Odvrátená tvár
slovenskej pravice
Svetové
združenie bývalých čsl. politických väzňov je asi jedinou skutočne apolitickou
organizáciou politických väzňov na Slovensku. Z jednoduchého dôvodu,
nebolo doposiaľ zaradené medzi občianske združenia taxatívne zaradené medzi
organizácie financované zo štátneho rozpočtu. Akékoľvek obviňovanie
z politickej servilnosti či pochlebovanie slovenskej sociálnej
demokracii preto nepripadá do úvahy .
Z pohľadu politicky
nezainteresovaného je vskutku zaujímavé sledovať správanie SDKÚ a jej politických súkmeňovcov
z SMK či KDH.
Ak sa tejto tzv. „pravicovej
koalícii“, ktorá sa dnes ocitla v opozícii, dá niečo vyčítať tak v prvom rade fakt, že totálne
zdiskreditovala pojem“ pravicová politika na princípoch demokratického kapitalizmu“. K posunu smerom k sociálnej
demokracii prispel najmä mimoriadne bezohľadný prístup bývalej vlády k menej úspešnejšej väčšine občanov
Slovenska, ktorá nenaskočila po prevrate v novembri 1989 na ten správny
stranícky a privatizačný vlak. V nepodstatnej miere k volebnej
porážke prispeli aj nesplnené sľuby o údajnom riešení neprehľadných rabovačiek štátneho majetku a ich
zverejnenie na internete, čo v roku 1998 sľuboval bývalý minister financií
Ivan Mikloš. V konečnom dôsledku všetko zo svojich daní musel zaplatiť
radový občan v podobe tzv. reforiem, ktoré jednoducho nahradili nedostatok politickej vôle
a odvahy získať späť rozkradnuté
miliardy. Volebný slogan bývalej koalície „Ide nám o úspešne
Slovensko!“ ktosi výstižne nahradil
zmenenou vetou „Ide nám o love!“ , čo v rómštine znamená ide nám
o peniaze.
Absolútne trápne a úboho
vyzneli Dzurindove zúfalé pokusy spojiť sa s HZDS Vladimíra Mečiara, ktorý
mal zachraňovať osud reforiem, napriek tomu, že to bol práve ten Milkuláš Dzidunda, ktorý sa dostal k moci
na vlne antimečiarizmu. Zmanipulované média trápne špekulovali o možných
variantoch novej vlády, pričom za najhorší variant unisono považovali koalíciu
Smeru so SNS. O vláde
nakoniec v krátkom čase
a jednoznačne rozhodol víťaz volieb čo spustilo búrku hystérie
v duchu Višinského praktík generálnej prevencie. Tí politici, ktorým malo podľa ich prázdnych slov ísť
o Slovensko, začali kampaň v duchu čím horšie tým lepšie, čo zjavne
potvrdil výrok Mikuláša Dzurindu v Poľsku o tom, že na Slovenku by
investoval len samovrah! Toto je v skutočnosti pravá tvár lídra slovenskej
pravice, ktorý už vopred kuviká a straší o skončení investícii,
pričom si vo svojej zaslepenosti samým sebou prestal uvedomovať zásadný fakt,
že peniaze nesmrdia a finančný vlak už ide príliš rýchlo na to aby sa
z neho dalo vyskočiť. Reálne uvažujúci človek, ktorý sa nedá ovplyvňovať
demagógiou zmanipulovaných médií si uvedomuje, že ak sa v minulosti vláde
HZDS posielali demarše a protesty,
tak to bolo za diametrálne odlišnej situácie. Paradoxne dnes reformátori
najviac plaču nad tým, že sa im kvôli KDH nepodarilo „ukradnúť“ HZDS.
Je prinajmenšom
nezvyčajné, ak nie neslušné, ak sa spustí hystéria už vopred proti vláde, ktorá
ešte ani nezačala vládnuť a nedostala ani obligátnych 100 dní. Ako bývalému
politickému väzňovi a odporcovi komunizmu mi pochopiteľne nieje po srsti,
že v tejto vláde je opäť veľa ľudí spojených s minulým režimom. Tí
tam však sú už od roku 1989 a pokiaľ tam boli za vlády Mikuláša Dzurindu
nikomu to v EÚ nevadilo.
Manipulácia poslancov parlamentu EÚ, či už
tzv. socialistov, ktorým nikdy neprekážala a ani dnes nevadí spolupráca
Sociálnej demokracie v ČR s KSČM ale očividne iný meter už majú na národne orientovanú SNS
pričom táto ani za participácie na vláde s HZDS nebola nikdy obviňovaná
z nejakých konkrétnych porušení zákona a trestných činov a občas
priamočiare a svojské výroky jej predsedu nikto nebral vážne, alebo
tzv. pravičiarov, však zaváňa až príliš dvojakým metrom a zasahovaním do
suverenity iného štátu EÚ na základe politickej objednávky. Bývalí politickí
väzni, z ktorých boli niektorí okrem komunistických aj v nacistických
koncentračných táboroch, si však veľmi dobre pamätajú na zradu Európy
v Mníchove 1938, či na hanebné rozdelenie sfér vplyvu víťaznými mocnosťami
po II. Sv. vojne, kedy nás Západ
a Európa ľahkomyseľne podhodili ako ľahkú korisť Stalinovi. Rovnako amorálne sa k nám zachovali po okupácii v roku
1968. Bývalé Československo
v Európe už dávno bolo a vtedy patrilo medzi 10 priemyselne
najvyspelejších štátov Sveta.
Po týchto
skúsenostiach a strate dôvery nemajú poslanci EÚ morálne právo zasahovať
do vnútorných veci Slovenska, navyše ak k tomu zatiaľ nemajú dôvod a konajú tak len preto,
lebo niekto sa nemôže zmieriť s tým, že občania Slovenska sa vo voľbách
rozhodli inak. Európa a Západ ma voči nám historický dlh za zradu,
ktorej sa na nás dopustil a je nanajvýš nemorálne ak sa ekonomické záujmy
presadzujú na úkor obyčajných občanov jedného z najchudobnejších štátov
EÚ.
Pre tzv. pravičiarov zo strán, ktoré
majú v názve pokrytecky slovo „kresťanské“ by malo byť signálom
k zamysleniu stretnutie Arcibiskupa Korca a Biskupa Tondru
s predsedom vlády Róbertom Ficom. Bývalý väzeň komunizmu Arcibiskup Korec
prekročil svoj tieň pretože osudy
mnohých sociálne diskriminovaných a utláčaných slovenských rodín sú pre
neho posvätné a navyše pochopil základnú súvislosť, že ak je narušená
rovnováha a pravicová politika nemá protiváhu, tak sa z nej stane bezohľadné experimentovanie na vlastných
občanoch proti ich vôli, z ktorých mnohí boli dohnaní v beznádeji
k sociálnym samovraždám. A to je fenomén, ktorý tu nebol ani
v časoch najtvrdšej totality.
František
Bednár
Predseda Svetového združenia bývalých čsl. politických
väzňov