Odznelo pri pamätníku:

v dnešný deň pred 36-timi rokmi vstúpili okupačné sovietske vojská a ich spojenci na územie bývalého Československa. Tieto vojská neprišli sami od seba. Pozvali ich najvyšší politickí predstavitelia bývalého Československého štátu, ktorí sa cítili byť ohrození vo svojom postavení a moci. Vymysleli preto fantóm kontrarevolúcie, ktorá chcela spôsobiť újmu socialistickému táboru. Kruto zasiahli proti nevinným ľuďom, ktorí nevedeli o čo sa jedná. Tankovými pásmi mliaždili prvé klíčky rodiacej sa slobody, ktorá bola v rozpore s komunistickými meradlami. Komunisti chceli vládnuť večne. Večne so Sovietskym zväzom, podľa jeho vzoru a meradiel a nikdy inak. Vstup vojsk do Československa vítali s nadšením. Nevadilo im, že okupácia bola sprevádzaná desiatkami mŕtvych nevinných ľudí.

V krutosti nedosiahla až takých rozmerov ako pri prechode týchto vojsk Československým územím v roku 1945. Pri vstupe sovietskej armády na územie Československa v roku 1945 bolo masakrované prevažne civilné obyvateľstvo. Citujem slová svedkyne pani Burgerovej. Vypovedá: “so ženami sa jednalo ako so zverou. Každý prišiel a vybral si tú na ktorú mal chuť. Ak matkine deti kričali, boli násilím a bitkou privedené k mlčaniu. Rusi si nedali ani toľko námahy, aby ženy odviedli na iné miesto, ale znásilňovali ich pred očami detí...Neexistoval žiaden perverzný spôsob, ktorý by nebol na nich prevedený...Je samozrejmé, že všetko, čo sa dalo ukradnúť, to ukradli.

V tej dobe vzniklo heslo : “Sovietsky zväz náš vzor.” Preto aj keď sovietske vojská po rokoch odtiahli, komunisti po ich vzore v mnohých oblastiach pokračovali ďalej. Z vlastného národa vytvorili tisíce vnútorných nepriateľov. Týchto nevinných ľudí vhadzovali na desiatky rokov do väzení. Ničili životy mužov, žien i detí. Pretože títo ľudia boli označení ako vnútorní nepriatelia, komunisti rozkradli ich majetok. V tomto genocídnom spôsobe jednania pokračovali bez cti a hanby počas celej svojej vlády. Rok 1968 s nasledujúcim vstupom sovietskych vojsk im dodal strácajúcu odvahu v pokračovaní ich zvrhlých činov. Každého, kto nechcel uznať vstup cudzích vojsk ako bratskú pomoc na potlačenie vykonštruovanej kontrarevolúcie, nemilosrdne vyhadzovali z práce, prenasledovali a zatvárali. Ak niekto urobil malú upomienku vo forme pamätnej tabule zabitej obeti komunistickej invázie, táto bola strhávaná, rozbíjaná a ničená.

Z malicherností, ktoré ani náznakove nenaplňovali znaky trestného činu vytvárali za pomoci prokuratúr a súdov protištátne trestné činy. Brali týmto ľuďom ich majetky, vytrhávali ich od rodín, zatvárali bez rozsudkov a tým bez možnosti odvolania. Vhadzovali týchto ľudí na dlhé roky do väzení, kde boli fyzicky i psychicky mučení. O tomto môžem osobne svedčiť, lebo som to prežil. V Ilave nás bolo na jednaj cele 100 až 120 väzňov. Všetci spolu – od katolíckych kňazov, väzňov za náboženské presvedčenie a politických, cez zlodejov, násilníkov, homosexuálov až po chladnokrvných vrahov. Boli sme pomiešaní všetci spolu vinní i nevinní. Museli sme byť spolu, pretože podľa komunistickej štatistiky tej doby neexistovali žiadni väzni zatvorení za vierovyznanie či politiku. Po páde totality bol Zákonom NR – SR č. 125 z 27. marca 1996 tento zločinný režim formálne odsúdený. Žijúci vinníci, ktorí toto všetko zapríčiňovali neboli dodnes potrestaní ani odsúdení. Ostali vo vedúcich postaveniach. Starali sa o to, aby obete komunistického besnenia zostali ďalej potieraní a prenasledovaní. Toto prenasledovanie prebieha prakticky do dnešných dní, ale na verejnosti sa o tom nesmie hovoriť. Časť obetí bola za neoprávnené väzenia a týrania odškodnená. Za prvý rok vo väzení slovenskí zákonodárci uzákonili smiešne nízku sumu. Kto bol zatvorený viac rokov bol odškodnený za každý rok zničeného života neuveriteľnými 3.000 korunami .

Ano , počujete dobre. Za nevinne strávený rok vo väzení v Ilave, Leopoldove, alebo v inej väznici je odškodné 3.000 SK to jest 250 SK za mesiac strávený v strašných podmienkach. Skutočnosťou ostane, že mnohí ani tých 250 SK nedostanú. Demokratickí zákonodárcovia, ktorí tvorili tieto zákony, vložili do nich rôzne podmienky, aby mnohí za roky strávené vo väzení nič nedostali. Dnes, keď zákonodárci, pracovníci ministerstiev, sociálnej poisťovne a iných tzv. demokratických štátnych inštitúcií majú mesačné platy v rozmedzí 50 – 100.000 korún je upierané právo odškodniť nevinne odsúdených 250 korunami za mesiac strávený vo väzení. Na odškodnenie 250 korunami za mesiac väzenia vraj nieto peňazí. Na 100.000 korunové mesačné platy pre demokratických úradníkov na ministerstvách a vládnych inštitúciách je peňazí dosť. O týchto veciach sa nesmie tak isto verejne hovoriť ani písať. Sú to prísne utajované skutočnosti. Nesmie sa o tom dozvedieť ani socialistická Európska únia, aby sa nepokazil image Slovenska. Znovu zavládol strach. Kto sa dnes, 15 rokov po nastolení fiktívnej demokracie opováži niečo povedať je označený novodobou ŠtB / SIS/ za vnútorného nepriateľa k veľkej radosti socialistickej Únie. Týmto vnútorným nepriateľom sa môže stať každý z nás. Že sme sa týmito vnútornými nepriateľmi stali a boli novodobými eštebákmi ako vnútorní nepriatelia evidovaní sa nedozvieme. Pocítime to až vtedy, keď sa okolo nás začnú diať nepochopiteľné veci, ktorým nebudeme rozumieť. Nedávno som čítal zprávu, že pánu Dzurindovi odovzdali novodobí eštebáci tajnú správu s menami 36 vnútorných nepriateľov. Kto z Vás si môže byť istý, či v tejto správe nie je práve vaše meno. Správa eštebákov je tajná a nikto sa nedozvie, kto bol vybraný ako vnútorný nepriateľ a prečo. Hoci ešte stále nie sú odškodnené obete totalitného režimu, už demokratický systém vyrába obete nové. Tento postkomunistický systém a táto postkomunistická demokracia nemôže proste bez obetí a prenasledovaných ľudí existovať. V tomto systéme je všetko možné. A vôbec by som sa nedivil, ak by sme v krátkom čase zažili ďalšiu inváziu vojsk pod zámienkou ochrany a obrany dnešnej demokracie. Socialistický systém vládne o Portugalska cez Francúzko a Nemecko až po Estónsko a obrana socialistickej Európskej únie so všetkými jej neresťami a nemorálnymi bezcharakternými postupmi bude prioritnou záležitosťou.

Dovoľte aby som na záver poďakoval Mestskému úradu v Poprade a primátorovi mesta Poprad Ing. Antonovi Dankovi za poskytnutie finančného príspevku na uskutočnenie dnešnej pietnej spomienky . Chcem poďakovať v mene Svetového združenia bývalých československých politických väzňov pani Elene Bačkorovej a diskdžokejovi Eduardovi Jackovi za hudobno-slovnú produkciu z tvorby Karla Kryla, tiež. Skautom z Popradu, TV TA3, TV Poprad, Tatranskému denníku, Novinám Poprad a zástupcom ostatných médií za prejavený záujem o toto podujatie a najmä vám všetkým, ktorí ste si našli čas pripomenúť si toto smutné výročie.

Nezabúdajme na naše obete nedávnej minulosti, veď 21.august.1968 a November 1989 majú viacero spoločných znakov. Tak ako málokedy predtým, dokázali sa národy bývalého Československa vzácne zjednotiť v spoločnej túžbe po lepšej a spravodlivejšej spoločnosti. Idey pražskej jarý a Dubčekovho “Socializmu s ľudskou tvárou” s boli v roku 1968 utopené v krvi sovietskymi tankami. Žiaľ spravodlivejšiu spoločnosť sa nepodarilo vybudovať ani po novembri 1989, ideály Novembra 1989 sa zakrátko stratili po nástupe tvrdého komunistického kapitalizmu, konzumu a materializmu na čele so staronovými vládcami, ktorí ďalej lovia v kalných vodách a pestujú svoje staré zvyky , hovoria o práve a bezprávím sa živia ako o tom spieva Kryl. Súčasná rezignácia a apatia spoločnosti k veciam verejným sa začína nepríjemne podobať na rezignáciu v časoch normalizácie po roku 1968.

A práve v tom je paralela a odkaz nebohého Karla Kryla, vzácneho a citlivého rebela svojej doby. Texty jeho protestsongov sú žiaľ stále aktuálne a ako povedal, s maskou zamatovou prišiel ústup zdvorilý, o vinných nepočuť, iným ku prospechu sú naši ranení a niekto iný žne to čo sme zasiali.

Dovidenia priatelia.