|
Ani po vyše 25 rokoch sa na Slovensku okrem Popradu nenachádza pamätník so štatistikou obetí augustovej okupácie. O žalostnom stave spoločnosti k augustovým udalostiam svedčí, že namiesto toho,aby sme si uctili obete tak ako si ich uctievajú všetky civilizované národy, postavili sme bustu spoluautorovi pozývacieho listu Vasilovi Biľakovi. 21 rokov akékoľvek pripomenutie okupácie znamenalo prinajmenšom problémy so štátnou bezpečnosťou a v práci, pretože Husákov režim, ktorý sa dostal k moci pomocou tankov, označil socializmus s ľudskou tvárou Alexandra Dubčeka za kontrarevolúciu.
Po zamatovej premene prisluhovačov Komunistickej strany a Štátnej bezpečnosti na demokratov, ktorí vymenili lásku na večné veky k Sovietskemu zväzu za večnú oddanosť USA, EÚ a svojim majetkom, ostal 21. august 1968 aj naďalej výkričníkom na svedomí mnohých, ktorí nemajú radi pripomínanie minulosti. Náš macošský postoj k tomuto smutnému výročiu, ktoré na Slovensku na rozdiel od Českej republiky nie je ani pamätným dňom svedčí o tom, že sa mnohí nazdávajú, že ak sa nepríjemným udalostiam v histórii vyhneme nebudú sa nás viac týkať. Ak sa nedokážeme poučiť z vlastnej minulosti dopúšťame sa opäť rovnakých chýb, ktorých následky ponesú vždy obyčajní ľudia.
A za chyby sa vždy platí. Dnes nariekame, že sme stratili ekonomickú svojprávnosť, podpisujeme petície za ochranu tradičnej rodiny a našich detí, máme strach z imigrantov z islamských krajín a sme nútení utekať do zahraničia, aby sme uživili svoje rodiny. Ale práve túto cestu sme si po novembri 1989 vybrali. Nenašiel sa totiž ani jeden politik, ktorý by vo svojom volebnom programe chcel presadiť neutralitu a nezávislosť Československa, ktorá by priniesla skutočný prospech všetkým občanom. Hoci neutralita bola nežiaduca aj pre Západ, nikto by si už nedovolil tak ako Brežnev poslať do Československa tanky.
Ako neutrálny štát by sme sa nepodieľali spolu s NATO na okupácii Iraku či Afganistanu a nemohli sme byť zaťahovaní do vojnových konfliktov a znášať ekonomické dôsledky sankcii proti Rusku, ktoré je najnovšie označované ako najväčšia hrozba Západu.
Po vyvolaní občianskej vojny na Ukrajine sa začali udalosti 21. augusta spomínať viac ako doposiaľ. Bohužiaľ nie však kvôli obetiam a zmareným nádejam na lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť, ale z politických dôvodov. Udalosti na Ukrajine a Kryme sa začali prirovnávať k okupácii Československa bývalým Sovietskym zväzom. Ak máme byť aspoň trocha objektívni prirovnávanie súčasného Ruska k Sovietskemu zväzu je to isté ako prirovnávať dnešné Nemecko k Nacistickému Nemecku. Rovnako neobjektívne by bolo jednostranné obviňovanie obyčajných ľudí, ktorí sa stali v bývalom Sovietskom zväze rovnako obeťou systému ako my po komunistickom puči vo februári 1948. Nemožno prehliadnuť, že na rozdiel od Európy, ktorá sa čoraz viac vzďaľuje kresťanstvu a Bohu, Rusko sa podľa jedného z fatimských proroctiev k Bohu navrátilo, čoho dôkazom nie je len účasť prezidenta a premiéra na cirkevných obradoch ale hlavne 23 000 po roku 1990 novopostavených kostolov.
Augustové udalosti sa začali interpretovať účelovo nielen bývalými prisluhovačmi komunistického režimu ale aj ľuďmi, ktorí sú sklamaní zo súčasného vývoja a nástupu tvrdého a často bezohľadného systému, ktorý nemá nič spoločné so skutočným demokratickým a právnym štátom.
Z úst oklamaných a frustrovaných ľudí často počuť, že keby neprišli vojská Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968, nezamestnanosť, chudoba, sociálne samovraždy, zlikvidované poľnohospodárstvo, rozpredané strategické podniky a sprivatizovaná voda, to všetko by prišlo už vtedy.
Odpoveď znie: Nie. Pretože situácia v roku 1968 bola diametrálne odlišná od situácie v roku 1989, kedy sa začali rozpadávať všetky postkomunistické štáty. V roku 1968 sme boli sami s úplne inou štartovacou pozíciou, kedy naša ekonomika bola len o niečo horšia ako ekonomika Rakúska. Tak ako bývalý Sovietsky zväz ekonomicky podporoval bývalú Nemeckú demokratickú republiku, bolo by z politických dôvodov v záujme Západu podporovať neutrálne Československo.
Hlavným dôvodom prečo by sa tak nestalo bola ale morálna kvalita politikov a ľudí v riadiacich funkciách v čase „Pražskej jari“.
Československo stratilo totiž najkvalitnejších ľudí v dvoch vlnách emigrácie. Prvá bola po februári 1948, kedy tisíce vzdelaných ľudí muselo pred hrozbou popravy alebo väzenia emigrovať do cudziny. Namiesto toho, aby tvorili hodnoty v prospech spoločnosti ich kvalifikácia priniesla prospech iným štátom. Po vpáde armád Varšavského paktu emigrovalo vyše 400 000 občanov, medzi ktorými bolo veľa kvalifikovaných odborníkov. Po normalizácii nastal morálny úpadok celej spoločnosti, ktorého následky nesieme dodnes.
Z týchto dôvodov po roku 1968 v bývalom Československu ostal v politických a riadiacich funkciách len morálny odpad národa a kolaboranti, ktorí sa prispôsobili režimu, ktorý ľuďom povolil riadiť sa krédom“ kto nekradne okráda vlastnú rodinu“ len preto, aby sa nestarali o politiku a boli ticho.
Po prevrate v novembri 1989 sa bohužiaľ práve tento morálny odpad a potomkovia arizátorov a normalizátorov dostali k moci a umožnili rozkradnutie Slovenska čo si dokonca aj uzákonili.
Politici ako Dubček, Smrkovský, Černík, ktorí boli obľúbení ako nikdy predtým a nikdy potom, a ktorí ľudí skutočne aj zastupovali, by si nikdy nedovolili budovať svoj osobný blahobyt na úkor biedy vlastných občanov, nikdy by nedopustili, aby Slovensko ovládli oligarchovia prepojení s justičnými a konkurznými mafiami, nikdy by nedopustili milióny exekúcii najmä dôchodcov, nikdy by nedopustili, aby ľudia umierali zamrznutí na uliciach a nikdy by nedopustili, aby boli zo zúfalstva doháňaní k sociálnym samovraždám.
Dubčekova smrteľná autonehoda dodnes vyvoláva mnohé pochybnosti a nezodpovedané otázky. Žiaľ po jeho smrti na Slovensku zomrela aj spravodlivosť a právny štát a pokiaľ nepríde nový Alexander Dubček sotva sa na tom niečo zmení.
Z úcty k obetiam 21. augusta 1968 a ľuďom, ktorí verili týmto politikom a boli ochotní za spravodlivejšiu spoločnosť obetovať aj svoj život, je našou morálnou povinnosťou, aby sme na nich nikdy nezabudli.
Česť ich pamiatke !
Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov
|
Pamätník v Poprade – jediný na Slovensku so štatistikou obetí