Prečo voľby na Slovensku doteraz nič nezmenili

Už komunisti v časoch tzv. reálneho socializmu nechceli nič počuť o počte samovrážd a nežiaduce sociálne štúdie zamerané týmto smerom pred verejnosťou tajili. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch bola istým docentom vypracovaná štúdia  o skúmaní genetických následkov v niektorých slovenských regiónoch, ktoré boli najviac postihnuté chudobou a nezamestnanosťou ešte z obdobia veľkej hospodárskej krízy, kedy sa v nich extrémne rozmohol alkoholizmus.  Konzumácia podomácky  vyrábaného nekvalitného alkoholu spôsobila značné degeneratívne zmeny a zvýšený výskyt postihnutých detí, čo sa negatívne geneticky prenášalo aj na ďalšie generácie.  Z dobre známych a pochopiteľných dôvodov táto a iné podobné štúdie boli cenzormi z ÚV KSČ okamžité  likvidované.

          V kontexte s vyššie uvedeným, ak zhodnotíme spoločensko-politicko-ekonomický  vývoj na Slovensku po prevrate v novembri 1989, prídeme zákonite a  neúprosne logicky k žalostnému konštatovaniu, že sme národ,  ktorý sa nedokáže poučiť z vlastnej minulosti  -- národ, ktorý sa nechá  so psou  oddanosťou okrádať,  a ktorý sa stotožnil  s poznaním, že vysoká politika musí byť výnosnou profesiou a  sľuby o službe záujmom občanov sú len prázdnymi frázami. 

Zvykli sme si už na to, že politika je pánske huncútstvo, a že tak to vždy bolo, je a bude. V opačnom prípade  by sme chronicky nevolili vždy tých istých politikov, ktorým sme stále ochotní naletieť na ich lacné predvolebné sľuby a pokryteckú demagógiu o sociálnom, či demokratickom a právnom štáte.

Skutočne sme sa už zmierili s tým, že štátny majetok, ktorý tu zanechala celá predchádzajúca generácia sa musel sofistikovane rozkradnúť, aby sa stal nástrojom blahobytu skupiny politických vyvolencov na úkor biedy a chudoby vlastných spoluobčanov?

Prijali sme  naozaj za svoje životné krédo, že ak by sme sa dostali do politiky, neboli by sme iní a  starali by sme sa len o seba a svoju rodinu?

Skúsme sa zamyslieť, čo by dnes robili tí, ktorým slepo dôverujúc ako poslušné stádo dávame naše volebné hlasy, ak by socializmus neskončil v roku 1989.

Sociálny demokrat Róbert Fico, bývalá kádrová rezerva, by bol dnes minimálne členom ÚV KSS, ak nie priamo jeho vedúcim tajomníkom, Mikuláš Dzurinda  -- autor básne „Óda na Víťazný február“ by bol dnes ako súdruh niekde vo vedení ČSD, bývalý funkcionár SZM Ivan Mikoš by skončil na niektorom z ministerstiev, banský inžinier Ján Slota by pravdepodobne konzumoval alkohol a nadával na Maďarov niekde vo vedení nejakého štátneho podniku, Haščák z Penty-hlavný protagonista nedávno podhodenej správy SIS s názvom Gorila by po skončení Moskovskej stáže KGB zastával post veľvyslanca ČSSR a „politicky zodpovedný“ Pavol Hrušovský, či ešte „politicky zodpovednejší“ Ján Figel  by kresťansky a zodpovedne plnili svoje pracovné socialistické povinnosti na akomkoľvek poste.

Najmä z úst tzv. kresťanských demokratov dnes počuť slová o politickej zodpovednosti  voči EÚ, ktorej nevyhnutnou a nedeliteľnou súčasťou je dnes Slovensko. (Poznamenávam, že o rovnakej politickej zodpovednosti hovoril po  okupácii  v auguste 1968 aj  Gustáv Husák.)  V zmysle tejto zodpovednosti sú už ochotní ísť do vlády s ľavicovým Smerom-SD, ktorému pred voľbami v roku 2010 nevedeli prísť na meno a nazývali ho boľševickým.
Takto politicky zodpovedne sa po roku 1989 rozkradli tisíce miliárd štátneho majetku, vytunelovali sa životaschopné podniky a z tunelovania a brania nesplatených úverov sa stal národný šport.

Nedobytné pohľadávky po Mečiarovom bačovaní  Mikloš s Dzurindom presunuli do Konsolidačnej banky, ktorej sekeru uplatnením princípu kolektívnej viny zaplatili daňoví poplatníci, aby sa takto už „ozdravené“ banky mohli predať do zahraničia.

Ekonomický extrém Mečiarom vytvorenej kapitálotvornej triedy slovenských podnikateľov typu Rezeš a Pór, ktorí si zo sprivatizovaných podnikov urobili dojnú kravu, vystriedal extrém modrej koalície, ktorá Slovensko pripravila o ekonomickú svojprávnosť lacným výpredajom strategických podnikov zahraničným korporáciám.

Sme skutočne ľahostajným a zbabelým národom ako nás v 80. rokoch, v časoch štrajkov poľskej Solidarity  nazývali redaktori Rádia Slobodná Európa?

A sme naozaj takí ako sedliak vo filme Pacho hybský zbojník, ktorý utekal za grófom Erdélyim s korbáčom a prosil ho aby ho ním  bil?

Najväčšou tragédiou je, že rozkradnutie štátneho majetku po roku 1989 a súčasnú mizériu spôsobila najmä všeobecná  ľahostajnosť, alibizmus a nezáujem slovenského občana o veci verejné, čoho markantným dôkazom je Popradská výzva občanom ČSFR z roku 1991.

Ako som sa presvedčil, od roku 1991 o zákon o preukazovaní pôvodu majetku a o zákon na zabránenie pokračujúcemu tunelovaniu a rozkrádaniu štátneho majetku nemala v tom čase záujem ani jedná politická strana!

V roku 2010 pred voľbami som sa obrátil na Igora Matoviča, zástupcu tzv. obyčajných ľudí s návrhom na presadenie účinného a vykonateľného zákona na preukazovanie pôvodu majetku, ktorý by nahradil Smerom prijatý „bezzubý“ zákon s podobným znením. 

Taktiež som navrhoval založenie občianskej komisie, ktorá by sa zasadila o navrátenie rozkradnutého majetku do vlastníctva štátu.

Igor Matovič tento návrh ignoroval a dokonca napadol nášho člena -- bývalého disidenta Vladimíra Pavlíka, redaktora Necenzurovaných novín, aby na svojej webovej stránke  prestal otravovať občanov Slovenska s kauzou Diamantová baňa, ktorá je zverejňovaná na webovej stránke www.diamantovabana.sk.
Rovnaký návrh som zaslal -- bez odozvy --  aj Richardovi Sulíkovi a jeho SAS. Navrhoval som vtedy,   aby namiesto pripravovaného referenda o zrušení koncesionárskych poplatkov  a zrušení poslaneckej imunity ako prioritnú dali otázku navrátenia rozkradnutého majetku a prijatie účinného zákona o preukazovaní pôvodu majetku. 

Už v roku 2010 som sa presvedčil, že ani Igor Matovič, ani Richard Sulík nie sú politici s odvahou prekročiť svoj vlastný tieň a nemajú úprimnú vôľu skutočne konať v prospech slovenských občanov. Presvedčil som sa, že sú  len vypočítavými obchodníkmi, ktorí chcú kozmetickými úpravami riešiť  druhoradé problémy a takto populisticky zavádzať občanov.
Pokiaľ sa nedostanú do politiky ľudia nezaťažení korupčným štýlom slovenského podnikania, všetky trestné oznámenia o ekonomickej trestnej činnosti organizovanej politikmi a ich nastrčenými osobami, ako napr. „Správa o organizovanom okrádaní štátu a obyvateľstva po novembri 1989-Nalejme si omšového vína“, podané GP SR Vladimírom Pavlíkom, alebo súčasná kauza s názvom „Gorila“, budú vždy zamietnuté pod koberec v duchu „Vyšetrovanie skončilo zabudnite“, ako uvádzame na našej webovej stránke http://www.szcpv.org/11/gpus.html.

Ešte pred vyhlásením parlamentných volieb som rovnaký návrh predložil aj lídrovi Ľudovej strany Naše Slovensko Mgr. Mariánovi Kotlebovi.

V mene obetí komunizmu, ako aj bývalých politických väzňov, pre ktorých je navrátenie bývalými štruktúrami KSČ, ŠtB a KGB rozkradnutého  majetku do vlastníctva štátu otázkou priority, touto cestou vyslovujem Ľudovej strane Naše Slovensko úprimné poďakovanie za to, že sa náš návrh stane hlavným bodom ich programu vo voľbách v roku 2012.

Sme presvedčení, že odvaha a odhodlanie mladých ľudí z Ľudovej strany Naše Slovensko a  skúsenosti nás starších budú prvým krokom k tomu,  aby sa slovenský volič konečne zobudil a pochopil, že jeho životná úroveň a osud jeho detí je pre politikov zo zoskupení, ktoré nám doteraz vládli, až na poslednom mieste.  

Oni totiž robia politiku len na najbližšie volebné obdobie – podľa direktív z Bruselu – a čo bude o 10-20 rokov ich vôbec nezaujíma, pretože oni a ich deti, na rozdiel od obyčajných ľudí, sú vďaka svojej zapredaneckej politike  finančne zabezpečení až do smrti.

Ľudová strana Naše Slovensko je jedinou politickou stranou, ktorá  18. januára uverejní skutočne revolučný volebný program na odstránenie  následkov ekonomických a iných zločinov spáchaných politikmi  po novembri 1989 s cieľom nastolenia sociálnej spravodlivosti. A  rovnako ako Alexander Dubček v roku 1968, sa  ĽS NS bude usilovať o neutralitu Slovenska.

                                                           František Bednár