Odvrátená tvár slovenskej pravice

Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov je asi jedinou skutočne apolitickou organizáciou politických väzňov na Slovensku. Z jednoduchého dôvodu, nebolo doposiaľ zaradené medzi občianske združenia taxatívne zaradené medzi organizácie financované zo štátneho rozpočtu. Akékoľvek obviňovanie z politickej servilnosti či pochlebovanie slovenskej sociálnej demokracii preto nepripadá do úvahy .

Z pohľadu politicky nezainteresovaného je vskutku zaujímavé sledovať správanie SDKÚ a jej politických súkmeňovcov z SMK či KDH.

Ak sa tejto tzv. „pravicovej koalícii“, ktorá sa dnes ocitla v opozícii, dá niečo vyčítať tak v prvom rade fakt, že totálne zdiskreditovala pojem“ pravicová politika na princípoch demokratického kapitalizmu“. K posunu smerom k sociálnej demokracii prispel najmä mimoriadne bezohľadný prístup bývalej vlády k menej úspešnejšej väčšine občanov Slovenska, ktorá nenaskočila po prevrate v novembri 1989 na ten správny stranícky a privatizačný vlak. V nepodstatnej miere k volebnej porážke prispeli aj nesplnené sľuby o údajnom riešení neprehľadných rabovačiek štátneho majetku a ich zverejnenie na internete, čo v roku 1998 sľuboval bývalý minister financií Ivan Mikloš. V konečnom dôsledku všetko zo svojich daní musel zaplatiť radový občan v podobe tzv. reforiem, ktoré jednoducho nahradili nedostatok politickej vôle a odvahy získať späť rozkradnuté miliardy. Volebný slogan bývalej koalície „Ide nám o úspešne Slovensko!“ ktosi výstižne nahradil zmenenou vetou „Ide nám o love!“ , čo v rómštine znamená ide nám o peniaze.

Absolútne trápne a úboho vyzneli Dzurindove zúfalé pokusy spojiť sa s HZDS Vladimíra Mečiara, ktorý mal zachraňovať osud reforiem, napriek tomu, že to bol práve ten Milkuláš Dzidunda, ktorý sa dostal k moci na vlne antimečiarizmu. Zmanipulované média trápne špekulovali o možných variantoch novej vlády, pričom za najhorší variant unisono považovali koalíciu Smeru so SNS. O vláde nakoniec v krátkom čase a jednoznačne rozhodol víťaz volieb čo spustilo búrku hystérie v duchu Višinského praktík generálnej prevencie. Tí politici, ktorým malo podľa ich prázdnych slov ísť o Slovensko, začali kampaň v duchu čím horšie tým lepšie, čo zjavne potvrdil výrok Mikuláša Dzurindu v Poľsku o tom, že na Slovenku by investoval len samovrah! Toto je v skutočnosti pravá tvár lídra slovenskej pravice, ktorý už vopred kuviká a straší o skončení investícii, pričom si vo svojej zaslepenosti samým sebou prestal uvedomovať zásadný fakt, že peniaze nesmrdia a finančný vlak už ide príliš rýchlo na to aby sa z neho dalo vyskočiť. Reálne uvažujúci človek, ktorý sa nedá ovplyvňovať demagógiou zmanipulovaných médií si uvedomuje, že ak sa v minulosti vláde HZDS posielali demarše a protesty, tak to bolo za diametrálne odlišnej situácie. Paradoxne dnes reformátori najviac plaču nad tým, že sa im kvôli KDH nepodarilo „ukradnúť“ HZDS.

Je prinajmenšom nezvyčajné, ak nie neslušné, ak sa spustí hystéria už vopred proti vláde, ktorá ešte ani nezačala vládnuť a nedostala ani obligátnych 100 dní. Ako bývalému politickému väzňovi a odporcovi komunizmu mi pochopiteľne nieje po srsti, že v tejto vláde je opäť veľa ľudí spojených s minulým režimom. Tí tam však sú už od roku 1989 a pokiaľ tam boli za vlády Mikuláša Dzurindu nikomu to v EÚ nevadilo.

Manipulácia poslancov parlamentu EÚ, či už tzv. socialistov, ktorým nikdy neprekážala a ani dnes nevadí spolupráca Sociálnej demokracie v ČR s KSČM ale očividne iný meter už majú na národne orientovanú SNS pričom táto ani za participácie na vláde s HZDS nebola nikdy obviňovaná z nejakých konkrétnych porušení zákona a trestných činov a občas priamočiare a svojské výroky jej predsedu nikto nebral vážne, alebo tzv. pravičiarov, však zaváňa až príliš dvojakým metrom a zasahovaním do suverenity iného štátu EÚ na základe politickej objednávky. Bývalí politickí väzni, z ktorých boli niektorí okrem komunistických aj v nacistických koncentračných táboroch, si však veľmi dobre pamätajú na zradu Európy v Mníchove 1938, či na hanebné rozdelenie sfér vplyvu víťaznými mocnosťami po II. Sv. vojne, kedy nás Západ a Európa ľahkomyseľne podhodili ako ľahkú korisť Stalinovi. Rovnako amorálne sa k nám zachovali po okupácii v roku 1968. Bývalé Československo v Európe už dávno bolo a vtedy patrilo medzi 10 priemyselne najvyspelejších štátov Sveta.

Po týchto skúsenostiach a strate dôvery nemajú poslanci EÚ morálne právo zasahovať do vnútorných veci Slovenska, navyše ak k tomu zatiaľ nemajú dôvod a konajú tak len preto, lebo niekto sa nemôže zmieriť s tým, že občania Slovenska sa vo voľbách rozhodli inak. Európa a Západ ma voči nám historický dlh za zradu, ktorej sa na nás dopustil a je nanajvýš nemorálne ak sa ekonomické záujmy presadzujú na úkor obyčajných občanov jedného z najchudobnejších štátov EÚ.

Pre tzv. pravičiarov zo strán, ktoré majú v názve pokrytecky slovo „kresťanské“ by malo byť signálom k zamysleniu stretnutie Arcibiskupa Korca a Biskupa Tondru s predsedom vlády Róbertom Ficom. Bývalý väzeň komunizmu Arcibiskup Korec prekročil svoj tieň pretože osudy mnohých sociálne diskriminovaných a utláčaných slovenských rodín sú pre neho posvätné a navyše pochopil základnú súvislosť, že ak je narušená rovnováha a pravicová politika nemá protiváhu, tak sa z nej stane bezohľadné experimentovanie na vlastných občanoch proti ich vôli, z ktorých mnohí boli dohnaní v beznádeji k sociálnym samovraždám. A to je fenomén, ktorý tu nebol ani v časoch najtvrdšej totality.

František Bednár

Predseda Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov