Zamyslenie k 42. výročiu okupácie Československa 21. augusta 1968
Skromný pamätník v Poprade, so štatistikou obetí, nám pripomína, že svetové veľmoci vždy ignorovali malé národy a ich túžby po slobode a suverenite. Ráno 21. augusta 1968 stovky lietadiel a tankov a tisíce okupantov Varšavského paktu utopili v krvi myšlienku neutrality a nezávislosti Československa. Zradili nás opäť vlastní spojenci, zradili nás svetové mocnosti, jediný kto nás nezradil. boli občania vtedajšej Juhoslávie z ktorej sa hlásil milión dobrovoľníkov na pomoc, ak by naša armáda zasiahla proti okupantom. Okupácia priniesla desiatky zmarených ľudských životov, stovky zranených a poznamenala tisíce ľudských osudov.
Udalosti 21. augusta 1968 súčasné jednostranne zamerané média, vo vlastníctve súkromných korporácii, často degradujú len na komunistický experiment akéhosi socializmu s ľudskou tvárou a Alexandra Dubčeka označujú len za straníckeho funkcionára. Alexander Dubček, však na rozdiel od súčasných politikov, dokázal myslieť skutočne nadčasovo pretože sa aspoň pokúsil o neutralitu a nezávislosť Československa, ktorá by priniesla skutočný prospech občanom. Žiaľ neutralita bola neprijateľná pre Brežneva v roku 1968 a neprijateľná bola aj pre Západ v roku 1989, kedy ponovembroví politici nenašli odvahu neutralitu presadiť, čím premárnili historickú šancu.
21. august, si napriek vlažnému postoju a nezáujmu po novembri 1989, zaslúži zamyslenie týkajúce sa súvislostí o ktorých sa deti v škole neučia a médiá ich obchádzajú.
Dnešná mládež, už asi sotva vie o tom, že bývalé Československo patrilo v období medzi dvoma svetovými vojnami medzi 10 priemyselne najvyspelejších štátov sveta. Rozdelenie sfér vplyvu na Jalte a Postupimi, víťaznými mocnosťami po II. Sv. vojne, tragicky ovplyvnilo osud tohto štátu. Ak by vtedy niekto otvorene povedal, že Stalin neposlal Červenú armádu aby Československo oslobodila, ale kolonizovala, s najväčšou pravdepodobnosťou by skončil na šibenici. O tom, že sa najmä Slovensko stalo vojnovou korisťou Stalina, svedčia tisíce násilne odvlečených do pracovných táborov – Gulagov a stovky mŕtvych o ktorých ich príbuzní ani nevedia kde sú ich hroby.
Po komunistickom prevrate vo februári 1948 bola zavŕšená hanebná zrada mocnosti, ktoré nás najprv predali Hitlerovi v Mníchove v roku 1938 a následne Stalinovi v roku 1945. Československo malo výnimočné postavenie vďaka veľkým ložiskám uránovej rudy, ktorý bol v tom čase po zlate treťou najcennejšou komoditou. Túto skutočnosť ilustruje fakt, že len za odpad z tejto rudy nám chceli USA postaviť diaľnice od Českého Ašu až po Čiernu nad Tisou. Na ťažbu uránu boli za asistencie sovietskych poradcov nasadení v neľudských podmienkach politickí väzni. Nerastné bohatstvo uránovej rudy sa však nestalo nástrojom blahobytu našich občanov, ale nástrojom mocenskej politiky a atómového vydierania celého sveta zo strany bývalého ZSSR. Rovnako sa nám dnes už nechce veriť, že ešte začiatkom 60. rokov sme boli ekonomicky na úrovní Rakúska.
Napriek týmto historickým faktom a skutočnosti, že Československo na nátlak komunistov muselo odstúpiť veľkú časť svojho územia o rozlohe vyše 12 000 km2 –Podkarpatskú Rus Stalinovi, sme stále krajinou, ktorá je posiata pamätníkmi tzv. osloboditeľom s komunistickými symbolmi. Máme dva štátne sviatky, 8. mája a 29. augusta a vždy dostatok financií na honosné oslavy, ale nemáme ani len pamätný deň venovaný naším občanom, ktorí sa 21. augusta 1968 dokázali zjednotiť tak ako nikdy predtým a nechceli nič iné, len to aby mohli svojim deťom zabezpečiť slušnú a dôstojnú budúcnosť. A tak si toto výročie asi náležite pripomína len Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov v Poprade, pretože ešte stále sú mnohým bližšie obete cudzie.
Žiaľ dnes, každý kto ešte dokáže samostatne a slobodne myslieť, je nútený s pocitom smútku konštatovať, že nebiť týchto nešťastných historických udalosti, počnúc rokmi 1945, 1948 a končiac rokom 1968, náš život a život našich detí by vyzeral úplne inak. Bez zveličovania možno povedať, že neutralita Československa v roku 1968 by priniesla skutočný blahobyt na úrovni Švajčiarska, alebo prinajmenšom na úrovni škandinávskych štátov s vyspelým sociálnym systémom, akými sú Švédsko či Fínsko. November 1989 žiaľ nepriniesol skutočnú suverenitu ani zmenu k vytvoreniu lepšej a spravodlivejšej spoločnosti, ale len zmenu poručníctva a prehĺbenie sociálnych rozdielov. Na 21. august 1968 sme úplne zabudli a jeho obete dodnes nemajú ani centrálny dôstojný pamätník. Aj preto je dnes zo Slovenska krajina, ktorá bola nútená vzdať sa svojej energetickej bezpečnosti, krajina kde investujú bývalé zaostalé rozvojové krajiny, ako Kórea, India alebo Čína a krajina kde sme sa pomaly už stali gastarbeitrami vo vlastnom štáte. Silné Slovensko, akým mohlo byť ako súčasť neutrálneho Československa, by dnes nemalo problémy s Maďarskom a dokázalo by prekonať aj súčasnú hospodársku a finančnú krízu, ktorej koniec a následky sú nepredvídateľné.
Práve preto by mal byť odkaz 21. augusta 1968 pre nás aj dnes naliehavou výzvou a mementom pre poučenie z chýb minulosti.
Svetové združenie bývalých československých politických väzňov |
