyberala ručne, lopatu nám netrebalo. Norma na deň bola vykopať jednu jamu. Kto splnil normu mohol sa vrátiť do tábora. Takto to šlo každý deň. U slabších sily ubúdalo a takto sa nedalo žiť. Rozmýšľal som ako sa zbaviť tejto driny. Rozhodol som sa večer slabo obliecť a v mraze ostať vonku. Po niekoľkých dňoch som pocítil že mám horúčku, ale k lekárovi som nešiel hneď. Skoro ma to stálo život, prišiel sanitár a zmeral mi teplotu mal som 39 stupňov.

Ráno ma odviedli do nemocnice. ( stacionára ). Keď ma lekár prijal ( armén ) hovoril, že on lieči iba keď človek umiera. Ja som sa zhrozil, ale utešila ma staršia sestra, že sa o mňa postará. Uložili ma na tretie poschodie na najľahšie oddelenie. Po dávke liekov som zaspal a spal som veľmi dlho. Nemocnica bola v takých istých barakoch ako inde. Rozdiel bol v posteliach. Matrace na pričniach boli vyplnené stuhnutým senom, prikrývka bola tenká deka a dokonca tam bola aj biela plachta. Takýto konfort som nemal už 8 mesiacov. Podlaha bola hlinená. Na tomto oddelení pracovali dve sestry, tiež trestankyne. Jedna sa volala Broňa bola Poľka z Varšavy a druhá Galia z Ruska. Strava bola lepšia ako v barakoch, dostávali sme denne 2 dl mlieka, kúsok masla a polievku som si mohol vybrať. Lekár napísal do starých vyradených kníh. Keď horúčka klesla tak som sa trochu zotavil. Asi o dva týždne ma poslali na tuberkulózne vyšetrenie, ale nič mi nezistili a tak ma poslali z nemocnice preč. Do smrti ďakujem, lekárovi a sestrám, že mi zachránili život. Broňa sa snažila, aby som mal lieky aj z iných oddelení. Tesne pred Vianocami ma poslali do slabosilky. Tam posielali ľudí na zotavenie po ťažkej chorobe. V tomto čase som vážil asi 45 kg. Bola to kostra obtiahnutá kožou. Na slabosilke ma uložili na vrchnú pričňu. Boli to holé prične. Na slabosilku sústreďovali aj z iných barakov a oddelení. Naraz som začul slovenčinu a opýtal som sa odkiaľ sú. Oni povedali že sú z Juhoslávie. Bola to menšina žijúca v Mostari. Poprosil som ich či by sa so mnou nevymenili na pričniach, lebo ja som nevládal vyliezť hore. Súhlasili.

My katolíci sme sa rozhodli stráviť Štedrý večer spoločne. Už na obed sme nič nejedli, obed sme si nechali na večeru. Vedúceho sme požiadali či by nám nemohol zabezpečiť na večer jednu harmoniku a dvoje husle. Žiadané veci sme dostali.

Po večeri sme sa pomodlili, Nemec Karol zobral harmoniku a dvaja Poliaci husle a začali hrať pieseň Tichá noc svätá noc, postavili sme sa a každý začal spievať vo svojom jazyku. Bolo to veľmi príjemné a od radosti sme plakali. Na tento deň nikdy nezabudnem, každé Vianoce si spomeniem. V Sovietskom zväze sa takéto sviatky nesvetili, dozorcovia boli prekvapení akú silnú vieru v boha máme. Po novom roku som zasa dostal horúčku a musel som sa vrátiť do nemocnice. Horúčky vtedy u mňa dosahovali 38 - 39 stupňov. V nemocnici ma tentoraz priviedli na iné oddelenie. Bol tam taliansky lekár a volali ho Boris Davidovič ( bol to žid tiež trestaný ). Po dôkladnom vyšetrení sa zistilo že mám zápal pohrudnice. Diagnóza „ plevrit „ čo znamená voda v boku. Chceli mi tú vodu nejako vytiahnuť. Preložili ma na najťažšie oddelenie kde bolo v izbe len osem lôžok. Pacienti hovorili, kto sa dostane na toto oddelenie, živí sa stadeto nedostane. Bolo to tak, na tomto oddelení pacienti zomierali. Dostal som strach. V jedno popoludnie ma zavolal lekár na zákrok. Asistovali mu dve sestry. Posadili ma na kreslo, jedna mi držala hlavu a druhá držala sklenenú fľašu s hadičkou ukončenú ihlou. Lekár mi bez umŕtvenia vpichol hrubú ihlu medzi rebrá. Pocítil som strašnú bolesť. Potom začal pumpovať, až sa fľaša naplnila žltou tekutinou asi 1,5 litra. Po tomto zákroku ma zase priviedli na iné oddelenie. Teplota klesla na nižšie hodnoty. Cítil som sa lepšie. O týždeň opakovali celú procedúru ešte raz. Vytiahli už len pol fľašky. Na tretí raz už nevytiahli nič. Vtedy si ma lekár dal zavolať a hovorí :" Pozri Jozef, zachránil som ti život !". A mal pravdu. Keď som sa cítil už lepšie tak ma preložili na tretie oddelenie. Sestry boli tie isté. Vo voľnom čase sme sa zhovárali a najmä zo sestrou Broňou.

Dlážka v nemocnici bola hlinená. Každú noc sa musela natierať z hlinou sprimiešaním kravského trusu. Jeden pacient na obschnutú hlinu maľoval s hlinkou ( volali to melo ) rôzne ornamenty. Ja som ho pozoroval, a opýtal som sa ho či mu nemôžem pomôcť. Súhlasil. Keď odišiel z nemocnice jeho prácu som prevzal ja. Po čase som sa rozhodol zmeniť štýl malieb. Nakoľko som v ľudovej škole študoval kreslenie a rysovanie využil som to. Od sanitára som si zadovážil hlinky a od sestier lieky ktoré farbili na žlto a červeno. Z prinesených materiálov som namiešal nové farby. Ráno keď prišli lekári do ordinácie pýtali sa ktorý chudožnik ( maliar ) to maľoval. Povedali, Čech o Slovensku ani nechyrovali. Páčilo sa to aj náčelníkovi. Pomaľovanie farbami bolo nádherné. Chodili sa pozerať aj lekári z iných oddelení. Na pomoc som si zobral jedného Ukrajinského chlapca. A tak som začal maľovať byty náčelníkom a dozorcom. Ich manželky mi dávali jesť aj niekedy aj vypiť. Maľoval som aj starostom byty aj starostovi Damkulincovi s Užhorodu. V nemocnici ma pre tento účel držali až 6 mesiacov, zariadil to náčelník Sančasti. Keď som ležal na oddelení zrazu počujem meno Šuliarsky, to meno mi bolo povedomé ešte zo Sekúl. On bol vychudnutý skoro som ho nepoznal, ale on ma poznal, ja som bol v dobrej kondícii. Porozprával mi ako sa sem dostal. Bol zaistený ako všetci , ktorí boli v Sekulách. Niektorí chlapci čo s ním prišli, etapou boli v Džezgazdane. On sa spriatelil zo sestričkami a pomáhal roznášať lieky. Lekári ma nechávali v nemocnici pokiaľ som neskončil maľovanie. Tu som pocítil milosť božiu, lebo som tu prežil to najhoršie obdobie v mojom živote.

Mnoho ľudí nemalo takú možnosť, od chladu a zimy zomrelo. Pri stretnutí zo Šufliarskym som už nebol sám. Mal som dobrého priateľa. Ľudo mal 17 rokov no vyzeral mladší. Sestry si ho obľúbili, aj lekár bol milší. Pomali som začal rozumieť ruščine. Poliaci boli od našich hraníc zo Zakopaného a tak nás zobrali medzi seba. No Rusi stále na nás pozerali ako na fašistov hoci to nebola pravda. Koncom mája ma už volali na ďalšiu etapu no lekári ma nechceli pustiť. Bol som zdravy a v dobrej kondícii. Pacienti, ktorí sa vracali z pracovných táborov a zvlášť kde bola poľnohospodárska výroba, si chválili ako je im dobre. Chodili pracovať na pole a mali dostatok zeleniny a ovocia. Dal som sa nahovoriť a chcel som tam ísť. A tak som sa z nemocnice po 7 mesiacoch dostal. Rozlúčil som sa Ľudom, rozlúčil som sa z lekármi a sestrami. Vraveli, už nikdy tak dobre nebude.

Náš transport bol nasmerovaný do Akmolinskej oblasti, trochu na juh od Karagandy asi 500 km. V transporte boli ľudia, ktorí mali III triedu individuálnu a IV triedu invalidnú. Na sústredení som videl skoro samých vojnových invalidov a starších ľudí. Ľudí bez jednej nohy alebo ruky. Boli to starší ale aj mladí ľudia.

Kapitola č.2.
Pracovný tábor Akmolinsk

Akmolinsk sa po kazachsky volal Biela mohyla. Neskôr ho Chruščov premenoval na Celinograd. Na transport nás bolo asi 120 ľudí, toľko nás vošlo do jedného vagóna. Tento vagón bol špeciálne upravený na prepravu trestancov na dlhé trate. Bol to vagón, ktorý mal okná, ale zamrežované. Sedadlá boli prispôsobené aj na spanie. Na kratšiu vzdialenosť nebolo treba spať a tak nás natlačili do jedného kupé asi dvadsiatich. Nemohli sme sa ani pohnúť. Za dverami kupé nás strážili dozorcovia. Na toaletu sa chodilo zo strážnym. Náš vagón bol pripojený k normálnemu vlaku, takže keď vlak zastal, vojaci ihneď vybehli na perón. Stravu sme dostali suchú na jeden deň. Z Karabasu sme sa pohli o 20 hodine a na stanicu Karagandy sme prišli ráno o 6 hodine. Vlak stál len v dvoch dedinách. Z vagónov sme vyšli dolámaní. Na stanici nás čakali nákladné vojenské autá. Prešli sme cez mesto Akmolisk, potom cesta viedla cez stepi, nijakú dedinu sme nevideli. Cesta bola strašne prašná a únavná. Našu kolónu tvorili 4 vozidlá, každé strašne prášilo. Niektorí starší ľudia ani cestu neprežili a museli ich sťahovať do iného auta. V púšti bolo počuť zavíjať vlky a šakaly. Niektorí trestanci žartovali, že na našej etape budú bezrukí hrať na harmonike a beznohí tancovať.

Naša kolóna zastala v stepi, pracovnom tábore Akmolisk ( dedina sa volala 26-sty poselok ). Na vrátnici sme čakali kvôli nejakým trestankyniam, ktoré odchádzali z tábora. V tomto tábore boli samé ženy, ktoré boli súdené po revolúcií. Boli to manželky bývalích chnarkomov ( ministrov a ďalších vysokých funkcionárov ). Muži boli odsúdení na trest smrti a ženy pozatvárali do táborov na 25 rokov. Nazývali ich odporcovia proletariátu. Nám ich bolo nesmierne ľúto, no oni sa tešili zo slobody. Domov sa ale nevrátili, ale museli byť povinne v Silke ( to znamená pracovať na určenom mieste na 5 rokov pod stálym policajným dohľadom ). Ženy nám kývali a želali skorý návrat domov. Po odchode žien sme zaujali ich miesto. My sme boli prvý muži v tomto tábore. Baraky boli starostlivo umyté a bolo tam čisto.

Menší opis Amolisku. Zúrodnili tam neobrobené polia, ktoré nazývali celiny. Predstavte si dvestokilometrovú rovinu, cez ktorú sa len 40 dní v roku ženú len suché vetry. Celková rozloha celín je väčšia ako bývala C SR. V lete bolo veľmi málo zrážok a v zime málo snehu. Preto sa muselo všetko zavlažovať. V zime sa stavali hrádze aby vietor neodniesol všetok sneh až na Čínske hranice. Poľnohospodárske závody boli väčšinou štátne ( sovchozy ) družstevných bolo menej, volali sa ( kolchozy ). Obyvateľstvo tvorili Kazaši, ktorí si odpykávali ( silky ) - povinnosť pracovať po odpykaní trestu. Nerastné bohatstvo tvorilo prevažne uhlie a železné rudy. Ak by som bol slobodný človek nechcel by som tu žiť za žiadnu cenu. Nevidel som žiadne lesy, doliny a skaly, boli tu len pustatiny v ktorých zavíjali vlci a škriekali supy.

Aký bol pracovný tábor ? Tábor bol rozdelený na tri časti. Delil sa na mužskú časť, ženskú časť a administratívnu budovu. Medzi jednotlivými zónami bol 30 metrový pás a drôtené ohradenie. V centrálnej zóne bola pekáreň, v ženskej centrálna kuchyňa a za zónou bola postavená manufaktúrna fabrika. ( textilná), kde pracovali výlučne ženy a maloleté dievčatá. Obývacie baraky boli podobné ako v iných táboroch. Baraky postavené z nepálených tehál, strecha hlinená. Podlaha z dosák. Prične boli poschodové na vrchu dvaja na spode dvaja. ( vagonetky ). Ja som býval na baraku číslo 31. Predstavte si, že nás bolo okolo 7000. Baraky sa v noci nezamykali kvôli chodeniu na záchod, ktoré boli postavené z tehál. Bola to jama preložená doskou. Boli sme tomuto zariadeniu radi, pretože sme nemuseli v noci chodiť na potrebu do kade. Na lôžku mal každý svoju menovku a číslo, nemusel som sa báť, že mi miesto niekto obsadí. Svietilo sa petrolejovou lampou. Vedúci baraku bol starosta, ktorý viedol evidenciu. Rozdával chlieb a talóny na stravu. Strava sa vydávala po predložení talónu. Boli to malé pliešky s vyrazeným nápisom : obed ( zavtrak ) a raňajky ( užen ). Denná dávka chleba bola 650 g. Dozorcovia ráno a večer robili previerky. Začiatok a koniec sa oznamoval bitím na železnú koľajničku. Keď bolo teplo previerky sa konali vonku, v zime v baraku. Keď stav nesedel, počítalo sa znova. V noci ako aj u iných táborov svietili na ohradu reflektory. Amoklinský tábor sa vyznačoval poľnohospodárskou výrobou. Bola tu aj výroba paliva ( kyzaku ) a výroba tvárnic na stavanie budov. Kosenie a zvážanie šašiny bolo v zime keď bolo jazero zamrznuté. V malých prevádzkach sa vyrábali košíky z vŕbového prútia. Prácu zadávali aj invalidom, ktorý plietli ponožky a rukavice. Niektorí pracovali v doprave tj. pracovali s koňmi. Veľa ľudí pracovalo ako traktoristi, kombajnisti a opravári poľnohospodárskych strojov. Zlodeji a iný kriminálnici nepracovali. Využívali deti aby im kradli tabak, machorku na fajčenie od tých čo dostali balík. Niekedy sa stávalo, že balík sa k adresátovi vôbec nedostal. Taký ľudia nechodili žalovať, lebo by ešte dostali bitku. Deliť sa museli aj zo šatstvom, nové mu zobrali a podhodili staré. Dozorcovia o tom veľmi dobre vedeli, ale nič nerobili. Títo ľudia im pomáhali udržiavať disciplínu. Každý taký lump mal svoje teritórium a nikto mu nesmel do jeho teritória zasahovať. Keď prišli noví museli sa prispôsobiť. Niekedy boli medzi nimi samozrejme nezhody ktoré končili bitkami. Pracovníci im pridávali mäso a ryby a každý sa musel tváriť že o tom nevie a nič nevidí. My na pričniach sme mali holé dosky a oni matrace a prikrývky. Niekedy sa hovorilo, že aj ženy k nim posielali do zvláštnych miestností. Ja som si trochu zvykol na táborový život a na domov som už myslel menej. No nemohol som si zvyknúť na ploštice ( klopy ) a vši a inú háveď. Ráno som vstával celý spuchnutý a dokrvavený a na stene ich bolo rozmliaždených plno. Tieto miesta strašne smrdeli. Vši sme vytriasali z prádla. Kúpanie sa prevádzalo každé tri týždne. Prične sa zaparovali raz za rok.

Ženskú zónu od mužskej oddeľoval drôt. Vzdialenosť bola asi 30 metrov. Oblečenie mali ženy také isté ako my, vlasy ostrihané do hola. Väčšina z nich pracovala v textilnej fabrike. Šili tam uniformy a pracovné oblečenia. Na 1. Mája sme dostali letné oblečenie a v októbri zimné. Asi v polovici roka som dostal pracovné zaradenie. Zaradili ma na do drobných prevádzok. ( mielke masterskyje ). Pracoval som na pletení košíkov. Na hromadu doviezli hromadu vŕbového prútia a mi sme vyberali vhodné na pletenie. Pre mňa to nebolo nič nové nakoľko som doma nejaký ten košík uplietol. Norma bola tri košíky, spočiatku mi to šlo pomalšie, ale neskôr som si privykol na prácu a normu som splnil a niekedy aj prekročil. Za splnenie normy som dostal 650 g chleba. V zimných mesiacoch sme vyrábali so šašiny matrace a na zakrývanie zeleniny pred horúčavou rôzne rohože. Na tejto práci robili väčšinou starí ľudia a najviac tam bolo Rusov. Ako som už spomínal podnebie bolo suché a tak sa muselo zavlažovať. Najviac sa zavlažovali zemiaky. Na tento účel boli vytvorené brigády. Aj ja som sa dostal do takejto brigády v roku 1947. Ráno o 4 hodine sa šla voda napustiť do riadkov a večer sa voda vpúšťala do riadkov. Na tento účel boli postavené vodné kanály, ktoré zabezpečovali aby sa voda dostala na potrebné miesto. Na zavlažovanie obilnín, kukurice a tabaku sa používali postrekovacie zariadenia. Pri väčších riekach alebo jazerách boli vybudované ( esteka ) tj. veľké nádrže nad poliami, kde sa voda vytlačila pomocou tlaku elektrických púmp a potom podľa potreby vlahy sa voda samospádom dostávala do postrekovacích zariadení. Tieto práce vykonávali odborníci v tomto obore. Pracoval som aj na zbere sena. Tam som stretol s jedným ruským emigrantom, ktorý bol z Oravského podzámku, do ČSR sa dostal po revolúcii. Bol u nás ženatý, mal rodinu už aj vnučku. Zaistili ho príslušníci NKVD v roku 1945. Bol vyučený agronóm, aj doma pracoval na tomto úseku. Ako špecialista s dobrými skúsenosťami sa uplatnil aj v lágri. Dával mi organizačné práce pri zbere. Neskôr som pracoval aj na kombajne pri okopovači. V tomto čase ešte neboli samochodné kombajny, musel ho ťahať pásový traktor. Vymlátené obilie šlo do vriec, ktoré sa potom zbierali po poli. Na jeseň som pracoval aj pri orbe na traktore ako pricepčik tj. obsluhoval som pluh. Na zber sena sme boli vybratí niekoľkí chlapi na brigádu do blízkeho kolchozu. Ubytovali sme sa v prázdnom ovčinci. Strážili nás dvaja dozorcovia, ktorí sa striedali. Mali sme určené teritórium. Za dobrú prácu nám kolchoz poskytol stravu zdarma v závodnej kuchyni. Večer nás pozvali do ich príbytkov. Boli to malé domy vybudované z nepálenej tehly, malé okná a strecha pokrytá rákosím a posypaná hlinou. Dom bol rozdelený na dve miestnosti. Jedna slúžila na spanie a druhá na prípravu jedál. Vybavenie domácnosti nebolo žiadne. Nakoľko boli Moslimovia bravčové mäso nejedli, prevažne jedli ovčie mäso. Jedlo sa zo spoločnej jednej misy, ktorá bola položená na zemi. Na sedenie slúžili malé vankúšiky z ovčej vlny. Predjedlom si museli dôkladne umyť aj konečník, aby Alah prijal ich modlitbu. Modlili sa pri našej prítomnosti ale nesmeli sme sa smiať. Jedlo sa drevenými lyžicami a mäso sa držalo v rukách. Hovoril som že som z Československa, ale oni mysleli že z Juhoslávie a prehovárali ma že aj ja musím byť moslim keď som z Juhoslávie. O Československu nevedeli vôbec nič. Za pohostenie sme poďakovali a šli preč.

Keď som sa vrátil do tábora stretol som Ľuda Šufliarskeho a stretol som aj iného Slováka Janka Slováka. Janka som poznal zo Sekúl. Na oddelení pracovala ako sanitárka na ambulancii jedna Poľka. Bola z Krakova volala sa Vanda Vasiľovská. Bola to veľmi pekná žena. Janko bol atlét, preto ho zobrali do KVČ ( kultúrna časť ). Janko sa začal krútiť okolo Vandy a ja som bol šťastný, že mám kamarátov zradného kraja. Neskôr ma pridelili na zber slamy po kombajnoch a zvážali sme slamu do stohov. Na zvážanie sme mali koňské povozy. Medzi poťahmi boli aj kobyly, ktoré dojčili. Kobyly sme podojili zomleli zrno po kombajne. Cez riedke tričko preosiali zomleté zrno, zmiešali s mliekom a urobili cesto. Na pečenie sme použili staré disky s kultivátora a ako palivo použili suchý kravský trus. Oheň vykresali kresadlom a kremeňom. Vatou rozdúchali oheň a upečené jedli. Raz pri takom pečení nás mohli dostať. Keď sme mali rozložený oheň zazreli sme prichádzajúci gazík. Rýchlo sme oheň rozhasili do poľa. Na gazíku prišiel na kontrolu náčelník zásobovania. Keď ten zbadal že sa z poľa dymí ihneď zavolal pomoc. Prišli hasiči a traktoristi, ktorý oborali kruh okolo ohňa. Mali sme strach aby neprišli nato , že požiar vznikol našim pričinením no my sme sa nepriznali a povedali sme, že oheň sa vznietil od iskry z motora. Vyšetrovali nás ale mi sme tvrdili, že oničom inom nevieme. Sudca priznal, že požiar mohol vzniknúť od auta. Ale pre výstrahu nás zavreli do basy z vývodom na prácu na 10 dní. V transporte sme pracovali v jednej skupine po desať ľudí. V lete sme vozili obilie vo vreciach na železničnú stanicu a naspäť zasa uhlie. Doprovod tvorili dvaja strážnici, jeden vpredu a druhý na konci transportu. Ja ako vedúci družstva ( zvenovoj ) som sedel vpredu a vojak vedľa mňa, väčšinu cesty prespal. Povedal že keď uvidím niekoho ísť po ceste nech ho zobudím. Prechádzali sme cez dve dediny ( auly ). Často sme stretávali chlapov (babajov), ktorí chodili predávať svoje výrobky do mesta. V jeden deň sme prišli do Akmolisku a na druhý deň naložení naspäť. Využívali sme možnosť nakúpiť staré šaty a v tábore sme ich predávali drahšie. V meste sme kupovali aj tabak a staré noviny na šúľanie cigariet a opäť výhodne predali v tábore. Za peniaze sme si kupovali stravu. Miestní občania v meste predávali výrobky z mlieka ( ajran ), ovčí syr ( kukďuk ), syry apod. Naši sa dohodli že okradnú miestnych. Keď sme boli blízko ich vozov vrhli sme sa na nich a všetko sme im zobrali. Samozrejme sa šli sťažovať, nás trestancov zavreli do basy, ale horšie to bolo s vojakmi, tých sme viacej už nevideli.

Na jar 1947 som ochorel na maláriu. Mal som vysoké horúčky 39 - 40 stupňov a sprevádzala ju strašná zimnica. Ako liek som dostal akrichyn a chinín. Postihnutý touto chorobou museli byť pod stálou kontrolou. Lieky sa podávali priamo do úst kvôli niektorým, ktorý to zneužívali a predávali lieky tehotným ženám, aby potratili. Ja som mal maláriu tri roky, starší a menej zdatný ľudia to neprežili.

Kultúru v tábore mal na starosti náčelník. Organizovali sa rôzne kultúrne podujatia ako divadelné hry, premietania filmov a hudobné skupiny. Filmy sa premietali vlete na dvore, v zime v klube. Premietali sa prevažne sovietske filmy s vojenskou a pracovnou tematikou. Na filmy sme museli chodiť povinne. Mali sme aj knižnicu kde boli samé ruské knihy od Tolstého, Nekrasova, Cechová, Gorkého a pod. V tábore boli aj plagáty, ktoré vyzývali k práci." Pracujeme na veľkých stavbách komunizmu, Práca v ZSSR je prácou cti a slávy, Dnes pracuj lepšie ako včera, a zajtra lepšie ako dnes !"

Po žatve som pracovali na poli pri orbe na pluhu. Parcely boli také veľké, že za jeden deň sme sa obrátili iba tri krát. Pomyslel som si že u nás také niečo nikdy nebude, ale mýlil som sa ! U nás už boli družstvá. Vymlátené obilie sa odvážalo na nákladných autách. Priestory na ktoré sa obilie dovážalo boli špeciálne upravené. Trávnik bol vytrhaný, povrch upravený a vyvalcovaný. Obilie sa zasypalo na dlhé prizma asi 60 metrov dlhé. Obilie sa čistilo dvojakým spôsobom, prvý na elektrickej čističke a druhý na drevených ručných mlynčekoch, ako za starých mojich čias doma. Nasypaná hromada obilia asi do výšky 6 metrov sa ničím nezakrývala. Od napadaného dažďa a vlhkosti povrch obilia obrástol, a vytvorila sa nepriepustná vrstva, ktorá chránila obilie pred dažďom. Po narušení stohu sa vonkajšia vrstva používala na kŕmenie hydiny. Už predtým spomínaný emigrant tam pracoval ako vedúci čistenia a ukladania obilia. Mne dali prácu čistenia na mlynčekoch. Poverili ma vedúcim pracovníkom družstva. V jednom družstve boli 6 ľudia. Ja dvaja Cečenci, dvaja Uzbeci a jeden Nemec. Prizmo bolo dlhé asi 60 metrov, dostali sme dva fúriky a drevenú čističku. Dvaja krútili, jeden dovážal, ďalší odvážal a posledný nasypovať. Norma bola 6 ton a tú sme ledva stíhali splniť. Takto sme pracovali niekoľko dní. Ja som dostal nápad ako si prácu uľahčiť. Miesto toho aby sme behali s fúrikmi tak sme presúvali mlynček. Tí čo predtým behali s fúrikmi teraz oddychovali, keď už bolo dosť miesta, čističku sme presunuli. Môj návrh si všetci pochvaľovali a normu sme veľmi ľahko splnili. Na druhý deň sme normu už prekročili a za dva týždne sme čistili už 12 ton. Každý deň nás čakal kuchár na vrátnici s pečenými pankuchmi a hrala nám pri tom hudba za našu prácu. Za spínenie noriem sme dostávali až 950 g chleba. Po skončení čistenia sme pracovali na zbere zemiakov. Na poli sme čistili mrkvu, cviklu a paradajky. Zeleniny sme sa mohli najesť koľko sme vládali. Na jeseň som pracoval v sade, zberali sme jablká a hrušky, obaľovali ovocné stromy pred mrazom a pred škodcami. Celkom na koniec jesene sa orezávala kapusta a nakladala sa do špeciálnych kadí. Porezaná kapusta sa tlačila zo strojom.

Voľný čas v tábore.

Samozrejme aj tábore sme mali voľný čas. Každý ho využíval po svojom. Mohol zájsť do knižnice, iný si požičali hudobné nástroje alebo maliarske potreby. Niekto písal listy domov. Premietali sa filmy aj cez deň, nacvičovali divadelné hry, muži museli hrať ženské úlohy. Takéto podujatia sa robili v blízkosti ženskej zóny, aby aj ženy počuli. Ženy tak isto hrali rôzne hry : Ženba od Gogoľa, Prvá láska od Lermontova, Matka od Gorkého a iné jednoaktovky. Najviac sa hrali šachy, dáma a domino. Boli to hráči, ktorí celý svoj voľný čas využívali na hru. Niektorí zašli na besedu do iných barakov, kde besedovali s vysoko vzdelanými ľuďmi od, ktorých sa dalo ledačo naučiť. Iný zase vo svojom voľnom čase odpočívali.

Ja som stále udržiaval kontakt s pánom Jakovom Zaharovičom Šeluchovom. Život na Slovensku veľmi dobre poznal a rozprával mi o svojej rodine a živote na Orave. Hovorili sme aj o práci aj on bol agronóm ako ja, ale zo skúsenosťami. Zoznámil ma aj s ostatnými ruskými emigrantmi, čo boli v Československu. Niektorí z nich hrali šach aj celú noc. Jakov Zaharovič hral v divadle hoci už mal 60 rokov.

Hovoril som už celkom dobre po rusky, ale ešte stále nie dokonale, kvôli rôznym nárečiam ako ukrajinsky, bieloruský a rusky. Nevedel som čisto gramaticky hovoriť, veď ma to ani nemal kto naučiť. Niektorí sa zo mňa smiali že som Turek. Pán Šekelov sa podujal, že ma naučí správne hovoriť po rusky. Začal som chodiť do knižnice a učiť sa po rusky. Po niekoľkých mesiacoch som už celkom prijateľne hovoril aj čítal. Po druhom roku som už sám čítal ruských klasikov : L.N.Tolstého dielo Voskresenie, Katarínu a diela od Čechová a Dostojevského.

Kapitola č. 3
Práca v kuchyni

Môj priateľ Ľudo odišiel do tábora Spaska. Tento tábor volali „Láger smrti". Do tohoto tábora zhromažďovali ľudí, ktorí už nemohli pracovať pre chorobu alebo kvôli smrteľnému zraneniu. Ľudo tam odišiel pracovať do nemocnice. Janko Slovák ostal v tábore spolu so sanitárkou Vandou. Večer pri previerke mi oznámili, že pôjdem na vyhodnotenie socialistickej súťaže ( serovnanie ) do klubu. Bolo nás tam asi 20 ľudí. Ráno nás viedli od vrátnice ozbrojený vojaci. Pozvali nás ako najlepších pracovníkov, ktorí sme pracovali na zbere úrody. Boli tam traktoristi, kombajnisti a zlepšovatelia práce. V klube na stenách viseli obrazy štátnikov, generálov a maršalov. Za predsedníckym stolom sedeli náčelníci. Pred týmto ceremoniálom sme sa museli okúpať, oholili nás a vymenili nám odevy. Na stoloch bolo pripravené občerstvenie šišky a čaj. Po zaznení proletárskej hymny začali čítať mená a pracoviská a odmeny. Každý musel predstúpiť pred stôl a náčelník tábora major Karabajev mu poďakoval za prácu v tohtoročnej žatve a zbere úrody. Po zvolaní môjho mena som predstúpil pred náčelníka a on povedal : "Jozef Gustavovič Tekeli dostáva blahodarnosť ( poďakovanie ) so zanesením do ličného dela!" Dostal som vyznamenanie ktoré bolo priložené k mojim dokladom a založené do archívu. Poďakovanie som dostal za zlepšovák a za plnenie noriem v práci. Na vyhodnotení som bol jediný z cudziny. O dva dni som dostal rozkaz dostaviť sa k náčelníkovi tábora. Od brány som šiel z ozbrojeným vojakom až ku kancelárii. Potom ma zasa iný vojak priviedol až k náčelníkovi. Náčelník ma posadil do kresla a začal sa vypytovať : „Odkiaľ som, Začo som bol súdený, Koľko som dostal, A aký paragraf ?" Potom sa rozhovoril, že aj on bojoval v Československu a skadiaľ som ja ? Odpovedal som zo Spiša. Nevedel kde to je a tak som vysvetlil že pod Tatrami. Nevedel pochopiť ako taký mladý človek mohol byť špión. Povedal že sa dá všetko prešetriť a 10 rokov sedieť nebudem ! Pýtal sa aj na vzdelanie odpovedal som agronóm. Za moju prácu sa mi chcel odmeniť a opýtal sa či nechcem ísť pracovať do kuchyne. Ihneď som súhlasil a večer ma čítali že prestupujem pracovať do centrálnej kuchyne. Bol to radostný pocit, a už nebudem hladovať. Ten kto už hladoval to určite pozná. Ja som poriadne nejedol už viac ako 900 dní. Mnohí mi to závideli v tábore kde bolo 3000 ľudí to bola práce veľmi dobrá.

Centrálna kuchyňa bola v ženskej časti, ja som mal odporúčanie od náčelníka a tak ma cez vrátnicu pustili. Budova taká istá ako ostatné v tábore. Jedlo sa podávalo v jedálni ( stolovaja) cez malé okienka. Do jedálne sa zmestilo asi 200 ľudí. Vodovod tam nebol preto sa voda nosila v kadiach. Voda sa vyčerpávala zo studne a liala do žliabkov, ktoré viedli až do kuchyne. Vo vnútri sa voda vlievala do kadí, skade potom ženy vodu odčerpávali. Ráno som sa hlásil u vedúcej kuchyne. Bola to žena asi okolo 40-tych rokov, neskôr som sa dozvedel, že si odpykáva silku. Odovzdal som jej odporučenie od náčelníka a ona sa opýtala či som kuchár. Ja som samozrejme kuchár nebol a tak ma pridelila k ruskému vojenskému invalidovi Vaskovi ( nemal jednu ruku ). Jedlo sa zásadne pripravovalo v noci. Do mužskej zóny sa jedlo nosilo v kadiach na paliciach. Produkty sa vozili na vozoch do skladu. Zemiaky, repa, cvikla boli uložené v kreditoch ( v zime boli zamrznuté ). Keď prišiel do kuchyne nový prevádzkár tak nariadil aby sa postavil vodovod. Ale nie taký aký poznáme my. Na vyvýšené miesto sa dali kade s vodou ( nosili ju tam kone ) a voda potom samospádom zišla kde bolo potrebné. Zrušilo sa nosenie vody a liatie do kotlov. Pracovalo sa ma tri smeny, asi 30 ľudí. Hygiena sa veľmi prísne dodržiavala, muži aj ženy museli mať vlasy ostrihané na krátko. Nože a ostré predmety boli prísne strážené a nikto nepovolaný k nim nemal prístup. U zamestnancov sa robili zdravotné prehliadky. Počas môjho pobytu nedošlo k žiadnej epidémii, každý si svoju prácu chránil.

Keď som opísal kuchyňu opíšem aj prácu v nej. V kotolni sa topilo šašom, obsluhovalo sa 30 kotlov. Bola to dosť namáhavá práca, obzvlášť keď som nemal prax. Neraz sa mi stalo, že kuchár na mňa zakričal, že mu slabo horí. Na obed mi jedlo nosil Vaska. Bola to päť litrová nádoba s prosovou kašou miešanou mäsom. Normálna dávka bola 300 g, a zrazu taká veľká nádoba. Chutne som ju zjedol a ani som nevedel že som zjedol asi 10 porcií. Keď som to zjedol, ľahol som si na šaš a pomyslel si, že ak nezomriem teraz tak nikdy. Žalúdok som mal taký plný, že som sa nevládal pohnúť. O pár týždňov som prešiel na ťahanie vody zo studne. Pracovali sme traja, práca bola ľahšia a mohli sme aj oddychovať. Keď potrebovali pracovníka na expedíciu tak zavolali mňa. Práca to bola namáhavá, v zime sme potrebovali odkriť zamrznutú zeleninu. Zásobovať sa muselo za každého počasia. Vedúci bol Rus, preto sa viedli záznamy. Práca sa mi nepáčila, preto som žiadal o inú.

Dostal som sa za upratovača do kuchyne. Mojou prácou bolo umývanie stolov v jedálni, stolov na prípravu jedál a čistenie kotlov. Kotly umývali dievčatá a niekedy som šiel pomôcť aj ja. Dievčatá boli rusky a smiali sa z mojej ruščiny. Keď som zosilnel, tak mi dali nosiť a vydávať stravu. Budúce mamičky a kojacie mali stravu obohatenú a lepšiu. Boli veľmi panovačné a vyberavé a nikto k nim nechcel. Preto ma poslali práve tam ako chlapa. Tieto ženy boli doslova postrach pre vydávajúceho. Hádali sa ktorá má redšiu polievku a tak. Ja som si zvykol a tie čo stále vymýšľali boli prostitútky a zlodejky. Neskôr ma preložili na normálny výdaj. Boli tam veľmi slušné ženy Litovky, Lotyšky, Estónky boli to mladé dievčatá a niektoré nevedeli ani po rusky. Len sa na mňa usmievali a ja som sa snažil byť spravodlivý. Chodil som aj do mužskej zóny vydávať stravu väzňom. Pri vydávaní stravy musel byť prítomný dozorca a on mi diktoval komu mám pridať a komu ubrať. Mne bolo tých ľudí ľúto ale čo som mal robiť. Jeden trestanec prepustený z basy sa mi chcel na dvore pomstiť. Mal železnú lopatu a snažil sa ma udrieť po hlave, no ja som sa ubránil a lopatu som mu vytrhol. Neskôr sa mi ospravedlnil, že mal zlosť na vorov, ktorý mu zo stravy odoberali. V mužskej zóne sa strava podávala podľa zoznamu, ktorý čítal starosta. Keď som už nepracoval v kuchyni stále mi zabezpečil väčšiu porciu alebo aj dupľu. Keď som pracoval v kuchyni, jeho preložili pracovať do ženskej zóny do textilnej fabriky. Preto mal aj miesto na spanie zmenené. Spávali sme pri sebe. Poznal veľmi dobre pomery v Československu a tak sme sa stále mali o čom rozprávať. Na slobode pracoval v advokátskej kancelárii a bol veľmi veriaci. Bol zaistený pri pokuse prejsť cez hranice na Slovensko. Pracoval vo fabrike ako vedúci prevádzky. Zaľúbil sa do jednej Rumunky z Bukurešti. Priateľka, ktorá pracovala s Rumunkou, chcela tiež nejakú známosť. Dankulinec jej ponúkol priateľstvo so mnou, že sa zoznámime na obede. Súhlasil som. No poobede som rozdával stravu a moju priateľku som nevidel a ani som nevedel ako vyzerá. Až jedno popoludnie som si išiel odpočinúť do jedálne na lavicu.

Vtom prišla slečna slušne oblečená do skromných šiat. Podišla ku mne a podala mi ruku. Predstavila sa Valentina Petrovna Černišovová, ja som sa tak isto predstavil. Bola to inteligentná žena, asi v takých rokoch ako ja. Povedala mi o Damklincovi, ktorý jej o mne rozprával. Pýtala sa ma ako môžem žiť v takej diere, preč od civilizácie. Najprv som myslel že je od bezpečnosti, ale mýlil som sa naozaj chcela priateľa z ktorým by trávila voľné chvíle. Hovorila, že je z Moskvy, dcéra vojenského podplukovníka, učila sa medzinárodné jazyky a študovala v Odese. Hovorila anglicky a nemecky. V Odese pracovala ako tlmočníčka pre armádu. Keď sme mali voľno tak ma učila po rusky. Ona ku mne prejavovala lásku, no ja som bol opatrný. Ostala medzi nami len platonická láska. Napísala domov o svojom priateľstve so mnou. Keď dostala balík z domu, boli tam aj veci pre mňa. Boli to tričká, košeľa, nohavice aj ponožky. Mohli sme nosiť aj civilné šaty. Mal som vtedy 23 rokov. Ako pracovník kuchyne som sa musel kúpať každý deň. Preto sa za mnou obzerali skoro všetky ženy. Na ukradnutie mojich šiat som sa nemusel báť, lebo všetci vedeli že som na odporúčanie náčelníka. Ja som sa mohol pohybovať vonku aj po večierke, Valentína takú možnosť nemala, preto keď prišla neskoro zavreli ju do basy. Darmo som ju čakal na druhý deň. Neskôr som sa dozvedel že bola zavretá na 3 dni. Veľmi som ju ľutoval a viac krát sa to nestalo. Veril som jej láske. Za Valentínou sa obzeral aj pracovník z URBE t. j. pracovník ktorý rozdeľoval pracoviská. Keď videl náš vzťah, tak ma chcel preložil na iné oddelenie. Keď ma videl, že čakám na Valentínu, tak mi oznámil že bola presunutá na inú časť oddelenia. Nemohol som nič urobiť.

Raz popoludní som si išiel odpočinúť do stohu sašiny, a niekto ma zrazu bozkáva. Bola to Valentína, ktorá si našla príležitosť dostať sa ku mne. Vtedy som skutočne uveril v jej lásku. Po ukončení prác na inej časti sa vrátila späť, a tak sme sa stretávali ďalej. Ona mi naznačila aby sme si našli nejaké tajné miesto kde by nás nikto nevidel.

V kuchyni som pracoval stále, ale preložili ma za pomocníka ku kuchárovi. Tam sa pracovalo 24 hodín denne a 24 hodín sme mali voľno. Stretávali sme sa menej lebo práca mi zaberala strašne veľa času. Na kuchyni so mnou pracoval jeden balkánec, dosť sme sa kamarátili. On tiež chodil za ženami a ponúkol mi priateľstvo s inou ženou, no to sa ani nedalo prirovnať k Valentíne. Snažil som sa to priateľstvo ukončiť. Medzi tým sa to dozvedela Valentína, veľmi som sa ospravedlňoval a ona mi odpustila. Na smene som riadil pracovníkov a mohol som pribrať robotníkov na rôzne práce. Prijal som Janka Slováka. Pracoval asi týždeň, ale musel odísť, lebo ho prichytili pri krádeži rýb.

V našom baraku bol jeden mladý chlapec z Ukrajiny, bol odsúdený za prechod cez hranice. Dostal tri roky. Mal rodinu v blízkosti Slovenských hraníc. Poprosil ma či by som ho nezamestnal v kuchyni na čistenie zeleniny, ja som súhlasil. Vedel celkom dobre po slovensky a povedal,že sa dá napísať na Slovensko. Navrhol aby som napísal list po slovensky a poslal ho na Ukrajinu. Tam ho napíšu po rusky a pošlú na Slovensko. Napísaný list v slovenčine by neprešiel hranicou. O pár dní mali naši môj list doma. Prečítala im ho jedna učiteľka z Hrabušíc. Potom ona napísala list po slovensky a poslala ho na Ukrajinu, tam ho preložili a poslali mne. Doma sa dozvedeli o mne až v roku 1947, kde som a že vôbec žijem. Ja som bol rád že mám správy z domu. Zomrela mi moja stará matka, písalo sa v liste. Chlapec ma v kuchyni prácu akú chcel. Po troch rokoch ho prepustili. Nočné smeny sa striedali, jedna mužská a druhá ženská. Nesmeli sa nikdy stretnúť. Hlásilo sa plno pomocníkov, mal z čoho vyberať. Na nejaký čas som zamestnal aj dôstojníka sovietskej armády, trestanca na 10 rokov. V noci mi rozprával ako sa dostal do väzenia. Dostal sa tam kvôli kusu papiera z ktorého si chcel ušúľať cigaretu. No vtom zbadali ostatný vojaci, že papier je obrázok Stalina. Ostatný to nahlásili a zato dostal 10 rokov. Na súde mu poďakovali za to že bojoval, ale trest si musí odpykať. Iný starší dôstojník námorníctva dostal tri roky väzenia zato, že povedal za cára stál fund chleba 15 kopejok a za socializmu stojí 2 ruble. Iného zasa odsúdili, lebo ukrýval obraz cára. Dostal 5 rokov. Raz som prijal na nočnú smenu žida Abráma a varili sme ovčie mäso. Keď sa varilo začal sa ním napchávať, hovoril som mu aby nejedol tak hltavo, ale on ma neposlúchol. Ráno ho našli mŕtveho. Raz keď som rozdával stravu prišiel mladý chlapec, prosil ma aby som mu dal ešte kaše. Prítomní vory povedali aby som mu dal ale do holej dlane. O pár dní mi prišiel ukázať opuchnuté dlane. Bol som z toho nešťastný a tak som prispieval väčšou dávkou kaše keď ma nikto nevidel. Kuchyňa bol úsek môjho pobytu v tábore, ktoré mi pomohlo udržať sa v akej takej forme. Vážil som už 80 kg. Svoju dennú dávku som mohol predať, alebo darovať. Niektorí moji spolupracovníci chodili do ženskej zóny. Dozorcovia jedli v kuchyni takže cestu mali voľnú. Chodili si kupovať ženy za kúsok chleba alebo misku kaše. Vtom čase sa pripravoval transport do Karabasu. Mne na lekárskej komisii pridelili III kategóriu, takže som mohol pracovať na stavbe. Presun bol kvôli tomu, že tábor Akmolisk bol polo invalidný. Valentína ešte stále chodila za mnou. Hovorila že aj ju chcú pripísať na transport. Bol už rok 1949, v kuchyni som odpracoval 20 mesiacov, tých najlepších. Nie všetci mali také šťastie. Z Valentínou som sa už nestretol lebo odchod bol nečakaný. Historici zistili, že v táboroch bolo mnoho politických väzňov, učiteľov a kňazov. Pre NKVD to bola nebezpečná inteligencia. Aj Solženicin vo svojom diele napísal:" Niekoľko desaťročí sa politické zatýkanie v Rusku vyznačovalo, práve zatýkaním nevinných ľudí." Zatýkali koho sa dalo, museli splniť číselnú normu. Súdili kolchozníkov zato že ukradol 3 kg pšenice, hladný chlapec ukradol 2 slané ryby, dievčatá ukradli dve šúľky nite a dostali za to 3 až 5 rokov. Tieto ženy nemali ani 16 rokov. Rozprával som sa aj s vojakmi čo boli na západnom fronte. Boli v zajateckých táboroch v Anglicku a nemali sa zle. Keď prišla víťazná armáda po vojne im sľubovali návrat domov. No opak bol pravdou. Keď prišli do Odesy, loď obkľúčili vojská NKVD. Niektorí poskákali do mora, radšej zahynúť ako sa dať odvliecť na Sibír. Ostatných postavili pred súd a odsúdili na 25 rokov najťažších prác. Odsúdili ich podľa paragrafu 58-1A „ Zradca národa „ sovietsky vojak sa nemá čo dať zajať, ale padnúť v boji ako hrdina. V Akmolisku sa väzni trochu zotavili a potom ich presunuli do iného tábora. Tí ktorí nemal šancu sa uzdraviť posielali do tábora Spaska ( tábor smrti ). Aj môjho kamaráta Janka tiež poslali do Spaska. Tí čo nedostávali balíky z domu boli stále hladni, hľadali si obživu v odpadkoch. Samozrejme podostávali črevné choroby a zomierali v strašných mukách. Niektorí sa od zúfalstva hádzali na plot kde ich strážca ihneď zastrelil. Niektorí mali problémy s udržaním moču a stále smrdeli. Niektorí sa s osudom zmierili. V Akmolisku prevládali zlodeji, banditi a vrahovia nad politickými väzňami. A tak im kradli šaty, balíky z domu. Tieto živly si samozrejme vybavovali aj účty medzi sebou. Niekedy na to doplatili aj nevinní ľudia. Miesto na spanie si vymenili s nič netušiacim človekom a ten ktorého chceli zabiť si ľahol úplne inde. Zabili nevinného. Ak tiekla krv, mladí ju hltavo pili kým bola teplá. Vraždu nikto nikdy nevidel a ani nesmel vidieť. Za vyzradenie bol človek ihneď odstránený. Z Akmolisku nás presunuli do Karabasu. Viacej som Akmolisk nevidel len v televízii keď bol filmový dokument o Povolžských Nemcoch, ale bol už zničený. Zobrali nám odtlačky prstov z oboch rúk a vrátili sme sa do Karabasu. Prevážali nás na nákladných autách.

Kapitola č. 4
Návrat do Karabasu a Čurbainura

VKarabase sme už bývali inde ako v roku 1946. Vytvorilo sa iné pracovisko Čurbajnura. Začalo sa stavať v púšti úplne nové mesto. Bolo asi 40 km od Karagandy. Bola zima ale veľa snehu nebolo, mrazy dosahovali až 30 stupňov pod nulou. Ubytovaní sme boli v Karabase a každý deň nás vozili na autách na pracovisko. Autá neboli vybavené ani lavičkami ani plachtami. Sedeli sme vedľa seba na podlahe zo železa pretože to boli vyklápacie autá ( samo valy ). Ruky sme držali hore kvôli tomu že sme boli spútaný jeden z druhým. Cesta trvala asi hodinu. Takýmito podmienkami sme cestovali až do jari. Tá cesta bola hrozná, fúkal strašný vietor a pichal nás ako špendlík. Pred našim príchodom urobili iný trestanci železnicu. Tá slúžila na vozenie materiálu. Najprv sme postavili drevené baraky s presne očíslovaných dielov. Každý diel mal číslo a podľa plánu sa dal barak veľmi jednoducho postaviť. Vedúcim ( brigarirkom ) bol u nás mladý Litovec, volal sa Brinklis. Dobre sa rozumel stavbe a s každým dobre vychádzal. Ja som dobre vyzeral a tak ma pridelili do kováčskej dielne. Mojim majstrom bol Nemec, ktorý sa remeslu rozumel. Kul som náradie a otupené nástroje som ostril. Bola to ťažká práca, ale bolo to lepšie ako pracovať na ľade a snehu. Aj moji kolegovia sa chodili ku nám hriať. Môj majster sa naučil nejaké slová po rusky. Mnohí z nás mali od zimy odmrznuté uši, nos a tvár a to aj napriek tomu že sme boli dobre oblečení. Mali sme vatované prešívané obleky a na nohách kapce. V kováčskej dielni som pracoval tri mesiace. Na stavbe sme pracovali asi 10 brigád. Najprv sme postavili pre seba baraky, kuchyňu a nakoniec baraky pre vojakov. Do novopostavených barakov sme sa ubytovali my. Odpadlo vozenie autom na pracovisko. Keď sme tam boli ubytovaní museli sme chodiť vykladať vagóny. Vykladali sme v noci aj cez deň. Niekedy sme museli vykladať aj po pracovnej dobe. To sa nám nepáčilo a začali sme protestovať. Nešli sme vykladať. Nútili nás vykladať aj po tom čo sme povedali že už nevládzeme. Vtedy sme si sadli na zem a štrajkovali. Obkľúčili nás vojaci a ešte privolali posily. Vedúci nariadil strieľať na výstrahu do vzduchu. Napokon sme vagóny vyložili, bolo už 22 hodín. Pracovalo sa aj v 35 stupňovom mraze ale ak teplota klesla pod 40 stupňov stiahli nás z pracoviska. Dokedy sme mohli pracovať určoval sanitár. Pri vykládke vagónov ostávali obaly, ktoré sa mohli páliť. Aspoň sme sa trochu ohriali. No keď bolo obalov málo tak sa pálili aj dobré kusy dreva. Po postavení barakov sa stavala ambulancia. Po dokončení nutných budov sa začalo pracovať na zemných prácach. Blížila sa jar. Po dovezení ťažkých mechanizmov, objekty rástli ako huby po daždi. Za 3 roky sa vybudovalo celé mesto aj zo zariadením. Naša brigáda sa vrátila do Karabasu. Postavené mesto nazvali Čurbajnura. Bolo postavené na rieke Núra, v blízkosti sa práve staval kozmodróm Bajkonur. Zo stavby nás odviezli na autách späť do Karabasu. Ubytovali nás v menšom tábore. V jednej izbe nás bolo asi 30 chlapov. Tento menší tábor sa volal CDM ( Centrálna drevoobrábačská výroba ). Prvý krát boli na pričniach matrace naplnené senom a mali sme aj deky na zakrytie. V tábore bola aj kantína kde sa dali kúpiť rôzne výrobky lekvár a tabak. Peniaze som nemal a tak som predal svoj chlieb a kúpil som si jednu drevenú lyžicu mahorky. Neskôr zaviedol Chruščev chrorozčot. To znamenalo, keď bola práca rentabilná, náklady boli malé, vtedy sa vyplácala za prácu mzda. Za päť rokov som dostal za svoju prácu peniaze. Zo zarobených peňazí som mohol dostať 15 % zo zárobku, 15% šlo na ličný šcot, bol to fond z ktorého mohli domáci posielať peniaze domov, a nám sa tieto peniaze vrátili keď sme išli domov po odpykaní trestu a ostatných 70% šlo štátu. Výplatu sme dostávali raz za mesiac. Moja priemerná mzda bola asi 15 - 20 rubľov, pre porovnanie balíček mahorky stál 50 kopejok to bolo pre fajčiara na jeden deň. Liter mlieka stál 1 rubeľ, kilo čierneho chleba stálo 1.5 rubľa. Alkoholické nápoje sa nepredávali, mohol som si kúpiť mydlo, zubnú pastu a kefku. Za päť rokov som si umyl zuby ináč ako čistou vodou. V miestnosti sme mali aj rozhlas po drôte. Vtedy som zistil ako ďaleko sme od Moskvy ( v rádiu hlásili 6 hodín ráno, u nás bolo 11 hodín ). V tomto tábore bolo 8 brigád teda 240 ľudí, skoro všetci sme sa poznali. Boli to chlapi do 30 rokov. Naša brigáda bola zatriedená do kameňolomu. Cesta do práce trvala asi hodinu. Pracovalo sa na jednu smenu, druhá smena bola pirotechnici ( boli to civili ). Odstrel sa vykonával mimo pracovného času, keď sme tam neboli. Ja som bol v piatom záboji a boli sme traja. Ja, Maďar a Rakúšan. V každom záboji bol pridelený jeden banský vozík ( vagonetka ), ten sa tlačil po koľajniciach. Na prácu sme dostali kladivá menšie a väčšie, lopaty, železné tyče a vidly. Náradie sa muselo vyfasovať a na konci zasa odovzdať. Na náradie sme museli dávať pozor, aby nám ho nikto neukradol. Po odstrele bezpečnostný technik prekontroloval pracovisko a tak dal pokyn k práci. Po odstrele ostala veľká kopa kamenia, niektoré veľké ako stôl iné menšie. Triedili sa podľa veľkosti. Norma bola pre jedno družstvo 21 vozíkov. Najprv sa roztĺkali väčšie kusy o priemere 20 cm a potom kusy o priemere 20 cm, a malé o priemere 5 cm. Každý vozík musel prejsť kontrolou či je plný a kamenie či má správny rozmer. Bola to otrocká práca, stále sme sa striedali, dvaja vozili a tretí pripravoval kamene. Také práce som videl v televízii, ako takto pracovali otroci. S plným vozíkom sa šlo z kopca, museli sme ho brzdiť rúčkou o koleso. Stávalo sa aj že sa vozík vykoľajil, vtedy sa musel vyprázdniť a volala sa pomoc. Ak bolo sucho šlo to celkom dobre, ale ak popršalo vozík sa po koľajniciach šmýkal a ťažko sa brzdil. To sa stávalo pre niekoho aj smrteľným. Keď sa stretávali, prázdny dával prednosť plnému. Niekedy boli pripravené železničné vagóny a sypalo sa do nich. Bolo to omnoho lepšie, lebo sa sypalo z hora do vagóna. Ak prišlo veľa vagónov, práca vzáboji sa nekonala a všetci šli nakladať ručne. Z veľkými kameňmi nebol problém, ale s drveným kamením to šlo horšie, vidly sa ťažko zapichovali do kamenia. Nevládali sme stáť na nohách. V zime keď napadol sneh, trebalo vozíky čistiť od snehu, my sme ich však nečistili, lebo do nich menej vošlo a tak sme ľahko splnili normu. Kameň s vagónmi šiel do bane v Karagande. Tam pracovali trestanci ako my a vagóny so snehom sa im vykladali ľahšie. No keď prišlo teplo začali chýbať kubíky kameňa, na oddelenie prišiel procest a lepšie kontroly.

V tom čase už fungoval chozrozčot, každý si chcel viac zarobiť a tak bol problém nás dostať z práce. Každé družstvo sa snažilo mať svoj záboj vyčistený, lepšie sa potom pracovalo. Kto nesplnil normu mohol ešte dopracovať asi dve hodiny. Každý deň sa muselo ráno vstávať, nechcelo sa nám, lebo sme sa rozprávali do neskorej noci. Všetci sme sa rozprávali po rusky hoci sme boli z rôznych kútov Európy. Za päť rokov sa každý naučil či chcel či nechcel, proste bol nútený. Na táborový život sme si už zvykli, nemyslieť na domov a nežialiť. Na drvenie kamenia nebolo žiadneho mechanizmu, muselo sa drviť ručne, kladivami. Na tieto práce boli určené špeciálne brigády, ktoré mali nižšiu kategóriu. Sedieť celý deň na hŕbe kamenia nebola žiadna slasť. Keď som bol malý chlapec robili to u nás cigáni. Pri nakladaní kameňa bolo nepríjemné keď bol kameň ďaleko, trebalo ho dvakrát prekladať. V roku 1947 boli nasadení na túto prácu Ukrajinci. Boli to mladí chlapci, ktorý po vojne sa chceli dostať na západ a tak vytvorili akési vojenské skupiny a ich vodca sa volal Bandera. Táto skupina chcela oddeliť Ukrajinu od ZSSR. Prechádzali územím Slovenska do Rakúska. Ukrývali sa v lesoch a niekedy žiadali aj stravu od našich ľudí. Niekedy sa vyskytli aj prestrelky pretože boli ozbrojení Dvaja pracovali aj v našom kameňolome. Jeden sa volal Zajac a druhý Zajšli, boli to mladí chlapci sotva 20 - roční. Rozprávali keď prechádzali Slovenskom pri Vrútkach ich zatkli. Na Slovákov nemali dobré spomienky, vraj ich len udávali a nie aby im dali kúsok chleba. Banderu volali prezidentom. Po zaistení ich odviezli do Vrútok kde ich vyšetrovali. Pri výsluchu ich bili, potom sústredili do Žiliny kde ich odsúdili ako zradcov národa podľa paragrafu 58-1 A, to znamená zradca národa ( izmenik rodiny ), odsúdili ich na 25 rokov trestu najťažších prác ( kateržných robot ). V tábore mali vyhradený barak, ktorý sa po ich príchode zamykal. Mali zakázané sa voľne pohybovať po zóne. Do práce chodili spútaní a s nami sa rozprávali iba keď nás nikto nevidel. V lete chodili do kameňolomu pásť kozy, oplotenie sa vtedy poškodilo. V tábore sa začali kuť plány na útek. Bol to Rus. Do práce doniesli staré obnosené šaty a obliekli kozu, pysk jej omotali handrou a postavili na zadné nohy. My sme kozu zobrali za nohy ako za ruky a šli do tábora. Medzi tým jeden trestanec ostal na pracovisku. Prešli sme cez bránu pracoviska. Vedúci konvoja sa spýtal prečo je zahalený do deky, odpoveď znela : „Prišlo mu zle ! Dostal zimnicu !" Pre hlavnou bránou tábora, zasa sa opakovalo to isté. Stav trestancov sedel a tak sa nestarali. V zóne sa koza zabila, mäso rozdelilo a zjedlo. Koža sa odpratala. Trestanec čo ostal na pracovisku, kľudne utiekol. Aký ho stretol osud sme sa nedozvedeli. Nikto o tom nesmel rozprávať, aby sa neprezradilo ako sa dá utiecť. Večer pri sčítaní sa zistilo, že jeden chýba. Vyhlásili poplach, vojaci boli nasadení na chytenie zbeha. Nenašli ho ! Lebo ak by ho našli doniesli by ho mŕtveho na stred tábora a my by sme sa museli naňho pozerať. Niekedy ho doniesli aj živého, ale mlel s posledného, bol samá krv. Takisto ležal uprostred tábora. Keď už spomínam tento príbeh musím opísať ešte jeden útek. Stal sa keď sme sa šli kúpať, bolo to raz za 2 - 3 týždne do kúpeľní, ktorá bola za táborom. Chodilo sa peši, cez obývanú štvrť kde bývali dozorcovia. Cesta bola v jednom mieste úzka, domy boli blízko vedľa seba. Vojak ktorý nás sprevádzal musel byť od kolóny vzdialený asi 15 metrov. Na úzkom mieste sa museli vojaci zaradiť buď dopredu alebo dozadu. Vychádzajúci a pri dverách kúpelni trestanci sa prepočítavali. Vtedy boli v tábore aj trestanci, ktorý mali na sebe uniformy. Hodnosti a gombíky mali samozrejme poodrezávané. Jeden trestanec si zadovážil neviem akým spôsobom náplecníky s hodnosťami kapitána a čiapku. V zime sme mali deky na hlavu a on to využil, keď sme boli v úzkom priestore, odhodil deku a otočil sa druhým smerom. Vojaci ktorí šli vzadu videli dôstojníka ho pustili a ešte mu zdravili. Keď sme prišli na vrátnicu a prepočítavali nás zistili že jeden chýba a vyhlásili poplach. Nás pustili z kúpeľní až večer. Či ho chytili to neviem, ale do zóny ho nepriviezli. Bol to iste človek, ktorý mal známosti aj medzi dozorcami. Karabas bol uprostred pustiny a musel prejsť veľa kilometrov, aby našiel zdroj vody. Cez step viedla akurát železničná trať, obyčajný človek by v stepi zahynul. V Karabase bolo niekoľko táborov v ktorých trestanci pracovali na ťažbe železných kovov a uhlia. Nebol obývaný ľuďmi len strážnikmi a dozorcami. Do tejto oblasti sa dostali trestanci, ktorý si odpykávali silku. Za chytenie väzňa dostávali odmeny. Prečo ľudia ktorý sa narodili rovnako, musia trpieť a druhý sa nato pozerať. Čo bolo dobré aspoň v nedeľu nám dali pokoj. Dozorcovia po odpracovaní určitej doby mohli ísť na osobitné pýtanie čo bola zlepšená strava. My sme sa išli potrhať od roboty aby sme zarobili na lepšiu stravu.

Pýtal som sa náčelníka : „ Prečo naša vláda nemá záujem o svojich občanov ?" Odpoveď znela : „ Že kolaborantov nepotrebujú !" Moja ďalšia otázka bola : „ Či môžeme aj naďalej písať domov listy ?" Môžeme, ale listy by aj tak domov neprišli !" Balíky a listy dostávali Nemci. Oni to mali zakotvené v zmluve s červeným krížom. Naša vláda to nemala. Domáci dostávali balíky. Obsah balíkov tvorilo niekoľko suchárov z čierneho chleba, v plátenom vrecúšku niekoľko krúp, opražená múka, machorka a novinový papier na šúľanie machorky. Listy boli písané na hnedom papieri poskladaný do trojuholníka. S časťou balíka sa museli deliť s vormi (zlodejmi).

Trestanci mohli veriť komu chceli. Najviac bolo moslimov, uctievali Alaha. Modlili sa spoločne v jednom rade, zobutí, nohy a tvár museli byť umyté. Na čele stál kňaz ( mula ). Všetci boli obrátenýí k Meke ( posvätné miesto Alahovo ). Kňaz predpovedal a oni odpovedali mne to pripadalo ako keby spievali. V zime prevádzali modlitbu na chodbe v baraku, mäso z ošípaných nejedli a ani sa v tábore nevarilo. V čase mohamedánskych sviatkov zvaných Uroza, celé dni sa cez deň nič nejedlo, až kým nevyšla prvá hviezda. V niektorých táboroch sa koniec postu oznamovalo trúbením. Keď sa cudzí človek najedol s moslimom, bol už ich. Ak jedlo odmietol, bol nepriateľ. Na slobode zato že vraj zabíjali.

Existovali aj iné náboženské skupiny, najviac bolo pravoslávnych. Vždy pred jedlom sa prežehnali. Po revolúcii boli všetky cirkvi zakázané. Kostoly prerobili na kluby a sklady. V tábore existovali aj iné sekty. Napríklad sobotisti, tí nechodili do práce v sobotu, hoci bola pracovná. Zišli sa v nejakom baraku a modlili sa, čítali evanjelium. Keď nešli do práce tak ich zatvorili do basy. Tak ich zatvárali každú sobotu. Nakoniec sa náčelníci rozhodli neposielať ich do práce.

Raz v robote sme išli z prázdnym vozíkom a oproti šiel vozík plný. Plný vozík zle prehodil výhybku a náš sa prevrátil. Stihli sme vyskočiť, ale vozík sa prevrátil priamo na moju nohu. Noha mi v momente opuchla a zmodrela, nemohol som sa na ňu postaviť. Odviezli ma na aute do nemocnice. Táborová nemocnica bola plná odviezli ma do vojenskej nemocnice. Ani tam však nemali miesta a musel som ležať na chodbe. Vonku ma strážil vojak, ktorý sa so mnou nesmel rozprávať. V nemocnici bola ešte jedna trestankiňa, ktorá sa liečila na nejakú pohlavnú chorobu.

Prijala ma mladá pekná lekárka, v minulosti krásavica pretože mala asi 40 rokov. Po rentgene mi oznámila, že kosti mám v poriadku, len som sa silno udrel. Dokonale ma prezrela a povedala že si poležím asi 10 dní. Raz pri kontrole mi povedala : „ Ľochky su u vas kak u rebjonka !" ( v preklade pľúca máte čisté ako novorodenec ) najväčším darom pre ňu bude ak prestanem fajčiť. Veľmi ma dojala a dal som jej slovo že prestanem. Veľmi dlho som uvažoval, prečo mi to hovorila ? Nikdy som ju nepoznal, v živote sme sa nestretli. Boli sme rôzne národnosti, ja slobodný ona vydatá. Ona vychovaná pre komunizmus, ja som bol proti tomu zriadeniu. Ona slobodná a ja trestanec. Takú lásku k blížnemu svojmu som ešte nezažil. V duchu som jej prial veľa šťastia a zdravia. Každý deň som k nej chodil na kontrolu. Raz na kontrole sa ma spýtala odkiaľ som, lebo moja ruščina prezrádzala že nie som rus. Na inšpekciu prišiel náčelník Sančasti, poznal ma z maľovania jeho bytu. Lekárke som vyrozprával celú svoju story a rozprával som jej o našej krajine. Ona sa mi tiež zverila a rozprávala že bola väznená v Akmolisku a v roku 1946 sa oslobodila a má ešte 5 rokov pracovať v nútenom pobyte. Nemusela presne som vedel aký osud ich stihol. Na izbu začala za mnou chodiť jedna ruská, nemohla sa rozprávať s vojakmi a tak prišla za mnou. Povedal som to doktorke a ona ju preložila na iné oddelenie. V nemocnici som sa mal dobre, takú dobrú stravu som okrem práce v kuchyni nemal. Za 10 dní som sa zotavil a vrátil do našej brigády.

V novinách čítal náčelník : v Československu vládne komunistická vláda, budujú sa družstvá, znárodňujú továrne a banky. Nevedel som si ani vo sne predstaviť. V duchu som si začal myslieť že nás pustia domov keď je aj u nás komunizmus.

Po prepustení z nemocnice ma nechali zotavovať sa na OP. Po dvoch týždňoch som mohol pracovať zase v kameloňolome. Preradili ma do inej brigády na pílu.

V tejto dielni sa pílilo drevo na rôzne profily. Na jednej smene sme pracovali šiesti. Dvaja boli gatristi, dvaja navážali kláty a dvaja odvážali. Pracovisko bolo neďaleko od tábora, chodili sme peši. Práca to nebola príliš namáhavá a fajčiť sa smelo len von. Na pílu nosili drevo prevažne civilii. V tábore bola zriadená aj kuchyňa, kde sme si mohli navariť z vlastného. Ženské baraky v tábore neboli. Koncom roka 1949 sa začali zriaďovať baraky pre politických väzňov. Nové sa volali OZERLAGY ( osoboj zakrytý režinový tábor ). Pre ostatných trestancov boli bytové tábory ( zlodejov, prostitútky, vrahov apod.)

Kapitola č.5.
Život v bytových táboroch
Ženy v táboroch

Komunistická spoločnosť zrovnoprávnila ženy a mužov. Nemali nijaké výnimky v súdnictve a ani v treste. Od 16 rokov do 18 boli maloleté. Boli tu ženy od počatia až do 3 rokov života dieťaťa. Ostatné ženy pracovali podľa kategórií až po invalidné. Boli to kolchozníčky, úradníčky, lekárky a ženy pracujúce vo vede a výskume. Ženy slobodné, vydaté aj vdovy. Niektoré ženy museli ponechať svoje deti na pospas štátu a nechať ich v rôznych útulkoch a inštitúciách. Boli tu aj ženy vdovy po vojakoch.

Niektoré ženy tu boli väznené za krádeže a podvody prípadne prostitúciu. Aj bývalým frontovým vojačkám sa tu našlo miesto. Najväčšiu skupinu žien tvorili z pobaltských štátov. Boli to mladé dievčatá z Litvy, Lotyšska a Estónska.

Našli sa aj ženy z ázijských republík ako Číňanky, Japonky a Kórejčanky. Na Povolží žili Nemci, počas vojny ich presťahovali do Kazachstanu a postupne zatvárali do táborov. Neplnoleté dievčatá boli chránené zákonom, museli pracovať ak chceli, mohli sa zapájať do ľahších prác. Tehotné ženy nepracovali a žili osobitne. Deti rodili v pôrodnici, ktorá bola za zónou. Po pôrode sa po nejakom čase vrátili do barakov ale bez detí.

Malé deti ostávali v pôrodnici a ich matky ich chodili každé dve hodiny dojčiť. Samozrejme za doprovodu vojaka. Deti ktoré sa už nedojčili sa sústreďovali v detskom sade, po troch rokoch v škôlke. Matky sa mohli na svoje deti ísť pozrieť raz za mesiac. Matku ktorú pustili na slobodu si dieťa mohla zobrať domov. Mnohé ženy sa snažili v tábore otehotnieť a využiť to čo im dával štát.

Zeny pracovali tak isto ako muži. Pracovali na traktoroch, s koňmi a že vraj aj v bani. Na našom oddelení pracovali iba v textilnej fabrike na výrobe tvárnic z hliny a šašu. Najviac však v poľnohospodárstve, záhradníctve, zeleninárstve v skladoch ovocia a zeleniny. Pracovali aj na zavlažovaní rastlín a okopanín. V textilnej továrni ženy v strednom a mladom veku. Továreň bola za zónou, do práce chodili pod dozorom vojakov. Boli rozdelené do brigád. Nemali žiadne výhody iba v čase zberu plodín sa mohli dosýta najesť. Mohli sa najesť paradajok, melónov, mrkvy, cvikly a pod. Pestoval sa aj tabak a tak mali na celý rok tabaku dosť dokonca ho aj predávali. Keď som pracoval s koňmi pri odvoze zeleniny a ovocia, stýkať zo ženami sme mali zakázané. Veselo bolo ženám pri práci a sem tam si aj zaspievali.

Invalidné ženy a staršie pracovali v barakoch. Plietli punčochy, šály, rukavice, ponožky a zhotovovali papuče apod. Keď sme sa mali stretnúť museli sme od seba stáť asi 20 metrov. Nás strážili vojaci a ich dozorkyne. Do práce a z práce bol doprovod ozbrojený. Niektoré z nich sa provokatívne pozobliekali pred mužmi a ukazovali svoju ženskosť. Mali provokatívne reči. Boli to bývalé prostitútky. Nahé telo mali potetované rôznymi provokačnými obrazmi a erotickými nápismi. Aj keď sme im vozili v zime sašinu na kúrenie musela byť pri tom dozorkyňa. Najmladšou skupinou boli dievčatá do 18 rokov ( maloletky ). Tie pracovať mohli ale nemuseli. Boli to poväčšine dievčatá z detských domovov, ktoré rovno z nich šli na ulicu. Boli to vreckárky, zlodejky. Dievčatá sa už v nedospelom veku živili prostitúciou, tie sa najviac nahé predvádzali. Ale boli medzi nimi aj slušné dievčatá, ktoré boli súdené za politické veci a nevedeli ani hovoriť po rusky. Ruské dievčatá ich využívali v práci a museli plniť pracovné normy aj za nich. Keď dostali balíček rusky si ho rozdelili medzi sebou.

Bytové tábory ( všeobecné )

V týchto táboroch žili ľudia, ktorí znepríjemňovali život obyčajným trestancom. Väzenie ( ťurma ) bolo ich domovom, kde prežili väčšinu časť svojho života. Na slobode žiť nevedeli. Boli úzko spojený s táborom a vládli v ňom ako nejaká mafia. Mali svoje teritória a o každom väzňovi vedeli všetko. Svojich teritórií sa nechceli vzdať preto si medzi sebou vybavovali účty. Niekedy to došlo až tak ďaleko, že sa pozabíjali. Sám som bol svedkom takej vraždy. Zabili ho keď spal. Balíky ktoré dostávali väzni si prerozdeľovali oni. Kto mal dobré oblečenie, vymenili mu ho za otrhané a obnosené. Aj mne zobrali veci ktoré som si doniesol zo Sekúl. To urobili každému nováčikovi vo väzení. Vo voľnom čase hrali karty hoci to bolo zakázané. Keď prišiel dozorca ihneď sa pratali. Väčšinou hrali o chlieb, šatstvo a tabak. ( peniaze nemali ). Hrali aj o človeka, ktorého musel dotyčný buď okradnúť alebo aj zabiť. Dozorcovia o tom vedeli ale nerobili nič.

Heslo tejto pliagy bolo : „ Ty zdochni dnes, zajtra ja !" Tieto zásady praktizovali blatný-bosiaci (boli to odchovanci detských domovov ). Delili sa na : Vreckári (torbohvati)

Podvodníci (žulici)

Zlodeji ( vori )

Pokazení banditi ( suky ) Bol to odpad ľudskej spoločnosti, hrôzostrašná spoločnosť, ktorej neodporovala správa tábora a ani správa väzníc. Mňa preobliekli ako strašiaka anglickú vojenskú čiapku, rumunský plášť, nemeckú blúzu a poplátané nohavice, topánky ruské do ktorých tiekla voda. Raz mi ukradli celodennú dávku chleba. Keď som liezol na hornú pričňu, obzriem sa a chlieb nikde. Bol som hladný celý deň. Pokúšal som sa ukradnúť chlieb niekomu inému, ale nespravil som to. Ak by som zistil kto to urobil, bol by kruto potrestaný. Chlieb sa v tábore nesmel kradnúť, bol na to zákon. Prirovnal som sa k zvieraťu, dobiť korisť za každú cenu. Balíky som nedostával. Keď som pracoval v kuchyni bol som chránený od náčelníka tábora.

Normy potravín na jeden deň.

Tak ako boli určené normy na prácu, boli normy aj na stravu. Pri prekročení normy pri práci mal väzeň právo na zvýšenú dávku jedla. Odlišné normy boli v nemocniciach, normy v OP a normy pre budúce mamičky a kojace ženy. Normy chleba boli v pracovných táboroch 650 g a vo väzniciach 450 g. Najväčšia možná dávka bola 950 gramov.

Ostatné produkty na deň :

-         zemiaky a zelenina spolu

-         krúpy alebo strukovina

-         mäso v surovom stave

-         olej rastlinný

-         cukor

500g 90g

18g 20g

15g

Cukor sa dostával raz za 10 dní 150 gramov.

 

Keď som pracoval ako pomocník kuchára musel som zostaviť „menu" na celý týždeň a dať ho podpísať náčelníkovi zásobovania ( snabženia ). Musel som mať podpis od dvoch náčelníkov a mať zostavené denné dávky rozpísané na celý týždeň. Jedlá sa museli striedať, keď sa varila kapustová polievka (boršč ), druhé jedlo musela byť kaša. Ak bola polievka zo strukovín a krúp, druhé jedlo bol zeleninový šalát a kapusta. Krúpy boli rôzne jačmenné, pšeničné, ovsené, proso ( ryžu sme nikdy nemali ). Mäso muselo byť mleté a miešané s kašou. Ryby boli porciované slané, kyslé, údené, konzervované. Ryby neboli veľmi obľúbené, lebo ich bolo dostatok. Malé rybičky sa ani nedelili, ale boli v sude v jedálni a každý si mohol brať koľko chcel. Na raňajky a na večeru bola stále polievka. Olej sa dával na kašu čerpákom. Káva sa nevarila, podávala sa horúca voda ( aj na barakoch ), ale aj tej bol nedostatok, lebo voda sa do tábora dovážala. Pred podávaním stravy musel sanitár jedlo ochutnať a vzorky odkladal do skrinky na 24 hodín. Jedlo sa nesmelo variť dlhšie ako dve hodiny, pre brigády, ktoré chodili neskôr sa varilo zvlášť. Staré vzorky sa zničili a urobila sa zápisnica, príprava jedla prebehla podľa kvality, bez zdravotných účinkov a v jedle bola zahrnutá potrebná dávka živín. Záznam sa robil tiež zo vzorkami po 24 hodinách nedošlo k žiadnym zdravotným ťažkostiam. V jednom roku bola vysoká úroda zemiakov a tie sa varili aj namiesto iných produktov. Kuchár mal čo robiť aby splnil normu živín v jednotlivom jedle. Pri vydávaní jedla prišla kedykoľvek kontrola čo sa týka množstva podávanej stravy ( prevažovali sa porcie ). Pre kojace a tehotné ženy sa norma zvýšila o 2 dl mlieka a kúsok masla. Podobné to bolo aj v nemocniciach a slabosilkách. Na chlieb bola norma 650 gramov, pri vyššej norme ( pracovnej ) sa dávka zvyšovala za každých 10% nadvýkonu o 100 gramov. V porovnaní s terajškom sa to rovnalo bochníku gazdovského chleba. Piekol sa čierny chlieb, z nahrubo pomletej a slabo preosiatej múky ( našli sa v ňom aj otruby a šupiny ). Niekto bol taký hladný, že zjedol celú dávku naraz, preto sa začala dávka deliť na tri časti. Chlieb sa vážil, keď nesedela váha, pripichol sa do chleba kúsok drievka. Pre nepracujúcich chlieb rozdeľoval starosta baraku a pre pracujúcich brigadir. Ak sa strava náhodou zvýšila, mohol starosta zvyšok rozdeliť podľa svojho uváženia ( dostávali ju tí čo skrášľovali baraky a kvetinové záhony ). Do zóny chodili aj civili predávať svoje výrobky ( kyslé mlieko Ajran ), to ale kupovalo za peniaze.

Starostlivosť o zdravie

V každom väčšom tábore bola zriadená nemocnica (stacionar ). Na oddeleniach boli zriadené sanitárne časti ( ambulancie ), v ktorých ordinoval felčiar. Jeho úlohou bolo každé ráno prejsť baraky a kontrolovať teplotu, úraz a pod. Ak mal niekto horúčku odviedol ho do ambulancie. Najčastejšie choroby boli hnačka, dizinteria a úrazy v práci. Felčiar mohol dať chorému niekoľko dní volná. Ťažšie prípady posielal do stacionara. Operácie sa prevádzali v centrálnych nemocniciach. Felčiar takisto kontroloval vši, svrab a iné kožné choroby. Takéto prípady sa liečili čiernou masťou, ktorá veľmi ťažko šla zmazať z kože. To isté sa robilo aj z omrzlinami. Mŕtvych vozili na vrátnicu, kde po dôkladnej prehliadke a prebitím lebky, nahých odnášali za zónu. O ďalšom osude mŕtvol neviem. Niekto hovoril že končia ako potrava pre supy a vlky. Modlil som sa, aby som takto neskončil. Niekde kde boli trochu humánnejší tak nebohého zahrabali a na hrob dali kríž s číslom dotyčného ( na pliešku od konzervy ).

Veľmi nebezpečná choroba bola MALÁRIA !, ktorá doslova kosila ľudí. Malária sa vyskytovala v letných mesiacoch. Prejavovala sa vysokými horúčkami a potom zimnicou. Horúčky dosahovali až 40 stupňov. Chorým sa nasadzoval chnín a akrichyn, pracovníci ho podávali priamo do úst. Malária sa opakovala každý rok. Aj ja som ju mal od roku 1946 do 1950 každý rok.

Starostlivosť o hygienu

Od zatknutia l.mája do 7.júna 1945 nám nebolo umožnené umyť sa a ani vymeniť si prádlo. Nebola možnosť umyť si zuby, keď som mal smäd, musel som sa hlboko nakloniť nad misu záchodu. Nehovoriac o strihaní vlasov a holenia. Brada a fúzy mi narástli také, že ani britva by ma neoholila. Podobne to bolo v dobytčích vagónoch z Ľvova do Karabasu. V takejto špine mali dobrý zdroj obživy vši a blchy. Na peresilkách a barakoch, kde sme spali na drevených pričniach sa držali ploštice ( klopy ), ktoré sa celú noc napájali našou krvou. Proti plošticiam sa bojovalo raz ročne, prične sa povynášali von z barakov a oblievali vriacou vodou. Pri každej bani bola odvšiváreň ( vši sa ničili horúcou parou ), robilo sa to raz za 2 - 3 týždne. Prádlo sa prideľovalo asi dvakrát do roka, v zime teplé a na jar tričká a trenírky. Zuby sme si umývali mazľavým mydlom v kúpeľoch. V kúpeli sa staré prádlo odovzdávalo a na odchode sa dostávalo prádlo čisté. Keď sa odvšivávalo, prádlo smrdelo ako vyprážané mäso. Samotné kúpanie pozostávalo : najprv nás jeden namydlil mydlom, druhý potom britvou oholil. Brada asi trojtýždňová, škrabalo to ako čert. Holili nás prevažne ženy, pretože mali väčší cit. Potom nám nalepili lopatkou na plece kus mazľavého mydla. Potom sa šlo pod vodu. Nalievala sa horúca voda do drevených nádob a riedila sa studenou. Takto sa mohlo nabrať dva krát.

V lete sme sa umývali vonku a v zime v barakoch. Voda sa liala do vyvýšených plechových nádob z ktorých viedli žliabky. Po nadvihnutí ventilu sa voda pustila na ruky. Na umývanie rúk sa používala studená voda. Tak sme sa umývali ráno a večer, ináč voda nebola. Ten čo prišiel skôr sa mohol umyť lepšie a naopak ten čo prišiel neskôr sa nemal čím umyť. Voda sa dovážala v cisternách s koňmi. Voda na pitie bola tá istá len prevarená ( kypitok).

Podlaha v barakoch bola drevená a musela sa umývať tak dva krát denne. Kde bola podlaha hlinená musela sa maľovať každú noc. Na čistotu v barakoch dozerali dozorcovia. Fajčiť sa smelo len vo vyhradených miestnostiach ( kurilky)

Ešte aby som sa vrátil na zdravotnícku službu. Zväčša na ambulanciách pracovali trestanci, ale pracovali tam aj normálny civilný doktori. Keď sa nevedel táborový lekár rozhodnúť o diagnóze, rozhodoval civilný. Civilní lekári robili na ľuďoch aj pokusy. Mne sa na tele objavili vredy, liečili na rôznymi masťami, ale nepomáhalo to. A tak ma poslali k normálnemu doktorovi. Bol českej národnosti z Volinských Čechov. Opýtal sa ma či môže použiť novú metódu liečenia a ja som súhlasil. Začal mi odoberať krv z ruky a pichal do stehna. Takto to robil asi dva týždne. Po skončení liečenia som žiadne vredy už nikdy nemal. Ja som sa s ním už nerozprával, lebo som vážil 45 kg a veľa krvi som nemal.

Ešte som k nemu prišiel na kontrolu a viac krát som takéto problémy nemal.

Dozorcovia a strážcovia

Vyšetrovatelia boli členmi sovietskej armády. Ich metódy boli adekvátne komunistickému režimu. Volali ich čekysti a oni boli na seba náležité hrdí. Pracovali podľa metódy Jagoda a Vyšinského. Ministrom vnútra bol vtedy Berija. ( nakoniec bol súdený za špionáž ). Vojská NKVD mali na starosti strážiť odsúdených a prevádzať rozviedku. Boli to prevažne vojnový veteráni, ovešaný rádmi a medailami.

Dozorcovia ( nadzeratelia ) boli prevažne frontoví vojaci vo výslužbe a patrili pod ministerstvo vnútra. Bývali tesne pri táboroch aj so svojimi rodinami. Slobodní sa mohli oženiť. Nosili vojenské uniformy s modrými výložkami, brigadírky mali tiež modré.

Pre ženské zóny boli určené dozorkyne, väčšinou mladé ženy. Dozorcovia mali za úlohu poriadok v tábore. Na oddelenie mohli prísť len dvaja a zbrane museli nechať na vrátnici. Na verejnosti trestanca nemohli trestať. Dávali pozor, aby sa nestrhla bitka, výtržnosti apod. Na prácu vonku nechodili. Na čele tábora bol náčelník. Bol to dôstojník sovietskej armády. Pod neho potom spadali aj ďalší náčelníci ako náčelník zdravotníctva, zásobovania, kultúrno-výchovnej časti, stavebníctva, rozdeľovania práce ( URBE ), konvoja a náčelník pre politiku. Všetci títo náčelníci patrili pod táborového náčelníka a boli dôstojníci sovietskej armády. Dozorcovia mali hodnosť poddôstojník. Strážnici na vežiach ( výškach) a pri presune boli obyčajní radoví vojaci. Do práce a z práce sme chodili v rade po štyroch. Pred východom tábora vždy upozorňovali, že pri pokuse o útek, alebo urobenia kroku vľavo alebo vpravo a neuposlúchnutie stráže budú bez upozornenia strieľať. Opýtali sa či sme rozumeli, my sme odpovedali „poňatno" ( rozumiem ), bola každodenná modlitba. ( ako sme ju volali ) Pracoviská boli ohradené ostnatým drôtom a aj za ním platili tie isté pravidlá. V zóne pred ohradou boli zakázané pásma, kde vojak pri narušení bez váhania strieľal. Boli ľudia ktorí sa vrhali na plot, aby ich zastrelili. Jeden väzeň skočil na zakázané pásmo zo slovami Stalina a vojak ho zastrelil. Na pracovisku sa stal prípad, dvaja niesli dlhé brvno a nemohli sa otočiť a nohou stúpil na zakázané pásmo a vojak ho jednoducho zabil. Stávalo sa aj že zobral vietor šaty a žena ich chcela dostať späť pomocou palice. Strážnik ju zastrelil. V robote prišiel raz malý psíček, naši mu dali na krk malý papierik, vojak to zbadal a zastrelil ho. Raz pri manipulácii zo zbraňou zastrelil vojak nevinného väzňa. Pri bráne sme museli hlásiť svoje mená, paragraf a dĺžku trestu. Nastúpenú kolónu prevzal konvoj, jeden vojak vpredu, dvaja z bokov a posledný na konci konvoja. Pri návrate sme museli absolvovať podrobnú prehliadku. Ohmatávali nás zo všetkých strán, niektorých poslali aj na vrátnicu. Keď sme cestovali z Ľvova do Karabasu, niektorí mali pri sebe peniaze a prosili dozorcov, aby im kúpili nejaké potraviny alebo tabak. Peniaze zobrali ale tovar nedodali. Odpoveď bola stále tá istá, vojaka ktorému sme dali peniaze vymenili. Nebola to pravda. Dozorcovia pri transporte vyhadzovali prične a podávali si slané ryby pritom bol nedostatok vody. Keď prišiel transport na miesto určenia, pýtali sa náčelníci ako sa správali dozorcovia počas transportu. Nikto nepovedal pravdu. Báli sme sa. Dozorcovia si preberali aj balíky ktoré dostávali väzni z vonku. Pri doprovode na pracovisko jeden vojak z neopatrnosti zranil troch ľudí, nič sa mu nestalo. Jeden prípad sa stal pri prevoze trestancov, na nákladnom aute vojak pri neuposlúchnutí zabil väzňa.

Práca politika bola prevychová trestancov. Najľahších trestancov s fašistickej ideológie prevychovať na komunistickú. Mali zabudnúť na fašistickú minulosť a osvojiť si socialistickú. Propaganda znela : Pracujeme na veľkých stavbách komunizmu ! Ako dobre si žijú ľudia pracujúci v kolchozoch. Mali sme možnosť vidieť. Kolchozníci dostávali na jednu pracovnú jednotku ( trudodeň ) 300g obilia. Oblečený boli horšie ako my trestanci. Pred každou smenou sa robila desaťminútovka. Čítali sa noviny tri dni staré, boli to samé chvály, ako sa pracuje, veľmi dobré výsledky, Stalin sa veľmi zaujímal o veľké stavby komunizmu.

Raz v novinách bola fotografia. Mladí komsomolci idú na rozoranie celín. My však vedeli že to sú preoblečení trestanci do civilných šiat, privezení na stanicu a sfilmovaní ako vystupujú z vlaku. V noci ich previezli na autách do Akmolisku a s kvetmi v rukách vystupovali. Neskôr mesto premenovali na Celinograd. Ľudia ktorý hrali vtom divadle sa viac do nášho tábora nevrátili.

Neskôr sme sa dozvedeli, krajiny ako Československo, Maďarsko, Poľsko a NDR sa stali socialistickými štátmi. A v Československu sa začali súdy zo zradcami. Ľudi ktorí nesúhlasili zo zriadením v štáte, pozatvárali a odsúdili. Po roku 1948 do Sovietskych táborov prišlo mnoho takýchto ľudí. Niektorí neboli ani odsúdení.

Organizoval sa nábor do vojny v Kóreji. Z nášho oddelenia sa prihlásil jeden Slovák, asi 20 ročný. Sľúbili mu že ak sa vojna skončí, pustia ho domov. Pravda bola niekde inde. Po skončení vojny sa vrátil späť do tábora. Stal sa aj taký prípad že syn strážil otca. Ja som ležal neďaleko od strážnej veže a vojak začal na mňa pokrikovať, aby som šiel na jeden barak a zavolal človeka. Zhovárali sa veľmi dlho. Neskôr som zistil že to bol jeho otec. Na sklonku roku 1949 sa hovorilo, sú zriadené špeciálne tábory pre politických väzňov s osobitným režimom.

Veci ktoré mi podarovali Valentína som rozpredal a ostali mi len veci erárne. Zavolali nás ešte na lekársku prehliadku, určili nové kategórie a urobili odtlačky prstov ( volali sme to hra na klavír ). Ja som bol v celkom dobrej kondícii aj vďaka tomu, že som pracoval v kuchyni a platenia za prácu za ktoré som si kupoval potraviny.

Tak sa skončil pobyt v bytovom tábore. Kde som žil medzi spodinou ľudstva vrahmi, zlodejmi, prostitútkami. Vedel som čo som prežil a nevedel čo ešte prežijem. Čakalo ma ešte päť rokov v trestaneckých táboroch.

Časť IV.
Kapitola č.l.
Ozerlag ( osobitný zakrytý režimový tábor )

Už dávno boli v Rusku zavedené galeje. Galeje mali za úlohu trestanca unaviť prácou až na smrť. V roku 1948 sa Stalinovi v hlave zrodila myšlienka, rozdeliť obyvateľov gulagov na banditov a nenapraviteľných trestancov, odsúdených podľa paragrafu 58. Vznikali osobitné tábory s miernejšími predpismi, ale s tvrdším režimom ako bežné bytové tábory. Týmto tvrdším režimom dávali mená podľa riek, pohorí, stepí a horstva. Nazývali ich Gorlag ( horský ) - tábor v Norilsku, Berlag ( pobrežný ) - na Kolume, ( riečny tábor ) Dubrovlag v Poťme. V Kazachstane to boli tiež Peščanlag ( piesočný ) Luglag ( lúčny ), Steplag ( stepný) tam sústreďovali trestancov podľa paragrafov. Nasledovne : 58-1 a 58-1 b zradcovia vlasti

58-6                   špionáž

58-7        teroristi

58-8        diverzia

Nemci boli v Minlagu a Japonci Ozierlagu. Zo Stalinských galejí vyrástli osobitné tábory. Červené transporty rozvážali po Rusku a súostrovoch nových ľudí. V každom pracovnom tábore bola kamenná väznica BUR ( barak usilenoge režima ). Tí ktorí šli do buru si museli obliecť vatový kabát a hladovali. Každý barak bol zároveň väznicou, všetky okná boli zamrežované. Na noc sa do vnútra nanosili drevené kade na potrebu. Dvere sa na noc zamykali. V každej zóne boli dva baraky ktoré mali zdvojenú stráž. Bola to zónka v zóne.

Tábor osobitného režimu Peščenlag ( piesočný ) a v Karagande bol ešte jeden a volal sa Aktas (čo znamená biela hlina)

Z Karabasu nás odviezli na nákladných vojenských autách. Sedeli sme na kovovej podlahe v rade po štyroch, spútaní putami. Bolo to asi 300 km, keď sme dorazili,  hneď sme zbadali rozdiel medzi obyčajným táborom a týmto.

Oplotenie bolo z dosák, vysoké asi 4 m, dosky boli nabité tesne vedľa seba, niekedy ani slnečné lúče neprenikli do vnútra. Vyššie nad oplotením bol ešte asi 1 m vysoký ostnatý drôt. Na zemi okolo celej ohrady boli zakázané pásma, ktoré upozorňovali na zákaz vstupu. Pozdĺž celého plotu boli tabuľky, ktoré oznamovali na streľbu bez vyzvania. Priestor medzi pásmami bol starostlivo pohrabaný, aby bolo vidno stopy. Na noc sa púšťali do pásiem vlčiaky a strážne psy. Do zóny svietili silné reflektory že bolo vidno ako cez deň. V niektorých barakoch sa nedalo ani kvôli tomu spať. Aj strážne veže boli postavené hustejšie ako inde a vybavené guľometmi. Podobné baraky sme montovali v 1945 - 49 v Karabase. V zóne bolo postavených asi 30 barakov, z toho na bývanie 25. V jednom baraku bolo 6 sekcií a v sekcii asi 30 ľudí, celkovo v jednom baraku 180 ľudí. V jednej zóne bolo asi 4500 až 5000 ľudí.

Keď nebolo miesta postavili sa prične aj na chodby. Nocovalo sa na drevených pričniach oddelených pre štyroch ( dvaja hore, dvaja dole oddelený úzkou chodbičkou ). Matrace plnené senom alebo mladým rákosím. Prvý krát som dostal aj prikrývku ( po piatich rokoch ). Kuchyňu sme mali spoločnú a v každom baraku bola sušiareň na obuv ( v zime sme si tam sušili obuv a ráno sme nemuseli obúvať mokrú ). Bola to veľká vymoženosť, nosili sme válenky , kapce s plstenej hovädzej kože. Na noc sa baraky zatvárali po večierke. V každom baraku mal jeden službu a ráno ešte z jedným povynášali kade s výkalmi do latríny. Cez deň sme chodili vonku do latrín.

Dozorcovia, strážny a eskorta

V predošlej časti som opisoval dozor a strážnikov v bytových táboroch, ale tieto tábory mali odlišnú stratégiu stráženia. Dozorcovia a strážnici boli špeciálne vycvičení vojaci. Zväčša to boli mladi chlapci. Nosili červené výložky a boli pridelení z ministerstva vnútra. Do týchto táborov vyberali ľudí, ktorí boli členmi strany alebo komsomolu. Ani ich rodinní príslušníci nesmeli byť súdne trestaní. Dávali ich do táborov čo najďalej od domova. Vojaci začlenení na stráženie eskorty boli ozbrojení automatmi. Ak kolóna pozostávala z viacerých brigád nosili zo sebou aj psov. Mali veľmi dobré oblečenie a bez problémov odolávali aj 40 stupňovým mrazom. Za pochodu sa nesmelo rozprávať a na čele bol poddôstojník ako veliteľ transportu. Náčelníci boli dôstojníci a dozorcovia poddôstojníci. Náčelník oddelenia bol major Golubcov, neskôr ho vymenili za majora Čečeva. Bol postrachom pre celý tábor. Prirovnávali sme ho ku kórejskému generálovi Ridžemu, kvôli jeho teroru. On bol pánom nad našimi životmi. V tábore rástla pekná tráva a my sme si chodili na ňu poležať, keď to videl na druhý deň ju dal vytrhať. V nedeľu bol voľný deň, ale my sme museli chodiť vytrhávať trávu. Keď bola tráva vytrhaná mysleli sme že už bude pokoj, ale nebol. Museli sme prekladať kamene z jednej kopy prekladať na druhú a opačne. My sme sa proti tomu postavili a žalovali sme naňho. Potom ho odvolali, na jeho miesto prišiel bývalí náčelník s ktorým sme už boli spokojní. Strážnici na vežiach boli mladi chlapci a málo sa dostávali domov. Priepustky dostávali len za zásluhy a preto sa snažili nás provokovať k úteku.

Na murovanie bolo potrebné lešenie ( lesi ). Lešenie sa zhotovovalo z tyčoviny z hrúbkou asi 15 cm do 25 cm. Spôsob nadstavovania bol asi takýto: na koncoch ktoré sa mali spojiť sa urobili rezy, tak aby sa dali spojiť. Takto spojené sa to zaistilo drôtom. Pred omotaním sa spájalo aj klincami. Na spodnú časť lešenia sa používali hrubšie polená. Niekedy sa stávalo, že sa klinec narovnal a bol z toho úraz. Aj mne sa to stalo ale to opíšem neskôr.

Pre betónovanie sa robili šalungy. Dosky museli byť orezané a pílu sme nemali a tak sme museli okresávať. Niekedy to vyžadovalo aj prácu poležiačky. Keď som pracoval v kanále pri zhotovovaní šalungu, miesto tam bolo len pre jedného. Niekedy som mal dojem že sa dusím lebo tam bolo málo vzduchu. Museli sme sa striedať, lebo človek tam v tej diere dlho nevydržal. Odšalovaný materiál sa musel odstrániť, podávali sa dosky jeden druhému. Najhoršie bolo, ak klince nechceli povoliť. Ja som myslel, že ta diera je môj hrob.

Keď tesárskych prác nebolo treba, pracovali sme ako pomocníci pri betónovaní. Odšalovanie patrilo našej brigáde. Na starý tehelný závod sme chodili brigádnicky vypomáhať keď potrebovali nejaké tesárske práce. Na príprave hliny pracovali aj invalidi, vojnoví invalidi bez rúk a nôh. Kusy hliny ručne roztĺkali. Hotové tehly sa vyberať ručne a niekedy aj rukavice horeli. V lete tam bolo nesmierne horúco. Taký bol Stalinský režim, nikomu nedali zadarmo najesť. Takým ľuďom sa hovorilo „ Zato čo so bojoval, Spasibo! A za previnenie polučaj !" ( zato že si bojoval, ďakujeme! A za previnenie ti dajú trest! ).

Nástup na pracovisko

Keď sa nastupovalo na pracovisko, bolo nás vyše 105 brigád, t.j. 3000 trestancov. Každá brigáda sa pripravovala ďalej od brány. Tieto všetky brigády museli prejsť hlavnou bránou ( vahtou ). Každý veliteľ mal určenú brigádu na doprovod. Museli sme mu povedať svoje číslo. Veliteľ eskorty prevzal každý svoju brigádu a prechod po upozorneniach o strieľaní trval asi hodinu. Beda bolo tomu kto sa oneskoril. Pracovisko tak ako zóna,_bolo oplotené a strážené. Z pracoviska sa na obed nechodilo, až po šichte. Preto sme si brali zo sebou dávku chleba ( 200 g ) a prevarená voda. To bol náš obed.

Cesta z pracoviska do zóny.

Pracovalo sa na jednu zmenu, od 6:00 hod do 16:00 hod. Vracajúca eskorta z práce, kolónu odovzdala na vrátnici dozorcom v zóne. Dozorcovia každého prehľadali, celý odev, museli sme byť rozkročený, niekedy sa na vrátnici muselo vyzliecť aj donaha. Účelom bolo nájsť nejaké kovové predmety ( nože, dýky a tyče ). Pokiaľ všetky brigády prešli vrátnicou, trvalo to vyše hodiny. Po umytí sme šli na obed do jedálne, obed sa vydával rýchlo, boli otvorené všetky okná na rozdávanie stravy.

O 18:00 hod bola posledná večerná previerka, hodina voľna. Mohli sme ísť navštíviť kamarátov aj do druhých barakov. Baraky sa zatvárali na noc v zime o 19:00 a v lete o 20:00 hod. Trestanci, ktorí mali zostrený režim, boli to Vlasovci ( pridali sa k generálovi Vlasoví, ten bojoval proti sovietskej armáde ) a Benderovci ( Ukrajinský nacionalisti, zradcovia vlasti )

oni bývali vo zvláštnych barakoch, ktoré sa zatvárali aj cez deň. Na pracovisko chodili v rade po štyroch a celá kolóna bola obtiahnutá reťazou. Súdený boli podľa paragrafu 58.1 A a lb, dĺžka trestu bola 25 rokov. Stravu im nosili do barakov. My sme sa mohli pohybovať voľne cez deň, ale oni nie. Budíček bol okolo 5:00 hod a počas eskorty sa nesmelo rozprávať.

Režim v tábore

-         nosiť odev mohol len očíslovaný, číslo muselo byť viditeľné

-         poškodené odevy s číslom sa museli vymeniť

-         trestanci zo ZSSR mohli písať a dostať dva listy a dva balíky

-         trestanci mimo ZSSR (inostranci) nemohli písať ani dostávať balíky

-         listy a balíky boli cenzurované

-         v balíku mohlo byť 2 kg potravín a teplé prádlo

-         návštevy trestancov boli zakázané

-         rozprávať s členmi červeného kríža mohli  iba tí, ktorých štát mal s nimi podpísanú zmluvu

-         za vykonanú prácu sa v osobitnom tábore neodmeňovalo

-         v čase voľna sa nesmelo ležať inde ako v baraku

-         nesmeli sa používať kovové predmety

-         na písanie sa musela použiť obyčajná ceruza

-         zvýšený prídel chleba len za plnenie noriem

-         pri ochorení mohol trestanec požiadať o zdravotnícku pomoc

-         za krádež chleba sa prísne trestalo

-         meniť miesto na spanie bolo zakázané

Práca v zime

V zime na pracovisku sa do 20 stupňov mohli prevádzať tieto práce : murovanie, betónovanie a iné prípravné práce. Keď bolo nad 20 stupňov mínus tak sa už nepracovalo. Od 20 do 40 stupňov sa prevádzali pokrývačské práce. Niektoré brigády robili strechy z dreva, iný zase eternitom. Boli to veľké azbestové tabule s rozmerom 1.5 m x 1 m. Z hromady sa ťahalo po 1 kuse na škripci, uviazané lanom, potom sa nosili na chrbte až na určené miesto. Lešenia a trámy boli zamrznuté a šmykľavé. Na pracovisku bol sanitár, ktorý určoval kedy sa bude pracovať. Ak boli na teplomery hodnoty - 40 stupňov, dal pracovníkov zo staveniska stiahnuť. Niekedy sme šli len do búdy a inokedy do barakov. Na každom pracovisku boli pridelené drevené vedrá so snehom. Keď sme videli ako niekomu belej e nos, brada, musel si to miesto natierať snehom. Niekedy sme si šúchali tváre aj celý deň. Sneh bol taký zamrznutý že nás to bolelo ako keby nás pichali do tváre špendlíkmi. Niektorí mali jazvy na celý život. V tábore som sa stretával s takými jazvami, že som mal šťastie že sa mi to nestalo tiež. Niektorí mali jazvy aj po celom tele. Na zľadovatených lešeniach sa stávali rôzne úrazy a pády následkom čo ho boli zlomeniny. Ak sme pri mrazoch nemohli splniť pracovné normy dostávali sme len základnú dávku chleba. Tak sa na stavbách pracovalo celé roky. Pri veľkej potrebe bol problém rozopnúť gombíky, niektorí to riešili šnúrkami.

Vzbura v tábore

Keď sme si nemohli v tábore zabezpečiť stravu ani možnosť si niečo prikúpiť, posielali sa balíky. Vytvárali sa skupiny, ktoré si chceli zabezpečiť stravu inak ako prácou. A tak využívali tých čo dostávali balíky. Väčšina trestancov boli Rusi a Ukrajinci boli v menšine. Preto využívali práva silnejšieho, čiže väčšej skupiny. Ak niekto dostal z domu balík musel sa s ním rozdeliť a stávalo sa aj, že dotyčnému neostalo nič. Nespokojnosť rástla u Ukrajincov, preto ich varovali, aby také veci nerobili. Rusi si však z nich nič nerobili a tak sa rozhodli konať.

Vytipovali si kde kto spí a prichystali sa na nich. Dozorcovia vytušili, že sa niečo chystá a znásobili stráže. Aj psov pustili skôr ako obvykle. Po uzavretí barakov sa pohybovalo veľa strážnikov po zóne. V tento deň som mal službu v baraku. Niekoľko krát prišli za noc dozorcovia do baraku.

Ráno budíček o piatej, otvárali sa baraky a všetky naraz. Odrazu sa zo všadiaľ ozvalo : „ Hurá, hurá, hurá !" Dozorcovia nevedeli, kde majú prv zasahovať. Zo strážnych veží sa ozývala streľba do vnútra zóny. Za 15 minút stihli Ukrajinci zabiť 18 Rusov. Z reproduktorov sa ozývalo : „ Všetci do barakov !" Za 20 minút bol v zóne kľud. Uprostred dvora ležalo 18 mŕtvol. Museli sme sa na nich pozerať. Neskôr bolo vyšetrovanie, ale nič sa nezistilo. Bolo zakázané o tom hovoriť a kto prehovoril bol zabitý. Nikto nič nepočul ani nevidel. Po dvoch dňoch Rusov z tábora odstránili.

Kapitola č.2.
Pracovný úraz

Bolo to začiatkom jari v roku 1951. Prešlo už päť rokov od odvlečenia. Zvykol som si na tento lágerný režim, táborovú stravu. Žalúdok sa stiahol a tak aj stravy bolo dosť. Na domov som spomínal menej, za päť rokov si človek musí zvyknúť. Po odpykaní trestu dávali ďalších päť rokov nútených prác. Mnoho som sa naučil, spoznal som život vo všetkých podobách. Neboli tu rozdiely v národnostiach. Všetci sme boli čísla.

Jar sa začínala po 1. Máji. Vtedy sa začínali stavebné práce. Na prvého mája sme dostali aj letné oblečenie a zimné sme odovzdali späť do skladov. Naša brigáda bola doplnená o Litovcov a Estóncov. Naša brigáda robila šalovanie pre betonárske brigády. Robili sme na nosníkoch, kde sa malo betónovať medzi podlažie. Bola to hala veľká asi 50 x 50 m. Dosky na šalovanie šli rovno z píly. Brvno s položilo na vyvýšené „kobuličky" na tieto sa pripevnilo brvno, z ktorého sa rezali dosky. Pílilo sa pílou dlhou asi 2 m dlhou. Jeden pracovník stál hore a druhý na zemi a poťahovali raz jeden a potom druhý. Takéto dosky aby sa dali použiť na šalovanie museli sa okresať. Táto práca mi pripomínala obdobie keď ešte nebola mechanizácia. Na pilieri sa musela vykopať jamy. Salovalo sa do dvojmetrovej výšky. Ja a ešte jeden sme robili lešenie, aby sa mohlo robiť šalovanie. Keď už bolo koniec smeny prebytočné dosky sa nechávali len tak, voľne poprehadzované. Na druhý deň som šiel na lešenie ponosiť ďalšie dosky a stúpil som na nepriklincované dosky. Doska sa prevážila a ja som spadol asi z 10 metrovej výšky. Podo mnou bol zašalovaný pilier a spadol som na hranu dosky piliera. Vo výške som sa ešte stihol chytiť dosky, ale aj tá pod mojou váhou spadla spolu so mnou. Spadol som na stehno ľavej nohy. Bolo to veľké šťastie, že som nespadol na chrbticu alebo na hlavu. V stehne som pocítil strašnú bolesť. Ostatný pracovníci sa okamžite ku mne rozbehli a vytiahli ma zo šalovacej šachty. Zavolali na dozorcov a oni ma odviezli do nemocnice. Pristavili nákladné auto a položili ma na jeho kovovú podlahu. Do nemocnice ma sprevádzali dvaja vojaci ( neviem ako som im mohol utiecť s takou nohou ). Vodič auta bol slobodný a šiel veľmi pomaly, ale na každom kameni som pocítil strašnú bolesť. Cesta sa mi zdala nekonečná. Sanitári ma vyzliekli a umyli, položili na posteľ. Bolo 31. Augusta 1951 o jedenástej hodine.

Kapitola č. 3.
V nemocnici.

V nemocnici pracovali samí muži. Lekári a sanitári boli trestanci. Iba lekár bol lekár ( vrač ) bol slobodný. Nemocničné izby boli malé. V izbách boli tri až štyri postele a nemocnica nebola ani vybavená na operácie. K dispozícii nebol ani rentgen, bolo to celkom primitívne zariadenie.

Noha ma začala veľmi bolieť a značne mi napuchla. Dali mi nejaké lieky na utíšenie bolesti. Na izbe som ležal sám a postele boli pohodlné s matracom. Tie boli naplnené slamou a senom. Prikryté bielou plachtou a na prikrývanie sme mali deku. Keď som v nemocnici kričal, že to bolí tak ma okríkli, aby som nerušil ostatných. Nakoniec prišiel hlavný lekár a neriadil operáciu. Nohu som mal strašne opuchnutú a preto ma nemohli operovať hneď. Od bolesti som prosil aspoň o utišujúce lieky. Mal som veľké problémy ísť vôbec na potrebu.

Nastal deň operácie. Odniesli ma do inej miestnosti, kde bol pripravený stôl. Priviazali ma k nemu. Za ruky a hlavu ma držal sanitár. Na nos mi dali šatky z éterom, aby som zaspal. Operujúci lekár mi začal dávať otázky, či mám rodinu, odkiaľ som apod. Ja som na všetko odpovedal. Potom mi kázal, aby som počítal. Dokázal som napočítať asi do sedem a zaspal som. ( počítal som po rusky ). Nevedel som o ničom. Neviem ako dlho som bol na operačnom stole, v miestnosti neboli hodiny a trestanci nesmeli nosiť hodinky. Preložili ma naspäť do mojej izby. Keď som sa úplne prebral, zbadal som že mám obviazanú nohu. Lepšie som sa prizrel, od kíbu až po päty som mal z oboch strán dosky, obviazané obväzmi a plachtou. Na konci nôh bola priviazaná tehla, aby sa mi nohy naťahovali.

Na moju izbu priviezli ďalšieho pacienta, balvan mu privalil nohu. Ležať nemusel a pohyboval sa pomocou paličky. Dosť mi pomáhal keď som potreboval niečo podať apod. Bol to Maďar rovnako starý ako ja. Bol z Budapešti a hovoril celkom obstojne rusky. Bol v tábore za to isté čo ja, aj dĺžku trestu mal tú istú. Bol to dobrý chalan a chcel ma učiť po maďarsky, lebo som mal maďarské priezvisko. Ja som ho zdokonaľoval v ruščine, čítal som mu ruské knihy.

Prvú noc po operácii som mal vysokú horúčku. V spánku som si odmotal celú od ovínadiel. Ostali zvlášť iba dlahy a ovínadlá. Keď som sa zobudil, ani som si neuvedomil čo som spravil. Zobrali ma znovu na operačný sál a nohu mi napravili. Celé noci som nemohol od bolesti spať. Bolesti neutišovali. Povraz, ktorým som mal priviazanú tehlu sa mi zarezával do svalstva. Lekár povedal, že si budem musieť poležať asi dva mesiace, ak nebudú komplikácie. Každý deň mi merali dĺžku nohy. Za nejaký čas mi pridali druhú tehlu a bolesti sa stupňovali. Horúčka postupne klesala. Ležať tak dlho na chrbte bolo neznesiteľné. Povrazy mi nakoniec vymenili za ručne vyrobené remene, bolo to lepšie a mohol som aj spať. Keď ma priateľ zodvihol, aby som sa napil v hlave sa mi zatočilo.

Lekári mi povedali, že mám zlomenú stehennú kosť a keď sa nepodarí natiahnuť nohu, tak ju budem mať kratšiu. Kosti sa zle zrastali. Ak sa dostanem na slobodu, potom budem môcť ísť na operáciu. V táborovej nemocnici na to nemali zariadenie a normálne nemocnice boli plné ešte stále ranenými vojakmi z vojny.

Pracovníkom z našej brigády povolili návštevy, a tak ma chodili navštevovať. Každý deň niekto prišiel. Najviac ma chodil navštevovať kolega z Bieloruska. Nosil mi chleba, čo mu dali ostatný kolegovia. Mládenec sa volal Bujak. Na týchto ľudí nikdy nezabudnem, nezabudnem ani na Maďara, ktorý odišiel z liečenia skôr ako ja. Na jeho miesto prišiel nejaký chlapík z Kaukazu, nebolo to už ono. Bol už vychovaný za socializmu.

Z postele som nezišiel šesť týždňov. Nohu sa im nepodarilo natiahnuť, ostala kratšia o 6 centimetrov. Neskôr mi povolili postaviť sa vedľa postele, ale po chvíli som spadol. Dali mi barly a mohol som sa pomaly prechádzať. Neskôr som vedel chodiť, ale za pomoci. Po týždni tréningu mi lekár vzal jednu barlu. Nemohol som chodiť, no lekár na tom trval. Neskôr mi zobral aj druhú barlu. Potom som už skoro vôbec nechodil. Kolega, ktorý ležal so mnou mi pomáhal, tak že ma držal za ruku. Kolega Bujak mi neskôr zhotovil paličku, z ktorou som si pomáhal.

Po štyroch mesiacoch ma prepustili z nemocnice. Bol už december 1951, na zotavenie som ostal ešte na OP. Musel som denne cvičiť či ma to bolelo alebo nie. Aj na OP ma navštevovali kamaráti z brigády.

Chodil som do knižnice a požičiaval som si knihy ruských klasikov, tak som už spomínal v predošlých kapitolách. Hrávali sme na izbe domino. Raz v knižnici som našiel knihu od českého autora, jej názov bol : BOTOSTROJ ( opisoval život a prácu v Baťovej továrni v Zlíne ). Často som čítal slovo „ pak", ja som si nevedel predstaviť prečo „rak". Až potom som si uvedomil, že v ruskom jazyku znamená „p" „r", dlho som ju nečítal, lebo som sa stále mýlil. Nakoniec ma ani text veľmi nezaujal.

Keď som ležal asi jeden mesiac na OP, po ukončení pobytu ma preradili na ľahkú prácu. Preradili ma do brigády, ktorá robila pomocné práce v zóne. Ja som dostal prácu v kuchyni. Brigáda bývala vo zvláštnom baraku, aby sme mohli pracovať aj v noci. Pracovalo sa na dve smeny. Naša práca spočívala v čistení zeleniny, upratovaní v nemocnici, čistili sme stoly a umývali riad. V tomto tábore neboli ženy, preto to museli robiť ženy. Okrem toho sme aj zametali v zóne.

Raz počas zmeny som sa rozprával z jedným trestancom a podľa prízvuku som vedel, že nie je Rus. Spýtal som sa ho odkiaľ je a on odpovedal, že z Československa. Volal sa Rasťo Hečko a bol z Moravskej Třebovej, bol profesorom na strednej škole. Jeho otec, bol vojnovým zajatcom v prvej svetovej vojne. Zajatie strávil u nás a tak sa u nás aj oženil a na Ukrajinu sa už nevrátil. Dobre som si s ním rozumel a spriatelili sme sa. Študoval u nás a aj pracoval. Rodičia po druhej svetovej vojne museli opustiť Československo a presťahovať sa na Ukrajinu. Tam žijú aj dodnes. Nakoľko jeho rodičia žili na Ukrajine, mohol som si dopisovať z domovom. On ako občan Podkarpatskej Rusi, bol navrátený do Československa. Nielen on, ale aj ďalší boli vrátený do Československa. O ďalšom stretnutí opíšem v ďalšej kapitole.

Na jar 1952 niekoľkých trestancov presunuli z oddelenia AKTAS na „účastok" DUDINKA, tento účastok bol súčasťou Aktasu. Nebolo to ďaleko asi 3 km od oddelenia, šli sme peši. Nás po úraze doviezli na autách. Boli tam asi 4 baraky a nás bolo asi 300 trestancov zo zníženou kategóriou. Prádlo sa pralo pre celé oddelenia a v blízkosti boli ohradené pozemky na ktorých sa pestovala zelenina. Režim bol taký istý ako na oddelení. V režimovom tábore Dudinke som sa stretol zo svojimi známymi z Akmoliska, s pánom Zacharovičom a Šelechovom. Neskôr som sa stretol aj z ostatnými ruskými emigrantmi zo Štembergu. Zase som neostal bez priateľov. Mňa zaradili na prácu v práčovni.

Kapitola č.4.
Práca a radostná správa na účastku Dudinka

Práčovňa bol obyčajný barak ako všetky ostatné baraky. Zariadenie práčovne bolo bez mechanizácie. Každý dostal veľké drevené koryto a drevenú rajbačku. Ďalej bolo päť kotlov na vyváranie prádla, naraz tam mohlo pracovať dvadsať ľudí. Každému bolo pridelené rovnaké množstvo prádla. Musel ho vyprať, vyvariť, osušiť, vyžehliť alebo vymangľovať. Normu musel každý splniť, sušilo sa za pekného počasia vonku a v zime v sušiarni. Ja som nemohol každý deň stáť pri koryte a tak ma dali ku kotlom. Prikladal som na oheň. V práčovni pracovali väčšinou Japonci a Kórejci. Mne bolo veľmi smutno, lebo som im vôbec nerozumel a po rusky vedeli veľmi slabo. Prácu kuriča som dlho nerobil, pretože potrebovali človeka, ktorý by vedel písať a čítať po rusky. Nakoniec mi dali na starosť evidenciu prádla a práčovne. Z mojou prácou boli všetci spokojný preto ma ju nechali vykonávať aj naďalej. Japonci a Kórejčania boli veľmi svedomitý a čistotný chlapci. Ja som si ich vážil pre ich skromnosť a pracovitosť. K tej práci ktorú som vykonával mi pridali aj vedenie kúpeľní. Rozpracoval som harmonogram kúpaní tak, aby boli všetci spokojní. Obe pracoviska som zvládal. Do zamknutia barakov som navštevoval ruských emigrantov. Dodnes si pamätám ich mená : Selechov, Uklien, Skugarevský, Jankovský. Skugarevský bol veľký hráč šachu. Presedeli sme nad šachovnicou celé hodiny a noci. Títo emigranti pracovali na poli a nosili mi zeleninu, tabak až do baraku. Noha ma už tak nebolela. Zabezpečil som si paličku a tak som chodil na prechádzky po dvore. Mohol som sa kúpať, holiť, koľko som chcel. Bol som spokojný.

7. marca 1953 nastal v ZSSR veľký smútok. Zomrel veľký vodca národa Josif Vesereonovič Stalin. Celý tábor musel nastúpiť a počúvať smútočnú hudbu a smútočný prejav. Niektorí z trestancov aj plakali. My ostatný sme verili, že po jeho smrti nastane v celom politickom riadení prelom. Po pohrebe Stalina zišiel na prvého tajomníka a predsedu najvyššieho súdu súdruh Malenkov. My trestanci sme pracovali ďalej. Na slávnostnom prejave Malenka sme počuli, že sa budú prešetrovať osobné spisy odsúdených trestancov. Vznikla veľká nádej na návrat domov. Od 1. Mája 1953 prešli dva mesiace. Na pracovisko do kúpeľov prišiel pracovník, podal mi ruku a povedal : „Josif Gustavovič Tekeli, Idite damoj na rodinu !" ( idete domov do svojej vlasti ). Do skončenia zmeny som od radosti plakal, celú noc som ani od vzrušenia nemohol spať. Ráno na moje miesto bol už pridelený iný pracovník. Všetko som mu odovzdal v najlepšom poriadku. Všetci mi blahoželali a najviac pán Jakov Zacharovič. Keď som odovzdal svoju agendu, boli sme zavolaný do kancelárie a prekontrolované naše údaje o totožnosti. Potom nám ukázali menoslov. Bolo na ňom asi 30 ľudí. Ako Slovák som bol jediný, boli tam Poliaci, Maďari, Rumuni, Bulhari a Nemci. Naši ruský emigranti sa do zoznamu nedostali. O 3 dni sme museli všetky erárne veci odovzdať. Boli to deky, slamníky a viac toho nebolo. Hlinené misky nám vymenili za vojenské šálky ( katilky ), drevené lyžičky za hliníkové. Odovzdali sme aj táborové ošatenie. Kúpať sme sa mohli koľko sme chceli a vlasy sme mohli mať dlhé aké sme chceli. Keď sme sa pozreli jeden na druhého, ani sme sa nepoznali. Po zóne sme chodili ako voľný ľudia.

Asi o týždeň nás čakali na vrátnici nákladné autá, ktoré nás mali odviesť na hlavné oddelenie do Aktasu. Rozlúčili sme zo všetkými známymi. Jakov Zacharovič mi dal na cestu 20 rubľov a zbierku lisovaných kvetov, ktoré rástli iba v Kazachstane. A poprosil ma, aby som navštívil jeho rodinu, ktorá býva v Oravskom Podzámku, uviedol aj číslo domu. Cesi chceli, aby som pozdravil Prahu. Lúčili sme sa zo slzami v očiach. Japonci a Kórejci odišli spolu s nami. Na Aktase som sa stretol z ľuďmi z našej brigády. Poďakoval som im za pomoc, keď ma odprevadili do nemocnice a zvlášť Demčukovi, jeho pomocníkovi Litovcovi Brinklisovy a najviac môjmu kamarátovi Bielorusovi Bujakovy, ktorý ma navštevoval každý deň v nemocnici. Ubytovali nás do zvláštneho baraku. Keď sme už boli všetci zozbieraný, presunuli nás na nákladných autách do zberného tábora pri Karagande do Luglagu (lúčny tábor ), tam sústredili aj ľudí z táborov Steplangu ( stepný tábor ). Boli sme tam sústredený všetci cudzinci z Kazachstanu. Ubytovali nás do spoločného baraku. Žiadny iný trestanci tam neboli. Ja som sa dostal do izby kde boli samý Holanďania. Z ich rozhovorov som sa dozvedel, že na vedľajšej izbe je jeden Z Československa. Bol som sa pozrieť a koho som nezbadal. Bol to Janko Korpáš, ktorého som nevidel skoro 9 rokov. Naposledy sme sa videli na Poľskom území v meste Ratibor. Boli veľmi radi, že sme to peklo prežili. Hoci z podlomeným zdravím. V Džagestane ostal náš kamarát Čadecký, s ktorým sme boli spolu ešte na Slovensku pri prvých vypočúvaniach.

Časť V - REPATRIÁCIA
Kapitola č.l.
Tábor v Poťme

Keď sme už boli v Luglagu dosť, na tri vagóny, tak nás rozdelili do vagónov, podľa rôznych národností. Cestovanie bolo také isté ako keď sme cestovali do Kazachstanu. Boli to nákladné dobytčie vagóny bez priční. Svoje šaty sme si dali pod seba, topánky pod hlavu a zo zbytkom sme sa prikryli. Ráno a večer, počítania, buchot kladivom po stenách vagóna a poplachy. Rozdiel bol len v tom, že cesta netrvala tak dlho ako do Karabasu. Cesta trvala asi 7 dní z Karabasu do Poťmy. Počas cestovania som si všímal stanice cez, ktoré sme prechádzali. Pamätám si, že sme prechádzali cez pohorie Ural, hranice medzi Európou a Áziou a mestom Magnitogorsk. Ďalšia zastávka bola v meste Kujbišev. V našom vagóne bol aj jeden Cech, ktorý slúžil v Svobodovej armáde a prechádzali sme mestečkom Buzuluk. Tam sme uvideli baraky, kde bol

v                                                                   v

organizovaný Českoslovenký prápor. Na Ďalšie mestá si nespomínam, cestovali sme prevažne v noci. Ďalej sme šli cez Ckalov ( terajšia Samara ). Jedlo nám rozdávali na staniciach, kde sme dlhšie stáli. Iba podľa slnka sme vedeli že ideme na juh. Do vagónov nás naložili vKaragande 21. Júna 1953. Našecestovanie sa skončilo na stanici Poťma. Dozvedeli sme sa, že sa nachádzame v Mordovskej ASSR. Od Moskvy asi 300 km južne. Z hlavnej stanice nás previezli na vlečku, ktorá viedla až do tábora. Zistil som si dátum bolo 29. Júna 1953. Spomenul som si že u nás bol sviatok Petra a Pavla. Z vlaku sme vystúpili Slováci, Česi, Bulhari, Poliaci a Rumuni iné národnosti tam neboli.

Kapitola č.2
Medzi svojimi skoro po deviatich rokoch.

Pred bránou tábora nás po jednom menovali. Už nie podľa čísel ale podľa mien. Zase sme stali ľuďmi. Museli sme povedať meno, priezvisko, rok narodenia a za aký paragraf sme boli súdený. Po tomto cirkuse sme sa mohli konečne zvítať po 9 rokoch. Od nás to boli chlapci : Janko K., Cyril O., Ján G., Juraj Z., Ľudo Š. a Janko Slovák. Chlapci už boli ubytovaní ešte pred našim príchodom. Zo Spiša tam boli chlapci Fero Č., Jožko CH., Krompašan Nagy a Ukrajinec Mikloš Melničuk. Poslední dvaja zo zoznamu sú už po smrti. Aj profesor Rasťo Hečko je už nebohý. Boli tam aj chlapci zo Zvolena, Banskej Bystrice, Kysúc a Košičania. Z niektorými som sa stretol ešte v roku 1945. Nevrátili sa Čadecký a Fridrich. Obaja zahynuli v Kazachstane. Uctili sme si ich pamiatku minútou ticha. Môj spolutrpiteľ Ľudo Š s ktorým som bol v Sekulách a po niekoľkých mesiacoch sme sa rozišli. Bol v tábore Spaska ( hovorili mu tábor smrti ). Ľudo sa zachránil ale jeho brat Milan zahynul. Ľudo čakal na svojho brata každý deň, ale nedočkal sa ho. Z jeho bratom boli chlapci zo Zvolena, tí povedali, že jeho brat zomrel. Nechceli sme ho viac trápiť a tak sme mu povedali celú pravdu. V tábore nás bolo asi 150 ľudí z Československa, niekoľko Ukrajincov a zo Zakarpadskej Ukrajiny. Osoby uveznené od roku 1945 boli vedený ako občania Československa. Vrátili ich na Slovensko a potom mohli žiadať o návrat na Ukrajinu. Okrem spomínaných osôb tu boli aj príslušníci nemeckej menšiny. Nemci už nemali rodiny u nás, ich príbuzný boli odsúdený a odvlečený do Nemecka. Medzi nami boli aj príslušníci Svobodovej armády a príslušníci bezpečnosti, ktorí sa nejako previnili voči Československu. Do našej vlasti sa vrátili aj dve ženy s deťmi. ( 3 ročný Artur a 3 ročný Ján ).

Kapitola č.3.
Život v tábore Poťma

Náš tábor bol ohradený drôteným plotom a vonkajší život bolo celkom dobre vidieť. Bol umiestnený na kraji lesa, ja som takúto prírodu už veľmi dávno nevidel. Tábor bol predtým rozdelený na dve časti. Boli tam volejbalové, futbalové a tenisové ihriská. V tábore bolo najviac Poliakov ( asi 700 ), 70 Rumunov a 15 Bulharov. Každá skupina mala svoje ubytovanie, len Bulhari bývali spolu z Rumunmi. Zeny boli oddelené od chlapov. Janko Slovák sa zamiloval do jednej Rumunky a chcel sa z ňou aj oženiť. Podal si žiadosť a oni súhlasili, aby išla do Československa. Janko mal športovú postavu a stále predvádzal všeliaké cviky. Ženy sa chodili na neho stále pozerať. Neskôr sa doma oženil a poslal mi aj pozvánku. Okrem budíčka a večierky sme žiadny iný režim nemali. Mohli sme sa voľne pohybovať po zóne a robiť si čo sme chceli. Mladší chlapci každý deň hrávali futbal. Hrávali sa aj medzinárodné zápasy. Kto nehral tak fandil. Požičiavali sme si knihy alebo Bulhari hrali na strunových nástrojoch. Aj náš Paľo Burieta mal husle. Vo voľnom čase nám vždy hrával naše domáce pesničky. Pomáhal mu pri tom na gitare Lajo Grinermer. Tóno Kyška zo Žiliny učil spevokol a tak sme hrávali na pódiu, ktoré sme si sami postavili. Nacvičené pesničky sa každému páčili a počúvali ich aj dozorcovia a ich rodiny. Veľmi sa im to páčilo. Náš profesor ( tak sme ho volali ) napísal niekoľko skečov a jednoaktoviek po rusky. Najlepšie hral Julo Matiašovský, takmer ako profesionál. Také isté vystúpenia robili aj Poliaci a Bulhari. Jeden Bulhar na meno si už nespomínam, ale stále spieval : „Zdes pod nebom čužim vižu uletať žuravy."

Strava nebola o nič lepšia ako v iných táboroch predtým. Ostali nám nejaké peniaze na účte a tie sme minuli na stravu, ktorú sme si kupovali v táborovom bufete. Mohli sme si kúpiť lekvár, margarín a cigarety. Pomáhali sme tým, ktorý si nemohli dať peniaze na účet, lebo norma bola tvrdá a kondícia bola slabá.

V   tomto čase prebiehal proces z Beriom ( ministrom vnútra a náčelník NKVD a prvý podpredseda Stalina ). Obvinili ho z vlastizrady a vraj viedol špionáž proti ZSSR. Preto aj náš odchod domov oneskoril. Pýtali sme sa náčelníka tábora prečo nás neposielajú domov. Povedal že sa vybavujú veci v Moskve. ( o Beriovi nám nič nepovedal ).

Na jeseň keď sa zbierali zemiaky, Janko Gašpar zorganizoval brigádu na zber zemiakov do blízkeho kolchozu. Išli sme veľmi radi hoci sme zato nedostali žiadne peniaze, ale v tábore sme sa už nudili. Zemiačisko bolo vo vyklčovanom lesa v dosť hnusnej pôde. Zemiaky narástli dosť veľké. Nosili sme ich do tábora a večer čo večer sme si z nich varili.

V    našej skupine sme mali aj jedného veľmi tichého mládenca. K žiadnej skupine sa nehlásil, nevedel po slovensky, len pár slov, ani po maďarsky, hovoril iba po rusky. Vravel že z Bratislavy, ale nevedel aká rieka preteká cez Bratislavu. Spával medzi Košičanmi. Keď sa tí dozvedeli, skoro ho ubili na smrť. Ušiel k dozorcom, dali ho preč a viac sme ho nevideli. Určite to bol nejaký udavač.

V    tábore zomrel jeden z Rumunov. Urobili sme mu skutočný pohreb, za rakvou z neohobľovaných dosák kráčal skutočný kňaz. Mal normálny pohreb akurát nebol pochovaný vo svojej zemi, ale v Mordovskej zemi.

Prešiel už aj september, október aj polovica novembra a májový prísľub o amnestii sa neplnil. Rozhodli sme sa konať. Rozhodli sme sa že vyhlásime hladovku. Všetci s tým súhlasili. Raz ráno sme vôbec nešli na raňajky. Kuchári to oznámili dozorcom a náčelníkovi tábora. Náčelník prišiel k nám a my sme sa opýtali kedy pôjdeme domov. V Poťme sme boli už 6 mesiacov. Zavolal do Moskvy a povedal že o 10 - 15 dní. Veľmi sme sa potešili a šli sme na raňajky. Po októbrovej revolúcii nás všetkých obliekli a obuli do nových šiat, topánok a čiapok. Celé oblečenie bolo tmavomodré a tak sme vyzerali ako tmavomodrá armáda. Prezliekli a vymenili nám šatstvo kvôli tomu, aby sme nevyniesli nejaké správy podšité v odeve. Tak som prišiel aj o darovaný herbár. Vyplatili nám peniaze čo sme ešte mali a z Poťmou sme sa rozlúčili 1. Decembra 1953.

Kapitola č.4.
Návrat na hranicu ZSSR a ČSSR

Ráno 1 decembra 1953 bolo na vlečke do železničnej stanice Poťma pristavených 20 nákladných vagónov. Vagóny už nemali vežičky pre strážnikov. Vagóny boli očíslované a každá národnosť mala svoje pridelené vagóny a ženy zvlášť. Jeden osobný vagón slúžil na doprovod nášho transportu. Pri bráne nás ešte skontrolovali a nastúpili sme do vagónov. Rozlúčili sme sa popriali si veľa zdravia a máme sa zastaviť ak budeme v tej a tej krajine. Mám dosť informácii že sa uskutočnili nejaké návštevy. Keď povedali moje meno, nastúpil som do vagóna. Už nás žiadny strážnik nestrážil.

Vagón sme raz dva našli a každý si našiel svoje miestečko. Teplé oblečenie slúžilo ako podstielka. Nás Čechoslovákov rozdelili do troch vagónov. Po niekoľkých staniciach sa od nás odpojili vagóny z Bulharmi a Rumunmi. Ich pripojili do iného transportu. Neskôr som sa dozvedel že, Maďari boli sústredení vo Ľvove, Nemci v Kalinograde a Japonci, Kórejci a Číňania v Habarovsku. Náš transport sa mal vo Ľvove odpojiť Poliakov, ktorí šli iným smerom ako my.

Cestovali sme v otvorených vagónoch, každá skupina mala hudobné nástroje a všade kde sme stáli tak hrala muzika. Spievali sme slovenské pesničky, ľudia na staniciach sa zastavovali a počúvali. Prvou zastávkou bolo mesto Riazaň. Dávno sa hovorilo aké sú Riazanské ženy široké, ale vôbec to nebola pravda. Janko Korpáš predal svoje gumové čižmy, ktoré nosieval ešte v bani a kúpil fľašu vodky. Za 9 rokov som neochutnal ruskú vodku. Každý sa vypytoval kto sme a kam ideme. Mnohí pochopili.

Z Riazane sme cestovali smerom na Moskvu. V Moskve som bol po prvý raz v živote. Vedel som že Moskva je veľké mesto, ale že až také veľké som netušil. Už z ďaleká sme videli vysoké budovy. Čím sme boli bližšie, tým viac sme rozoznávali budovy mesta, volala sa Leninskoje Gory. Na tomto kopci bola postavená univerzita. ( Lomonosova univerzita ). Pod kopcom sa staval mohutný športový areál, volal sa Lužniky. Na tomto štadióne boli o rok neskôr olympijské hry. V Moskve sme stáli celý deň a mohli sme sa ísť pozrieť aj do mesta. Ak by niekto zablúdil tak ho ľahko našli podľa oblečenia. Moskvu sme opustili 1 decembra 1953.

Ďalšia cesta viedla cez Bielorusko smer Homeľ. Raz sme zastavili v dedine, naše vagóny boli pripojené k nákladnému vlaku. Hneď sa k nám prihrnulo asi 20 až 30 ľudí. Ani netušili že sme väzni a tak od nás zúfalo pýtali jedlo. Prišli aj mladé dievčatá a prosili o rybu, že sa nám zato „odmenia". Bolo nám ich ľúto a tak sme im dali nejaké zvyšky z jedál. Dozorcovia ich začali odháňať a tvrdili že sú to ľudia ktorý nechcú pracovať. Mali sme za sebou tábor a iné útrapy a tak sme im neverili ani slovo. Náčelník transportu povedal, že Stalin ich nazval „krahabormi" a aby sme si dávali na nich pozor. Ďalšia cesta viedla cez Kyjev a pokračovala na Ľvov. Z vagóna bolo vidieť tábor v ktorom som bol v presidelnom tábore kde sme 21.9.1945 odišli na Ural. Tie isté baraky tam ešte stále stáli. Na stanici Ľvov od nás Poliakov odpojili. My sme šli smerom na Mukačevo-Čop.

Rasťo Hečko napísal domov list, že ideme domov a že budeme stáť na stanici v Mukačeve. Ona ho čakala každý deň lebo nevedela kedy transport príde. Jeho matka po smrti manžela sa musela odsťahovať na Ukrajinu. Keď transport zastal na stanici, Rasťo išiel hľadať svoju matku. Dlho nehľadal ona našla jeho. Bolo to veľmi radostné objatie. Matku poznal okamžite ale svoju mladšiu sestru skoro vôbec. My sme sa na to pozerali a všetci sme od dojatia plakali. Niektorí dali jeho matke nejaké ruble. Matka sa nám poďakovala a my sme nastúpili na vlak.

Posledná železničná stanica v ZSSR - ČOP

Do poslednej stanice Čop sme prišli popoludní. Odstavili nás na vedľajšiu koľaj. Nečakali sme dlho. Z vagónov sme vystúpili a začali čítať naše mená. Najprv ruský vojaci a na druhej strane Československá bezpečnosť. Boli oblečení v dlhých kožených kabátoch. Rusi nás odovzdali aj z dokladmi a cez úzku uličku sme prešli na druhú stranu. Rozlúčili sme sa z ruským vedením transportu.

Keď sme už konečne boli prijatý našimi bezpečnostnými orgánmi, nastúpili sme do tých istých vagónov a prišli sme popoludní na stanicu Čierna nad Tisou.

Kapitola č.5.
Na Slovenskej pôde v rodnej vlasti

Ihneď po vystúpení z vagónov sme si kľakli na zem a pobozkali ju. Na stanici sme videli stáť autobusy s nápisom ( Košický dopravný podnik ). Na priestranstve stanice stáli vojaci zo samopalmi. Keď sme to videli, povedali sme náčelníkovi že sme slobodní občania a nie trestanci. Cez celé ZSSR sme cestovali voľne a tu nás začali dirigovať. Jeden vojak dal povel : „Sadis !" a všetci sme si sadli na zem. Rusi tam už vôbec neboli. Veliteľ nám vysvetľoval, že to je kvôli dokladom. Neverili sme mu. Musel prísť okresný prokurátor a dať nám to písomne. Nastúpili sme do autobusov a počas cesty sme sa nesmeli rozprávať. Svetlo v autobuse bolo zhasnuté aby sa nevedelo koho to vezú. Keďže bol december, väčšinou sme cestovali v noci alebo za tmy. Cesta trvala asi 4 hodiny. V noci sme dorazili na miesto. Bolo to 8.12.1953. vošli sme cez širokú bránu do dvora. Ubytovali nás do štvorposteľových izieb. Postele kovové a na nich boli matrace, vankúše a vlnité deky. Pomyslel som si „Bože aký komfort." Nevedeli sme kde sa nachádzame. Dosť bolo čudné že na chodbách boli dozorcovia. Ráno som vstal a cez zamrežované okno som sa pozrel von. A čo som nevidel! Zbadal som Levočskú horu a na nej pútnický kostol Panenky Márie! Veď som v Levoči! Kričal som. Ja som bol od domu asi 15 km a Ferko asi 10 km. Na raňajky sme dostali kráľovské jedlo : štyri rohlíky a dve spišské párky, bielu kávu a balíček cigariet „Bystrice". Ani jesť sme nevedeli s príborom, deväť rokov sme nevedeli príbor.

Po raňajkách nás zavolal veliteľ nás privítal a povedal že ďakujeme za dar Sovietskemu zväzu za 150 ľudí. Povedal že sme vo Levočskej väznici, ale dlho tu nebudeme, kým nám nevybavia potrebné doklady. Musia vykonať zdravotné prehliadky, dostaneme nejaké šatstvo a peniaze na cestu. Ráno nás zavolali na lekársku prehliadku. Keď zavolali moje meno, jedna zo sestričiek si ma všimla a opýtala sa ma či nie som Tekeli. Ja som povedal : „Ja!". Opýtala sa ma či nie som z Hrabušíc ( moja dedina ) ja som odpovedal že som. Ona povedala že je Vidišová. Ja som z jej bratmi chodil do školy. Pamätal som si ju ako malé dievčatko. Myslel som že ma prídu navštíviť z domu, ale nikto nesmel vedieť o tom že sa niekto vrátil z Ruska. Na druhý deň sme sa zase chodili fotografovať, spytovali sa nás na vzdelanie a naposledy nás poslali do skladu po šatstvo. ( mohol som si zobrať oblek alebo zvrchník ). Ja som si zobral oblek, ale bol mi veľký lebo som bol chudý. Na cestu som dostal 200 Kč.

Vo voľnom čase sme si spievali ruské pesničky, ktoré sa ozývali široko ďaleko. Sovietske peniaze sme už nemali. Stravu sme mali dobrú, ale každý už myslel na návrat domov. Večer som si ešte zhotovil nejakú tašku na svoje veci. Starú košeľu som zošil z jednej strany, tak aby sa dalo do nej dať šatstvo. Boli to vatované nohavice a prešívaný krátky kabát.

Ráno po raňajkách nás volali podľa mien museli sme sa postaviť na chodbu. V skupinke sme boli samý Spišiaci a Košičania. Kapitán štátnej bezpečnosti nám povedal : „ Ste slobodní ! O Sovietskom zväze hovorte len pravdu a čo ste prežili nesmiete nikomu hovoriť.!" Viac vás za toto súdiť nemôžu. Odovzdali nám osobné preukazy, papier s ktorým sme sa mali hlásiť na úrade práce v Košiciach a osobné preukazy sme si mali vymeniť do týždňa

Bolo 12. Decembra 1953 a bol som slobodný.

Skončil sa mi trest, ktorý trval od 1.5.1945. Trval 8 rokov, 7 mesiacov a 12 dní. (prepočítané na mesiace 103 a pol)

( prepočítané na dni 3 145 ) mal som vtedy 30 rokov a dva mesiace.

Keby bol žil Stalin ďalej, určite by sme sa nedostali domov tak skoro.

Bol to trest, ktorý sme dostali neprávom a neprajem nikomu, aby prežil čo i len jeden deň v ruskom zajatí.

Na Levočskú stanicu nás boli odprevadiť po skupinách eštebáci v civiloch. Na stanici som spoznal jedného železničiara z našej dediny. Volal sa Rusiňák, no nebol si istý či som to ja. Cestovali sme motorovým osobným vlakom do Spišskej Novej Vsi. V Spišskej Novej Vsi sme vystúpili a zrazu na mňa začal niekto kričať : Jožo! Jožo!" obzeral som sa ale nikoho som nepoznával. Nepoznal som ho : „Ja vas neznaju." „Jožko ja som tvoj blízky sused Fero Dula!" až vtedy som sa rozpamätal. Chcel som si kúpiť nejakú tašku na svoje veci. Medzi tým sa moji kamaráti stratili a viac som ich už nevidel. Fero mi povedal, že na stanici v kancelárii pracuje moja sestra Jolana a ide po nočnej domov. Fero to išiel oznámiť Jolane a ja som čakal. S Ferom vyšla zo stanice slečna, ktorá mala byť moja sestra. Keď som odišiel z domu mala desať rokov. Od radosti sme plakali a aj ľudia okolo nás.

Časť VI.
Bol som už doma
Kapitola č. 1.
Privítanie

Nasadli sme do osobného vlaku ( myslel som si že ideme v rýchliku, boli tam mäkké kreslá a nie drevené prične ). Stanica Vydrník už bola na inom mieste. Z vlaku sme vystúpili a šli pomaly domov do mojej rodnej dediny Hrabušice. Na kraji cesty som videl postavený kamenný pomník, ktorý tam predtým nebol. Prišiel som bližšie a tam bol nápis : Na pamiatku Magutovy, ktorý zahynul v cudzine. Sestra mi povedala, že on sa nevrátil.

Cestou do dediny sme stretávali ľudí, ktorý šli k vlaku. Prvého koho sme stretli bol príslušník bezpečnosti. Ja som ho nepoznal, ale moja sestra áno. Neskôr sme stretli nášho ujka s manželkou a zvítali sme sa. Ostatný sa nepristavovali aby nezmeškali vlak. Na bicykli nás predbehol železničiar, ktorý sa vracal z práce domov. Hovoril, že povie môjmu otcovi že sa vraciam z cudziny. Volal sa Zaher. Koho stretol, každému kričal : „Jožo Tekeli sa vracia z Ruska!" Môj otec práve pílili drevo na dvore a on zakričal : „ Gusti, Jožo sa ti vracia domov !"

Keď sme vchádzali do dediny, mne sa zdalo všetko malé. Na oboch stranách ulice čakali ľudia, každý od radosti plakal. Trvalo dlho kým som si z každým podal ruku a pozdravil ho. Už z ďaleká som videl otca a mamu, stáli pri bráne. Skoro som ich nespoznal, boli zošedivený, ja som si ich predstavoval mladších.

V izbe som sa zvítal z druhou sestrou Justínou, ktorá už bola vydatá a mala dve malé deti. Od radosti všetci plakali. Izba sa veľmi rýchlo zaplnila ľuďmi, ktorý sa so mnou chceli zvítať. Susedia, známi a kamaráti. Mamka mi narýchlo urobila praženicu z vajíčok, lepšie jedlo som nejedol. Začali ma núkať jedlom ale ja som odmietol, lebo som ešte nemohol toľko jesť. Popoludní prišiel môj strýko, katolícky farár, Julo Lučivianský, ktorý sa nedávno vrátil z PTP. Môj príchod sa rozniesol aj do okolitých dedín. Prišli ma navštíviť kamaráti zo Spišského štvrtka, Janko Greš a F. Javorský. Prišli aj z Letanoviec Kubičarovci a mnohí iný. Mama mi kázala aby som sa obliekol do sviatočných šiat. Večer som sa konečne stretol z bratom Jankom, ktorý sa vrátil z učilišťa. Nepoznal som ho, bol to už pekný mladík. Mal 16 rokov. Moju starú matku som už nevidel, lebo zomrela v roku 1945. Na druhý deň prišiel sesternicin manžel a odfotil ma, aby som mal pamiatku ako som vyzeral keď som sa vrátil. Neskôr som išiel z otcom do Popradu a kúpil si nejaké šaty na nosenie. Šiel som aj do kostola a staručký pán farár sa so mnou dlho rozprával. Ráno v nedeľu som šiel na spoveď a na prijímanie. Každý bol na mňa zvedavý a zvlášť dievčatá. Moji kamaráti sa už stihli oženiť a dievčatá vydať. Slobodné dievčatá zostali akoby čakali na mňa. Celé dni som prijímal návštevy.

Melničuk náš Ukrajinec ostal v Spišskej Novej Vsi. Prijal ho Ferko Čambal v ich dome. Pracovali potom spolu v jednote ( spotrebné družstvo ). Ferko si zobral za ženu jednu predavačku a Melničuk sa priženil do Hrabušic, zobral si sestru šoféra z ktorým pracoval. Aj Janko Korpáš ma prišiel navštíviť.

Dňa 19.12.1953 som sa mal prihlásiť v Košiciach na Krajskom úrade práce. Povedali mi, aby som si prácu pýtal na Štátnom majetku v Spišskej Novej Vsi. Asi za týždeň som si vybavil aj občiansky preukaz. Ale do práce v Spišskej Novej Vsi ma nevzali z kádrových dôvodov, vraj kolaborantov nepotrebujú. Jeden mladý chlapec sa ma opýtal či by som nešiel pracovať do Svitu. Vravel som mu, že mám problémy z kádrovým posudkom, ale on povedal že to vybaví. A vybavil. Dostal som prácu vo farbiarni. Dlho som ju však nevykonával, lebo som mal zdravotné problémy. Nakoniec prišli za mnou do Svitu ľudia z riaditeľstva SM, aby som šiel pracovať. V tejto inštitúcii som pracoval až do dôchodku. Mali môj kádrový posudok a nevadil im. Pri 50 výročí som mal dostať za svoju rezortnú prácu vyznamenanie. Pre moje kádrové posudky mali problémy aj moje deti. Dcéra musela odísť z úradu školstva aj z MNV a syn musel narukovať k vojsku.

V  roku 1955 som sa oženil zo slečnou Remiášovou, máme spolu dve deti a päť vnukov.

Kapitola č.2
Neslobodne na slobode

Na štátnom majetku v Spišskej Novej Vsi na hospodárstve Spišský Hrušov som zadelený na funkciu zootechnik. Vedúci hospodárstva bol môj bývalý spolužiak zo školy. Prácu som vykonával svedomité, boli so mnou spokojný aj na riaditeľstve.

V  roku 1984 som podal žiadosť na Okresný národný výbor v Spišskej Novej Vsi na komisiu sociálneho zabezpečenia o priznanie zvlášť ťažko poškodeným na zdraví, o vydanie preukazu ZŤP. Dňa 3.7.1984 my prišlo rozhodnutie a priznali mi výhody ZŤP II stupňa. Mal som výhody pri cestovaní som mal zľavy. Aj na daniach som mal zľavy.

V roku 1960 zomrel náš spolutrpiteľ z Krompách Štefan Nagy. V roku 1961 som bol vyšetrovaný v Prahe ohľadom nejakých nemeckých zajatcov, ale som o nich nikdy nepočul. Nesmeli sme nikde rozprávať o Sovietskom zväze a o ich táboroch. Na naše osoby boli nasadený špióni a stále nás sledovali, provokovali nás a falošné údaje o nás hlásili. Snažil som sa chrániť pred nimi. V práci mi dávali mi dávali aj vedúce funkcie, ale musel tam byť človek zo strany. Vravel som im o svojom kádrovom materiály, ale aj tak ma urobili vedúcim. Zastával som vedúcu funkciu, ale na stranícke schôdze som nesmel chodiť. Stále na mňa posielali kontroly, ale nikdy nič nenašli. Keď našli na moju funkciu straníka, musel som miesto opustiť. Takto to šlo počas celého zamestnania. Raz som bol vedúcim raz nie.

S Jožkom CH. som sa nestretával hoci som chodil do ich dediny na hospodárske stredisko.

S Ferom Č. som sa stretol len keď som bol služobne v Spišskej Novej Vsi. S Miklošom Melničukom som sa stretol vo svojej dedine, keď som bol navštíviť svoju rodinu. Až keď sme šli do dôchodku, museli sme odpracovanú dobu v tábore potvrdiť.

V roku 28.12.1972 zomrel môj otec, spadol na dvore a dostal porážku. V októbri ochorela moja sestra Jolana. Bola vydatá už 14 rokov a mala dve malé deti. Trpela na zákernú chorobu a zomrela 5.4.1973, nemala ani 40 rokov. V roku 1984 v júni zomrela moja matka ( 81 ročná ). V roku 1983 som dosiahol dôchodkový vek. Pri písaní žiadostí museli byť uvedené všetky odpracované a potvrdené odpracované roky. Doba v ktorej sme boli nasadený na kopanie zákopov a to od októbra 1944 do 1.5.1945 som uviedol, že sme pracovali ako vojaci ( my sme boli nasadený ako civily ). Doba trvania v tábore v ZSSR tiež musela byť potvrdená. Túto dobu mi potvrdil Mikloš Melničuk a Jozef CH. takto sme si navzájom potvrdzovali pobyt v tábore.

V    roku 3.4.1987 zomrel na ťažkú nevyliečiteľnú chorobu Mikloš Melničuk vo veku 64 rokov. Túto chorobu dostal už v tábore v bani na Makadane v mesta na ďalekom východe.

Do dôchodku som šiel 13.1.1984.

Po nežnej revolúcií v roku 1989.

V roku 1990 sa mohli prihlásiť všetci odvlečený do ZSSR orgánmi NKVD na registráciu. Toho sa podujal pán Jozef Krotký, bývalí učiteľ z Prešova, ktorý bol odvlečený. Napísal do Východoslovenských novín, aby sa prihlásili na jeho domácu adresu všetci čo boli v ZSSR. Ja som sa písomne prihlásil a o niekoľko dní som dostal prihlášku do Slovenského Helsinského výboru. Registračný list som poslal 30.8.1990, podpísaný boli na ňom dvaja svedkovia, s overením na matričnom úrade v Starom Smokovci. K dokladom som pripojil aj žiadosť na Generálnu prokuratúru. Žiaľ odpovede som sa nikdy nedočkal. Z archívu vojenských osôb mi prišlo kladné vyjadrenie, že nie som evidovaný ako vojak. Zaslané boli aj vyjadrenia z rodnej obce od dvoch svedkov Jozefa P. a Vila F. Ďalej som zaslal potvrdenie o pracovnom úraze, o tomto úraze nebola spísaná zápisnica preto sa musel vyjadriť súdny lekár so Spišskej Novej Vsi. Moja žiadosť o odškodnenie bola pridelená ministerstvom spravodlivosti na Krajský súd v Košiciach. Žiadosť bola napísaná 28.10.1991 a zaevidovala sa 10.4.1992 a pridelená pre odborného referenta JUDr. Soňu Boszormenyiovú. Po predložení všetkých potrebných dokladov mi povedala že nemôžem byť rehabilitovaný, nakoľko som slúžil v armáde. Ja som uviedol kopanie zákopov ako vojak. (vojaci nemohli byť rehabilitovaný ).

Napísal som do Bratislavy ohľadom mojej chyby, kde som svojím nedopatrením napísal tú vetu. Prišla mi odpoveď, že sa to už nedá zmeniť. Ani potvrdenia svedkov a odpovede z vojenského archívu nepomáhali. Moja žiadosť u nej ležala na stole. Trvala na tom že nebudem rehabilitovaný. Moji kamaráti už mali odškodné dávno vybavené a ja stále nič.

V roku 1991 vyšiel zákon 319 z 11 júla zákon Slovenskej národnej rady Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií, ktorý sa vzťahoval aj na nezákonne odvlečených do ZSST orgánmi NKVD.

Žiadosť o odškodnení bola podaná aj na Národnú poisťovňu do Bratislavy a odpoveď prišla 8.1.1993. nemôžem byť odškodnený, lebo som bol príslušník Maďarskej armády. Z konfederácie politických väzňov sme podali odvolanie a priložili doklady z vojenského archívu. Na toto odvolanie reagovali a prišlo vynovené zvýšenie dôchodku podľa zákona 319/91. Dňa 25.9.1993 som podal prihlášku do SANO ( Slovenská asociácia násilne odvlečených ) do ZSSR orgánmi NKVD.

Kapitola č. 3
Stretnutie po 36 rokoch

Pred Vianocami v roku 1993. Nás členov SANO a zvlášť tých ktorý sa vrátili 12.12.1953, zavolali na posedenie do hotela Satur v Bratislave, aby sme oslávili 40. Výročie návratu domov. Bol som pozvaný aj ja a pán Chovanec. Tam som sa pri sledovaní televízie stretol s Cyrilom O. z ktorým som sa rozlúčil v väzení v Levoči. Poznal ma aj po 36 rokoch. Neskôr som zistil že tam boli aj iní chlapci, ktorých som poznal. Štefan B., Janko G., Laco h., Ďuro Z., Ľudo S., Jožko D., Jožo H. No radosti bolo konca. Rozprávali kto zomrel a kto ešte žije. ( Janko K., Janko Slovák, Kamil Gal, Rasťo Flečko a iný už nežili ). Janko K. pracoval brigádnicky na ministerstve spravodlivosti v Bratislave. Okamžite skontroloval, kto ešte nebol rehabilitovaný. Prihlásil som sa ja a Jožko CH. večer nás prišiel navštíviť aj Dušan S., ktorý pracoval na ministerstve kultúry SROV. Na druhý večer nás všetkých pozval na návštevu do svojho domu Janko K. Býval v Bratislave na Pohronskej ulici v rodinnom dome. Oslavu usporiadal vo svojej izbe na prízemí. Janko pochádzal zo Zvolenskej slatiny aj izba bola podľa toho zariadená. Na stene zavesená fujara, reťaze a prestieranie podľa zvyklostí jeho kraja. Jeho manželka pripravila bohatú hostinu a on sa staral o občerstvenie. Boli z nami aj niektoré manželky našich kamarátov. Minútou ticha sme si uctili tých , ktorý to neprežili. Potom Janko zapol magnetofón a zaznela ruská pieseň. Všetci sme spievali. Bolo na čo spomínať, veď každý bol inom kúte ZSSR. Pri oslave sme zaspievali ešte plno ruských piesní a neskoro večer sme sa vrátili do hotela.

Na druhý deň sme boli na hrade Devín a boli sme si obzrieť aj pamiatky mesta Bratislavy. Večer sme mali kultúrny program v hoteli. Na ďalší deň sa šlo na výlet do Rakúska.

12.12.1993 v deň 40 výročia návratu zo ZSSR, napísal mi napísali žiadosť o rehabilitáciu na Najvyšší súd do Moskvy. Žiadosť nám napísal Cyril Otčenáš. Každý mu dal svoje doklady.

Cyril povedal aby som neposielal 13 decembra, vtedy je Lucie a to je nešťastný deň.

Ja na také povery neverím, lebo aj ja som sa narodil 13. Na poštu som odniesol žiadosti a všetko poslal do Moskvy.

Na obálku som napísal: Verchovny sud Moskva. 24 februára 1994, mi prišla obálka s potvrdením ( spravka ) z Najvyššieho súdu z Moskvy.

V ktorom potvrdzovali:

-         1. Mája 1945 bol bezdôvodne uväznený a odsúdený podľa paragrafu 58-6 a 58-9 na odňatie slobody na 10 rokov.

-         Rozhodnutím kolégia Najvyššieho súdu ZSSR bol 15 júna 1953 menovaný oslobodený od ďalšieho výkonu trestu. ( prešetrené Vojenským kolégiom Najvyššieho súdu zo dňa 8. Januára 1991.

-         Rozsudok vojenského tribunálu 4 Ukrajinského frontu z 8. Júna 1945 bol zrušené a zastavené súdne konanie.

-         V uvedenej trestnej veci je rehabilitovaný.

Dňa 28. Apríla som dostal list z veľvyslanectva Ruskej federácie v SR v ktorom bolo potvrdenie z 24 februára 1994 o mojej rehabilitácii. Spravka bola napísaná po rusky. Krajský súd v Košiciach mi odporučil tlmočníčku pani PhDr. Evu Tulejovú zo Spišskej Novej Vsi. Ona mala poverenie prekladať z ruského jazyka do slovenčiny a zaručovala, že text je totožný z originálom.

Pani Tulejovú som našiel na strojníckej škole v Spišskej novej Vsi. Preklad mi urobila za tri dni. Spravku aj preklad som si dal rozmnožiť, aby som si mohol originály nechať doma. Preklad urobila aj Jožkovi Ch. Originál, spolu z kópiou som odniesol do Košíc na Krajský súd. Nešiel som za referentkou ale rovno za vedúcim oddelenia. Bol veľmi prekvapený že mám spravku. Pýtal sa ma ako som ju získal a ja som všetko vysvetlil.

Zobral moje dokumenty a posla ich na Ministerstvo spravodlivosti SROV. Dňa 7.7.1994 som dostal list z Ministerstva spravodlivosti SR že mi priznávajú odškodnenie.

Vybavenie mojej žiadosti trvalo v Ruskej federácii 68 dní a v Bratislave 62 dní. U referentky bola moja žiadosť 918 dní.

Na moju rehabilitáciu bol najdôležitejší doklad z Moskvy. Darmo som sa pýtal mojej referentky, aby písala tam kde som bol uväznený. Ona povedala že ZSSR sa rozpadlo a niet kde písať. Veľmi mi pomohol môj kamarát Cyril O.

Doslov.

Na čo som si spomenul to som napísal, ale na mnohé veci si pamätať nemôžem.

Hoci heslo väzňa bolo medzi inými nezabudni hoci si mnohé veci pamätám ale aj zabúdam.

Aj v knihe A. Solženicina v III knihe je uvedené spomienka na Jevgenina D., ktorá rozprávala ako ho zatkli dodala : „Ale nebohému mužovi som o tom nehovorila, zabudla som na to." Zabudla povedať človekovi s ktorým prežila celý život. Ja nechcem zabudnúť o sebe povedať ( napísať ), preto píšem svoje spomienky.

Výrok Ivana Dobrokia : „Všetko ostalo za mnou, no nie všetko." Som rehabilitovaný, ale nepoznám pokoj. Len zriedka sa vyskytne týždeň, aby som mal pokojné sny, ináč sa mi vždy sníva o tábore. Vyskakujem z postele so slzami v očiach, alebo ma niekto zobudí a ja sa preľaknem.

Dve storočia Európa diskutuje o rovnosti a aký sme všetci rôzny. Aké rôzne brázdy vyryl do našich duší život. Jeden nevie zabudnúť nikdy a druhý zabudne na druhý deň.

Z minulosti mi ostala len jedna reálna vec a tou je POTVRDENIE ( spravka ). Malý kúsok papiera 12x12 cm. Živému o rehabilitácii, mŕtvemu o smrti. Dátum smrti sa nedá skontrolovať, miesto dátum len písmeno „Z" ( teda v tábore alebo vo väzení ). Diagnóza stále rovnaká, zavše sa nájdu aj mená svedkov, vymyslených. Zato skutočný svedkovia mlčia - my mlčíme.

 My ktorí sme prežili nesmieme zabudnúť na :

-         kruté zimy ( pod 40 stupňov )

-         pracovať sa muselo, hoci odmŕzali uši, nos a časti tváre

-         veľké ázijské horúčavy

-         nedostatok vody

-         na maláriu, svrab, ploštice a týfus

-         na oblečenie, keď sme premočený museli pracovať a potom ešte aj spať

-         na mnohých robili pokusy na ľuďoch ako na zvieratách

-         na dozorcov, ktorý nám ani spať nedali

-         na strážnikov, ktorý bezdôvodne strieľali ( ak sa o krok vybočilo z radu)

-         na cestovanie v dobytčích vagónoch

-         na hlad na naše 40 až 50 kíl váhy (volali nás fetily )

-         štekot psov ktorý behali okolo tábora

-         na vynášanie fekálií a zamykanie barakov

-         na každodenné počítanie

-         na čísla na odevoch ktoré boli vypálené chlórom

-         na oholené hlavy, na kúpanie v kúpeli

-         na môj invalidný stav ( každým krokom si spomeniem)

Na nasledujúci rok sme sa stretli na dovolenke v Bratislave a ja som poďakoval a povedal som mu že 13 deň je môj šťastný deň. Potom som sa stretol aj z Dušanom S., ktorý ma pozval na jeho oslavu 70 narodenín, ktoré boli v budove národnej rady SR. Z mnohými si dopisujem a na utrpenie ktoré som prežil nesmiem zabudnúť.

nemôžem zabudnúť na ľudí, ktorý nás sledovali a udávali. A nezabudnem ani na Levočskú väznicu, keď idem okolo nej.

Nemôžeme zabudnúť, že spolu bolo z 550 obcí násilne odvlečených 6973 civilných osôb.

 V táboroch zomrelo            528 osôb
Odvlečených žien              197 osôb
Odsúdených                           218 osôb

Popravených                            17 osôb

 

Najstarší odvlečený sa narodil v roku 1871 a najmladší sa narodil v roku 1931. (z článku Kde je pravda Svedectvo č.2.2001 ).

Z okresu Spišská Nová Ves bolo odvlečených 214 osôb. Z našej obce Hrabušice boli odvlečený štyria. ( z článku Deportáciami do ZSSR v čísle 2 Svedectvo 2001 ).

 

Nemôžeme zabudnúť na tých, ktorí sa nevrátili zo ZSSR, ani na tých čo boli rehabilitovaný skôr ako odišli.

Nemôžeme zabudnúť na tých, ktorí trpeli vo väzniciach a táboroch, ktorý už nie sú medzi nami.

Nemôžeme zabudnúť na starú väzenskú pieseň „Voskresenie mať stručka k vorotam ťurmy podešla a svojmu synačkovy peradaču donesla." ( v nedeľu mať staručká k bráne väzenia prišla, synovi svojmu balíček doniesla a vraví toto dajte môjmu synovi, lebo ľudia hovoria, že ich tam hladom mučia.).

Nemôžeme zabudnúť na všetkých, ktorý nám pomáhali, z ktorými sme sa delili o kúsok chleba.

Nemôžeme zabudnúť na väzenských lekárov, ktorý nám zachránili životy.

Dodatok

Čitateľa poprosím, aby ospravedlnil môj spôsob vyjadrovania a že som sa niekde mnoho krát opakoval.

V knihe spomínam niektoré slová ako napríklad láger - tábor to sú slova rovnakého významu.

Osoby a mená ktoré sú uvedené v plnom znení sú ľudia ktorý už nežijú. Taktiež ľudia s plným menom, sú ľudia ktorý dali súhlas na zverejnenie. Všetky údaje a dátumy sú pravdivé a overené. Ďalšie údaje sú overené na matričných úradoch alebo matrikách.

Doklady odoslané sú overené a kópie zaslané na patričné úrady.

Originály sú zaarchivované v domácom archíve.

Na osoby ktoré som si nespomenul som ani neuvádzal.

Niektoré výroky boli použité z knihy Súostrovie Gulag a z článkov z časopisu Svedectvo.

 

Verím, že moji potomkovia si tieto spomienky prečítajú a dúfam že ich nikdy podobný osud nestretne.

Archívne doklady a fotografie sú priložené v ďalšej časti.

V Spišskom Podhradí 19.3.2001

Váš otec a dedo

---

Fotografia pred zaistením r.1945

Fotografia po návrate r. 1953