hlavna stranka

Zomrel známy prenasledovaný ruský spisovateľ, symbol nezávislého myslenia, nositeľ Nobelovej ceny

Alexander Solženicyn

V 3. augusta 2008 nedeľu vo veku 89 rokov vo svojom dome v Moskve zomrel na srdcový infarkt Alexander Solženicyn

Celosvetovo uznávaný symbol odporu voči komunizmu strávil vyše sedem rokov v pracovnom tábore v Kazachstane a ďalšie tri mesiace v domácom exile po tom, čo kritizoval J. V. Stalina v liste, ktorý napísal počas druhej svetovej vojny, keď slúžil v prvej línii ako kapitán delostrelectva.

Svoje utrpenie opísal v diele Jeden deň v živote Ivana Denisoviča, ktoré vyšlo v roku 1962 v časoch odporu proti Stalinovi. Čoskoro nato ho však za jeho tvorbu začali perzekvovať. Ďalšie autorove diela, vrátane troch zväzkov Súostrovia Gulag (1973-78), napísal tajne a vyšli iba v zahraničí.

Laureát Nobelovej ceny Solženicin sa dostal pod paľbu kritiky pre knihu 200 rokov pospolu, o úlohe židov počas éry sovietskej represie, v ktorej odhalil posledné tabu ruskej revolúcie a  ktorá na Slovensku nikdy nevyšla a v súvislosti s úmrtím Alexandra Solženicyna sa žiaľ v médiách nespomína.
http://www.szcpv.org/06/solzenicin.html-Solženicin odhalil posledné tabu revolúcie
http://szcpv.org/06/kati.html-Stalinovi dobrovoľní kati

Solženicyn získal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1970 a o štyri roky ho vypovedali z vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Po pobyte vo Švajčiarsku sa Solženicyn usadil v USA, odkiaľ sa do Ruska vrátil až v roku 1994, krajinu však našiel vo veľkom chaose. Dúfal v jej oživenie a tak sa pridal k vtedajšiemu prezidentovi Vladimirovi Putinovi, ktorý tvrdil, že počas svojho pôsobenia v úrade sa Rusko zotaví.

Uznávaný autor sa v uplynulých rokoch objavoval na verejnosti len občas a podľa dostupných správ trpel vážnymi zdravotnými problémami. V zriedkavých rozhovoroch pre médiá vyjadroval ľútosť nad stavom ruskej politiky a vlády, ale zároveň chválil Putina, napriek jeho minulosti spojenej s KGB. Na margo Putinovej politiky a posilnenia postavenia ruskej pravoslávnej cirkvi sa v uplynulých rokoch vyjadroval opakovane pozitívne. Podporil aj kontroverzne prijímajú vojnu v Čečensku a varoval pred priveľkým západným vplyvom v krajine.

V júni 2007 udelil Putin Solženicynovi Štátnu cenu Ruskej federácie. Vzhľadom na Solženicynov zlý zdravotný stav ocenenie prevzala spisovateľova manželka Natália. Prostredníctvom videoposolstva sa renomovaný literát vyslovil za duchovnú jednotu krajiny, pretože iba tá umožní prekonať trpké skúsenosti uplynulých desaťročí a zabráni novým nežiaducim úderom osudu. Súčasne vyjadril nádej, že na obsah jeho diel národ nezabudne.

Vo svojom poslednom televíznom interview Solženicyn vyjadril ľútosť nad tým, že z pohľadu štátu a ekonomiky je Rusko "stále ďaleko od krajiny, o ktorej som sníval."

V súvislosti s jednostranným vyhlásením nezávislosti Kosova miestnymi Albáncami vo februári 2008 Solženicyn adresoval kosovským Srbom list, v ktorým vyjadril svoj zármutok nad nespravodlivosťou, ktorá kosovských Srbov postihla a zároveň ich vyzval, aby neopúšťali svoje domovy.

"Srbom, ktorí zostali žiť v nespravodlivo odtrhnutej historickej zemi, provincii Kosovo: Počas minulých ťažkých rokov ste museli pretrpieť ničenie pravoslávnych chrámov, pálenie vašich srbských dedín a bezprostredné násilie a vraždenie. Nech vám Boh dá odvahu, aby ste aj v budúcnosti zostali blízko hrobov svojich najbližších," napísal Solženicyn.


Životopisné údaje:
Alexander Solženicyn sa narodil v roku 1918. Na vysokej škole vyštudoval matematiku a pôsobil ako stredoškolský učiteľ. Počas druhej svetovej vojny bol delostreleckým dôstojníkom. Za kritiku Stalina bol degradovaný, obvinený z protisovietskej činnosti a odsúdený na 10 rokov nútených prác. Zážitky z pracovného tábora na Sibíri neskôr opísal v literárnej tvorbe – najmä v knihách Jeden deň Ivana Denisoviča a Súostrovie Gulag. Po Stalinovej smrti v roku 1953 v období ideologického „odmäku“, keď sa dočasným víťazom mocenských zápasov stal Nikita Chruščov, vstúpilo do verejného života slobodnejšie opozičné myslenie, niektorí významní spisovatelia boli rehabilitovaní (Mandeľštam, Babeľ, Charms) a odtabuizované boli aj niektoré témy v ruskej literatúre. Preto mohla v tomto období vyjsť aj Solženicynova novela Jeden deň Ivana Denisoviča. Obdobie „odmäku“ trvalo do polovice šesťdesiatych rokov. Potom bolo slobodné myslenie a kultúra opäť vyhnaná z verejného života. Začalo sa obdobie potláčania myšlienok, najskôr do podzemia, do samizdatu. Mnohé (aj Solženicynove) texty skončili v „samizdate“ – v zahraničných časopisoch a vydavateľstvách. V roku 1967 poslal list 4. zjazdu Zväzu sovietskych spisovateľov, v ktorom žiadal, aby bola zrušená cenzúra umeleckej literatúry. Reakciou na list bola kampaň proti Solženicynovi a jeho vylúčenie zo zväzu. Vtedy sa už jeho diela publikovali len v samizdate a v zahraničí. V roku 1970 mu udelili Nobelovu cenu za literatúru a v roku 1974 v Paríži vyšla prvá časť jeho diela Súostrovie Gulag. Solženicyn bol vyhlásený za zradcu a v roku 1974 vysídlený zo ZSSR. Žil v USA vo Vermonte a venoval sa literatúre. Po páde komunizmu v strednej a východnej Európe sa vrátil do Ruska. Až do svojej smrti  sa kriticky vyjadroval k spoločenským a politickým problémom.
Diela Alexandra Solženicyna
  • Dvesto rokov pospolu - dvojzväzkové dielo opisujúce tému rusko-židovských vzťahov s kritickým pohľadom na úlohu Židov v ruských dejinách. Na základe tohto diela býva Solženicyn radený k antisemitom.
  • Jeden deň Ivana Denisoviča (Один день Ивана Денисовича, Odin deň Ivana Denisoviča1962): dej tejto novely nás zavádza do komunistického politického pracovného tábora a opisuje jeden deň človeka odsúdeného na 10 rokov podľa § 854 (podľa tohto § sa odsuzovala väčšina politických väzňov; 10 rokov bol lepší štandard pre ľudí, ktorí nič neurobili).
  • V kruhu prvom (В круге первом - V kruge pervom (1968USA a ruský samizdat), písané v rokoch 1955 - 1967
  • Rakovina, (Раковый корпус, Rakovyj korpus 1968 Nemecko a ruský samizdat, rozšírená verzia 1978 USA a ruský samizdat): formou románu rozpráva - veľmi vierohodne - o liečebni rakovinyv postalinskom období - čiže okolo r. 1956 (sám Solženicyn prešiel liečbou rakoviny roku 1954 v Taškente). Hlavným hrdinom je človek chorý na rakovinu, je to vyhnanec. Stretávame sa tu nielen s nedostatkom lôžok, ale aj s láskou, ale objavuje sa tu aj politika. Dej opisuje nestranná osoba, na izbe a na chodbách s vyhnancom ležia ľudia rôznych pováh a názorov, medzi nimi aj komunisti.
  • Бодался телёнок с дубом - Bodalsja teljonok s dubom: zhrnutie jeho spolupráce s A. T. Tvardovským v Novom mire v 60. rokoch.
  • Prípad na stanici Kočetovka (Случай на станции Кочетовка, Slučaj na stancii Kočetovka) Poviedka o živote na železničnej stanici v Sovietskom tyle, počas Veľkej vlasteneckej vojny.
  • Červené koleso (Красное колесо, Krasnoje koleso): románový cyklus; ide o pohľad na vývoj Ruska od revolúcie v roku 1905 cez prvú svetovú vojnu až po októbrovú revolúciu.
  • Súostrovie GULAG I - III, (Архипелаг ГУЛАГ - Archipelag GULAG, 1973 – 1975 v zahraničí, ruský samizdat): GULAG je akronym, označujúci hlavnú správu táborov nápravných prác. Solženicyn sám seba považuje za kronikára Gulagu medzi rokmi 1918 - 1956. Sám píše, že knihu píše iba z povinnosti voči ľuďom, ktorí tu boli mučení, zomreli alebo boli neprávom zadržiavaní. Ide o dielo, ktoré je založené na vlastných skúsenostiach, na spomienkach spoluväzňov atď. Hoci sa nie všetko, čo je v diele opísané, podarilo dokázať, ide o vierohodný opis moci stalinizmu v ZSSR.
  • Rusko v troskách (Россия в обвале - Rosija v obvale) kniha, v ktorej sa venuje postaveniu a perspektívam Ruska a Rusov po skončení studenej vojny.

 

hlavna stranka