Pamätník usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989
Foto:
SZČPV |
Veniec kancelárie prezidenta Slovenskej republiky
|
Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov zorganizovalo pri príležitosti III. Výročia odhalenia pamätníka usmrtených
na hraniciach v rokoch 1948-1989 na historickom cintoríne v Kežmarku pietnu spomienku venovanú vyše 400 obetiam na bývalých
československých hraniciach. V príhovoroch vystúpili primátor mesta Kežmarok Ing. Igor Šajtlava, predseda SZČPV F. Bednár.
Vedúci kancelárie prezidenta Slovenskej republiky v Košiciach Mgr. Oto Sabo a predseda Sekcie násilne odvlečených
SZČPV Marián Dudinský. Podujatie moderovala členka SZČPV Elena Bačkorová. Na záver pietnej spomienky sa uskutočnila recepcia v
Hotelovej akadémii Ota Brucknera v Kežmarku.Slovenské média s výnimkou regionálnej TV Kežmarok a Podtatranských novín už tradične pietnu spomienku úspešne odignorovali.
Primátor Mesta Kežmarok Ing. Igor Šajtlava
|
Dámy a páni, dovoľte aby som Vás privítal na historickom cintoríne mesta Kežmarok.
Zišli sme sa tu dnes preto aby sme si pripomenuli dvoch ľudí, Ondreja Brejku a Milana Dlubača a cez nich pamiatku viac ako 400 ľudí, ktorých život bol násilne ukončený pri pokuse o prechod hranice. Ľudí, ktorí chceli spoznávať iných ľudí, chceli poznať pravdu, chceli poznať slobodu. Vtedajší systém ktorý sa vysoko líšil spravodlivosťou a humánnosťou im v tom zabránil. Nedovoľme aby sa tento systém vrátil. Je len na náš či dovolíme aby sa tento systém vrátil je len na nás či budeme žiť slobodne. Nech tento hrob na historickom cintoríne slúži pre všetkých ako memento.
Česť pamiatke všetkých, ktorí boli usmrtení za poznávanie pravdy a slobody.
|
Vedúci Kancelárie prezidenta SR v Košiciach
Mgr. Oto Sabo
|
Vážení
prítomní, dámy a páni, keď som išiel za pánom prezidentom s tým, že prídem na túto akciu mal som s sním plánovaný rozhovor
na 10 minút. Nakoniec sme o týchto hrôzostrašných skutočnostiach, ktoré sa diali hovorili skoro hodinu. Pán prezident si
vysoko váži tých, ktorí na to všetko čo sa dialo nezabúdajú. Jednoducho dnes ako keby bola doba ako kedy sa zabúdalo na to
čo sa dialo mnoho desiatok rokov. Preto je potrebné aby boli aj takí zanietení ľudia ako tu, tí ktorí organizujú tieto
podujatia na akom som sa zúčastnil v Poprade alebo teraz tuná a vzdať im všetku úctu za to, že sú ochotní aj na úkor
svojich problémov tieto pietne spomienky organizovať. Preto vás chcem všetkých poprosiť v mene prezidenta Slovenskej
republiky pána Ivana Gašparoviča aby sme nikdy nezabudli na tú hroznú tabuľu, ktorá nám pripomína všetko to hrozné čo
sa tuná dialo aby sme na to nezabudli a tak ako pán primátor povedal aby sme urobili všetko preto aby sa toto obdobie
už nikdy k nám nevrátilo. Ešte raz vážení priatelia, prítomní, dovoľte aby som vás pozdravil v mene prezidenta
a poprial vám aby sme sa už nikdy v budúcnosti nemuseli s takýmito problémami zaoberať.
|
Príhovor predsedu Svetového združenia býalých čsl. politicých väzňov
Predseda SZČPV: František Bednár
|
Moderátorka Elena Bačkorová
|
Vážení hostia, milí priatelia!
22. júna pred troma rokmi sme sa stretli na pohrebe Ondreja Brejku a Milana Dlubača. Ich prvý pohreb v Rakúskom Stielfriede a Marchegu v roku 1980, kde rieka Morava vyplavila ich mŕtve telá, bol totiž bez účasti ich blízkych. Hrob Milana Dlubača v Marchebu už bol určený k likvidácii. Vďaka exhumácii a prevozu na Slovensko sa tak nestalo a pri tomto pamätníku napokon po 24 rokoch našli svoje miesto posledného odpočinku dvaja mladí ľudia - dve obete systému, ktorý sa nezastavil ani pred streľbou do vlastných občanov, a to len preto, lebo mali o svojom živote inú predstavu než aká im bola vnucovaná.
25.júna 2004 sme odhalili tento pamätník, venovaný vyše 400 obetiam usmrtených na bývalých československých hraniciach, ktoré sa po roku 1948 stali železnou oponou oddeľujúcou dva svety.
Pred troma rokmi, tu na tomto mieste, dnes už nebohý Predseda Správnej radu ÚPN Ján Langoš pred Bohom sľuboval, že budú zverejnené mená tých, ktorí sú zodpovední za ich smrť. S ohľadom na úctu k jeho pamiatke však tvrdím, že k tomu neexistuje politická vôľa. Zabitie každého človeka odporuje zásadám kresťanským ako aj etickým, to nemôže ospravedlniť ani zakrývanie zákonmi.
Nechcem však hovoriť o minulom režime, jeho podiele viny a zodpovednosti za tieto zbytočné zmarené životy. To prenechajme kompetentným inštitúciám a historikom. Dovoľte mi však na tomto symbolickom mieste zamyslenie o smrti, pohreboch a spoločnosti.
Nedávno sa môj známy v Českej republike zúčastnil na väčšom pohrebe na vidieku. Asi desaťročný okoloidúci chlapec sa ho opýtal: "Čo to je?!" Ako by táto obyčajný otázka obyčajného chlapca symbolizovala vzťah dnešnej konzumnej spoločnosti, k smrti, pohrebom a zosnulým. Túto situáciu otrasne ilustroval hlboko ľudský televízny dokument Jiřího Krejčíka ml. a Lídy Rakušanovej "O posledných veciach človeka", nedávno vysielaný na ČT2. Dokument skúma šíriaci sa fenomén pohrebov bez obradu. Do spoločnosti, kde vládne kult večnej mladosti, sa smrť nehodí. Je vytesnávaná všade v Európe. V Českej republike sa to však už deje spôsobom, aký inde nemá obdobu.
V Prahe už pohreby bez obradov dosiahli neskutočných päťdesiat percent, dvadsať percent urien nikto nikdy nevyzdvihne... Záber, kedy je z nevyzdvihnutých urien popol zomrelých vysypávaný do spoločného hrobu, zostáva dlho vo vedomí. Ako by ti ľudia boli doslova odpadom.
V mnohých tzv. "nevyspelých" krajinách úcta a vážnosť, ktorej sa človek teší, stúpa s vekom. Hovorí sa, že ľudský život má tri dimenzie: vertikálnu - naši predkovia a naši potomkovia, horizontálnu - naše okolie, ta tretia je vnútorná, zaužívaný mravný zákon, čo je vlastne kresťanské Desatoro. Tu došlo k devastácii najväčšej.
Chcem Vám preto všetkým poďakovať za Vašu vzácnu účasť na tomto pietnom stretnutí, ktorá je dôkazom, že na Slovensku sa ešte vždy nájdu ľudia, ktorí si ctia svojich mŕtvych a svoje obete. Práve to je v súčasnej konzumnej spoločnosti mimoriadne vzácne. Stále viac a viac sa vzďaľujeme od ľudskosti, zriekame sa tradícii a nepísaných morálnych kódexov našich predkov, ktorí si ctili a náležite uctievali svojich mŕtvych. Tieto dve obete sa po dlhých rokoch dočkali dôstojného pohrebu a slušného hrobu, čo žiaľ mnohým iným obetiam nemohlo byť dopriate. Je ešte veľa zabudnutých a neznámych hrobov, kde práchnivejú telesné pozostatky zabudnutých obetí, či už to boli zabití na hraniciach alebo stovky násilne odvlečených do Gulagov o ktorých ich rodiny ani nevedia kde sa presne nachádzajú.
Vážení hostia, milí priatelia, je našou morálnou povinnosťou nezabúdať na tieto obete pretože ich smrť bola poľutovaniahodným zločinom. Uctime si preto ich pamiatku modlitbou s prosbou o večné odpočinutie ich duší.
Česť ich pamiatke!
Príhovor predsedu Sekcie násilne odvlečených SZČPV Mariána Dudinského
Predseda Sekcie násilne odvlečených SZČPV a podpredseda SZČPV: Marián Dudinský
ZLOČINY, KTORÉ NIK NEVYŠETRUJE
Vážení pozostalí,
vzácni politickí väzni
a odvlečení, ctení hostia,
dovoľte mi, aby som
Vás pri tomto smutnom pamätníku pozdravil v mene bývalých politických
väzňov i v mene násilne odvlečených do stalinského GULAG-u. Takéto
stretnutia majú pre mňa osobitný význam, lebo mi pripomínajú celkom nedávnu totalitnú minulosť, ktorej
mnohí pamätníci ešte nie sú ani len v dôchodkovom veku. Súčasne mi
potvrdzujú starú pravdu, že slobodu si nezaslúži ten, kto o ňu aktívne neusiluje.
To čo sa kedysi dialo
za tzv. železnou oponou je ešte stále pre väčšinu verejnosti doma
i v zahraničí veľkou neznámou. Naši historici sa zväčša ešte nestihli
v nových pomeroch zorientovať, štátne inštitúcie, ktoré by mali dbať
o odhalenie vinníkov riešia prozaickejšie ekonomické problémy a médiá,
z ktorých už žiadne nie je v slovenských rukách sa predbiehajú
v bulvárnosti, vulgárnosti a vyrábaní tzv. celebrít. Koho už dnes
zaujíma tragický osud bezmenných
i známych mužov, žien a detí, - veru i detí - ktorých zastrelili,
zmrzačili, či uväznili len preto, že podľahli pokušeniu ilegálne opustiť socialistický raj. A predsa sme sa tu
dnes zišli, my svedkovia tej doby neslobody, (vďaka bohu aj za účasti predstaviteľov
štátu), aby sme ešte dôraznejšie povedali,
že národ si aj svoju temnú históriu musí pripomínať, ak nechce, aby sa
opakovala.
Českí historici Vilém
Hejl a Karel Kaplan, ktorí v sebe našli odvahu poukázať na zločiny
komunistického režimu napísali začiatkom osemdesiatych rokov, rokov ruskej
perestrojky interesantnú knihu s názvom „Správa o organizovanom
násilí“. Samozrejme nevyšla u nás, ale na Západe. V jednej
z kapitol tejto knihy uvádzajú, že ŠtB hneď po februári 1948 začala vo
veľkom pripravovať provokácie na
hraniciach s cieľom zadržať čo najviac utečencov, ktorých potom obžalovali
vo vykonštruovaných procesoch z vlastizrady, vyzvedačstva a pod. Od
začiatku im nešlo o prípadných kriminálnikov, ale o ľudí nepohodlných
režimu. Ako píšu, provokatér zorganizoval početnú skupinu ilegálnych emigrantov
a potom ich Pohraničná stráž buď
zlikvidovala, alebo spacifikovala priamo na hraniciach. A to často
i za cenu, že porušili teritoriálne územie cudzieho štátu, alebo tzv.
narušiteľov št. hraníc strieľali bezbranných vo vode, vzduchu, či inak, -
v rozpore so Ženevskou konvenciou. Ako uvádzajú autori na podobnej
provokácii bol založený aj prípad bývalého partizánskeho veliteľa mjr. Viliama
Žingora, popraveného v r. 1951. Avšak špecialitou provokatérov boli únosy
našich ľudí zo zahraničia! Autori citovanej knihy uvádzajú prípad známeho
sociálnodemokratického funkcionára Bohumila Laušmana, ktorého agenti ŠtB
uniesli z Rakúska v predvečer Vianoc, 23. decembra 1953. Prípad bol
v komunistami ovládaných médiách vykreslený tak, že Laušman sa
z emigrácie vrátil, aby sa tu postavil do čela obnovenej Sociálnej
demokracie a vtedy ho vraj ŠtB
zatkla.
Žijúceho svedka takýchto praktík máme
aj vo vlastných radoch. Náš podpredseda, vzácny človek Emil Švec, pôvodným povolaním pilot, bol tak isto v šesťdesiatych rokoch
unesený z Rakúska agentmi ŠtB do ČSSR, kde bol odsúdený na dlhoročné
vezenie. Obludnosťou tohto prípadu však
je, že sudca, ktorý celý tento únos de
iure zlegalizoval bol ešte za
totalitného režimu povýšený na sudcu NS SR, kde vytrval až do minulého
roku a v súčasnosti už ako
dôchodca vraj robí riaditeľa akéhosi odboru v rámci MS SR! Pýtam sa –
skutočne sa ten rezort pýši názvom Ministerstvo spravodlivosti?...
Čiže je evidentné, že nejde len o
zločiny 50 rokov, rokov zatuchnutého stalinizmu, ale že organizované násilie
KSČ, pretrvalo až do svojho formálneho konca, ba mnohí jeho aktéri sa zamatovo
pretransformovali na demokratov a vydržali až do súčasnosti! Nespočetné
obete Pohraničnej stráže sú zaznamenané dokonca ešte z konca 80
rokov, keď sa totalitný režim už pod vplyvom Gorbačova rúcal. Môj priateľ
Michal Paulík, ktorý sa v nežičlivej atmosfére „husákizmu“
v osemdesiatych rokoch pokúsil ilegálne emigrovať do Rakúska skončil svoj
život tiež na hranici. Obrazne povedané ako kacír v časoch inkvizície.
Poslednú informáciu o jeho vražde mi poskytol v čase môjho procesu
vyšetrovateľ ŠtB, ale aj to len ako
úsmevnú historku o tom, ako skončia „kopečkári“. Muž, ktorý mal
v tom čase necelých 30 rokov nemá ani len hrob, kde by sa jeho rodina
mohla pomodliť. Je jednoducho nezvestný! Aj to sú tí, ktorí tvoria štatistiku
československého archipelagu.
V Národnej rade SR
existuje pripomienka - akýsi kameň, nie pamätník, ale len kameň o dobe
neslobody. Ale aká je to sloboda, ak zločiny vrážd na štátnych hraniciach
podnes nik nevyšetruje? Urobila sa za nimi hrubá čiara. Presnejšie, už dnešní,
„demokratickí“ politici za ňou urobili
hrubú čiaru!
Túžba
po slobode a úniky z neprirodzeného prostredia sú súčasťou genetickej výbavy každého človeka.
Je len na racionálnom a intelektuálnom rozhodnutí, či to dotyčný jedinec
podstúpi, či mu stojí za to obetovať hoc aj život pre dosiahnutie osobnej
slobody. Tisíce našich občanov dokázali
svojimi individuálnymi, neraz vskutku hrdinskými činmi, ktoré nikdy nebudú
poctené štátnymi vyznamenaniami, že také riziko sú schopní podstúpiť. Im dnes
skladáme našu poctu a tým, čo sa súčasnosti nedožili povinnú pietu...
Marián Dudinský
|
